1.10.2022
Do prvého októbrového dňa sa budím plný síl a po sprche spravím kávu. Plán vypiť si ju na terase sa ukázal ako veľmi odvážny, je tu jednoducho tak teplo, že volím taktický ústup dovnútra.
Povedali sme si, že sa nebudeme nikam náhliť a odchod do rozpálených ulíc o desiatej tomu dáva za pravdu. Na raňajky, resp. vlastne desiatu si sadneme na terasu malého bistra Foam & Fork, kde Janka zadelí hipsterský tanier a ja zostanem pri zemi s hranolkami a sendvičom.
Najedení môžeme konečne vyraziť “objavovať”, správny výraz by skôr bol na prechádzku. Samotná Marsaskala nie je veľká, trvale tu žije cca 12 000 ľudí, v exponovanej sezóne sa ich tu samozrejme pohybuje o pár tisíc viac, ale takto po sezóne je to pohodička. Na promenáde takmer nikto a stále dostatočne teplo, povedal by som až príliš.
Obídeme si fotogenickú zátoku a po chvíli sa už pred nami začínajú objavovať soľné panvy. Tie fungujú tak, že morská voda sa nechá najprv 8 dní odstáť a potom sa presunie do menších a teplejších panví ďalej od mora. Tu sa začne proces sušenia, na ktorého začiatku získa voda červenkastý odtieň a začnú sa vytvárať kryštály soli. Vraj ešte aj dnes sa dá skoro ráno vidieť ľudí, ako z týchto vyše 350 ročných soľných panví zbierajú kryštály, ktoré potom po spracovaní putujú najmä do reštaurácii a obchodov so suvenírmi.
Po pravici obídeme Škodu Favorit v tradičnej hovienkovej farbe a to už sa pred nami nachádza jedna z top zaujímavostí celej Marsaskaly. Tou je ruina kedysi luxusného a rozľahlého hotela Jerma ležiaceho priamo na pobreží. V roku 1976 kúpila Líbyjská zahraničná investičná spoločnosť pozemok na výbežku s názvom il-Ħamrija o veľkosti 5 a pol futbalového ihriska a už o 6 rokov neskôr sa tu otvárali brány luxusného hotela Jerma Palace. Ospalá prímorská dedina akou vtedy Marsaskala bola, sa zrazu premenila na obľúbenú turistickú destináciu a vlastný prezidentský apartmán tu mal aj lýbijský vodca Kaddáfí. Všetko toto fungovalo až do roku 2007, kedy sa jeho brány nadobro zatvorili.
Nasledujúci rok bol hotel predaný investorom z Jefpet Limited JPM Construction, ktorí mali plány premeniť hotel na luxusný apartmánový dom, pridať k areálu ďalší 5-hviezdičkový hotel a postaviť jachtársky prístav. Týmto plánom spravil škrt cez rozpočet vtedajší predseda vlády Lawrence Gonzi, ktorý uviedol, že žiadne apartmány neprichádzajú do úvahy. JPM sa paralelne nedarilo ani finančne, čo značne utlmilo ich developerské ambície a korunu všetkému nasadila miestna rada v Marsaskale, ktorá dala jasne najavo, že „je proti akejkoľvek žiadosti, ktorá zahŕňa výstavbu bytov“.
Dnes je stav kedysi nablýskaného hotela Jerma Palace viac než smutný. Stojí opustený a zanedbaný, niektoré časti sa zrútili a iné čaká podobný osud. Vnútorné časti boli úplne zbavené všetkého cenného. Nezostali tu žiadne koberce, žiadne mramorové podlahy, zábradlia, jednoducho nič čo malo akúkoľvek hodnotu. Až sa tomu nechce veriť, že len pred pár rokmi to vyzeralo takto: https://www.guidememalta.com/en/in-pictures-when-the-jerma-palace-was-the-most-beautiful-hotel-in-the-south. Pred pár rokmi sa opäť objavili nové plány na prestavbu lokality, ktoré zahŕňali (opäť) obytné budovy, jednu 32 a druhú 44 poschodovú, s ďalším 22-poschodovým hotelom v blízkosti. Plány však rovnako ako predtým neprešli miestnou radou v Marsaskale, ktorá trvala na svojom. Stavebný úrad po jej rozhodnutí nariadil majiteľom hotela zbúrať ho, no v ten istý deň, kedy bol daný rozkaz, vypukol ďalší požiar a demolácia bola pozastavená. Odvtedy prešli vyše 4 roky a nedeje sa nič. Aj napriek hrôzostrašným informáciám na internetoch, ako sa vo vnútri pohybujú nebezpečné indivíduá, sme tu našťastie nikoho nestretli.
Prieskum tak môžeme ukončiť bez ujmy na zdraví a vydať sa smerom záliv St. Thomas. Po krátkom intermezzu v uličkách prichádzame k útesom týčiacim sa nad skalnatou verejnou plážou, kde sa slní zopár ľudí. Vlny búšiace asi od kúpania odrádzajú, lebo vo vode nikto nie je. Vyzerá to však veľmi efektne, nevýhodou je ale rozvírené dno, voda teda nie je priezračne čistá, ako katalógy ľudí naučili.
V každom prípade by som sa rád okúpal, ale ideme ešte obzrieť druhú mestskú pláž o niečo ďalej, ktorá by mala byť vybavená všetkým potrebným, teda bufetmi a hajzlíkmi. Tu je vstup do mora príjemnejší, aj voda kľudnejšia, ale tak nejak to jednoducho nie je ono.
V bufete zadelíme po pohári vychladeného ružového “na odvahu” a vyberáme sa na pláž. Tu dokonca sedí na veži aj plavčík, ale keď počujem ako každý pokus vstupu do vody prísne odpískava, tak sa radšej o kúpanie ani nejdem pokúšať. Namiesto toho volíme ústup do druhého bufetu na cípe pláže s výhľadom na more a dáme si detský obed – hranolky a rybie prsty. K tomu fľašku bieleho a zasedíme sa dobrú hodinu.
Túžba po kúpaní ma však stále neopustila, tak sa vraciame na prvú pláž a najbližšiu hodinu strávime kúpaním sa (v mojom prípade) a prechádzaním sa po pláži (v tom Jankinom).
So spokojnosťou na duši dávame pláži podvečer zbohom a v prvých potravinách na ceste smerom “domov” dopĺňame zásoby. Uličkami sa nakoniec prepracujeme k maríne a do apartmánu. Tu si dáme podvečerný chill na terase a do ulíc vyrážame až po zotmení, kedy nás dobehne hlad.
Jankin obmedzený manévrovací priestor vo výbere jedál nás donúti skončiť pri sushi, ktorému nemám čo vytknúť. Snáď okrem toho, že polovica objednávky bola iná ako sme chceli, ale taký je život.
Po jedle sa ešte ideme trochu prejsť a spojiť to s návštevou supermarketu. Zase si povedzme pravdu, po zotmení sa tu okrem prechádzania sa “v centre” a sedenia v reštaurácii alebo v bare nič iné robiť nedá. S nákupom sa teda vraciame do apartmánu a zvyšok večera pokračujeme v tom, čo nám intermezzo s príjmom potravy prerušilo – relaxom na terase.
