15.12.2018
Na noc som si zabudol dať nabíjať mobil, tak sa konečne Janke splní sen o tom, že ju nebudím už ráno o siedmej. Pekne teda počkám, kým mám aspoň 90% a nechám ju spať až do desiatej. Kým sa nám podarí vychystať je už takmer 11 a pred odchodom sa ešte zastavíme v retro hotelovom bare naštartovať sa kávou.
Pomaly sa už aj blíži čas obeda a keďže sme ešte ani neraňajkovali, tak to spojíme do jedného a namierime si to o pár sto metrov ďalej do prevádzy siete Sushiya, kde zadelíme čaj a po dlhom rozhodovaní jeden zo setov. O pol hodinu neskôr sa plní rýb a ryže sa konečne môžeme vydať do zasnežených ulíc (keď už ich v Bratislave pomaly nemám šancu zažiť, tak aspoň tu).
Pomedzi obytné bloky kde staré chruščovky striedajú tradičné nové masívne bytové bloky, vedľa ktorých aj petržalské 12 poschodové paneláky vyzerajú ako celkom nízke sympatické budovy, sa dostávame na prospekt Valerija Lobanovskeho.
Na tejto dopravnej tepne sa ale dlho nezdržíme a opäť sa ponárame do obytnej štvrte. Prichádzame na ospalú uličku lemovanú rodinnými domami, ktorej teraz orwellovsky dominuje trojica nových panelákov. Pred rokom bola na ich mieste ešte zarastená lúka. O pár metrov ďalej prechádzame okolo autoservisu špecializujúceho sa na elektrické autá. Pokrok nezastavíš.
Pretneme ďalšiu dopravnú tepnu a rozprávkovo zasneženou zabudnutou ulicou sa vyškriabeme na kopec na ktorom leží cintorín Baikove (Байкове кладовище). Prejdeme okolo hlavnej budovy krematória, kde sa už pomaly schádzajú trúchliaci a popri hroboch skrývajúcich sa pod snehom si to namierime k budove kvôli ktorej sme sem prišli. Tou, resp. tými je dvojica rozlúčkových sál z druhej polovice 60tych rokov v dizajne, ktorý spadá do tzv. “socialist modernism”. Obe budovy majú sa pýšia impozantnými dokorán otvorenými kovovými bránami a striedmym interiérom. Zaujímavosťou lokálnej cintorínskej architektúry je, že snáď som si nevšimol jeden jediný hrob ktorý by nemal vygravírovaný portrét, alebo aspoň neobsahoval fotografiu zosnulého.
Cesta z cintorína dole do mesta pôsobí chvíľu až groteskne kvôli namrznutému chodníku, na ktorom sme mali párkrát na mále, ale našťastie sme to ustáli bez ujmy. Cestou na metro Palác Ukrajina sme poctili návštevou prvú lekáreň. Ortuťové teplomery sa medzi našimi známymi stále tešia najväčšej obľube a keďže ich tá zlá zlá EÚ zakázala, niet lepšej príležitosti, ako ich zaobstarať počas návštevy Kyjeva. Potrebných 8 kusov tu však nedržia, ale aj tri sú na začiatok lepšie ako nič. Popri Volodymyrskom trhu prejdeme k metru, kde sa mi hneď zarosí objektív.
Späť do prevádzky schopného stavu sa dostane až na zastávke Tarasa Ševčenka v štvrti Podil, kde vystupujeme. Tu navštívime hneď prvú lekáreň, ktorá nám príde do cesty. Pred nami je len jedna malá babička, tak by to malo ísť rýchlo. Ale nejde. Babka si evidentne rada pokecá a to nielen s obsluhou ale aj so známou po telefóne a nezaujíma ju, že sú za ňou v rade ďalší štyria ľudia. Po niekoľkých minútach sa dostávame na rad aj my, ale na našu smolu ani tu zbierku teplomerov neskompletizujeme a do zásoby pridávame iba ďalšie dva.
S piatimi teplomermi v taške teda pokračujeme smer centrum a o pár ulíc ďalej máme konečne všetkých osem. A všetky jednej a tej istej čínskej značky. To už prichádzame k “ražnému trhu” ak sa mám držať doslovného prekladu, inak teda Zhitnii Rynok/Житній ринок. Ten je jedným z najstarších v celom meste a od 15. storočia bol hlavným nákupným centrom. Dnes sídli v socialistickej budove s prehnutou strechou, kde sa dá kúpiť všetko možné od jedla až po oblečenie.
Pri pohľade na mäso nám aj vyhladlo, tak sa presúvame o pár ulíc ďalej do jednej z pobočiek siete Puzata Hata, sídliacej hneď pri zastávke metra Kontraktova plošča (Kontraktova ploshcha/Контрактова площа). Vnútri je narvané ako obvykle, ale so šťastím sa nám podarí chytiť jeden stôl. Soljanka, pelmeni a tradične nesmie chýbať ani koňak Tavrija.
Oddýchnutí a vyhriati zvonka aj zvnútra sa lenivo odvezieme jednu zastávku metrom na Poštovú plošču (Poshtova ploshcha/Поштова площа), hneď pred zastávku funikuláru. Vyvezieme sa hore a zozadu nakukneme ku Chrámu sv. Michala (Михайлівський золотоверхий монастир), kde je len kopa snehu a takmer žiadni ľudia.
Zato na námestí pred ním je zaparkovaných niekoľko desiatok autobusov pre turistov a lokálne “vianočné trhy”. Na trhu sa najskôr prederieme pomedzi ukrajinské vlajky a potom zadelíme varené víno. Ako sa Janka porozplýva nad výzdobou, plynule pokračujeme k Chrámu sv. Sofie (Софійський собор), pred ktorou to už pomaly balia príslušníci národnej gardy. Dokonca aj reklamné pútače museli ustúpiť ukrajinským štátnym symbolom.
S vínom v ruke sa pomaly dostávame na Majdan a (prekvapivo?) neuzavretý Chreščatyk. Podchodom to dáme na druhú stranu a o pár minút neskôr už stúpame výťahom v hoteli Dnipro do Panorama Club restaurant. Vnútri okrem dvoch čašníkov absolútne nikto, ale tak usadíme sa k oknu a onedlho už pred nami pristáva menu. Hladní nie sme, prišli sme sem hlavne na odporúčanie Antona. Dáme teda aspoň zákusok a koňak Karpatija. Keď sem však po zákusku príde len kvôli nám hrať teta na piáno, tak radšej rýchlo dopíjame a padáme kade ľahšie.
Z Dnipra teda už iba dôchodcovská prechádzka na zastávku metra Teatralna/Театральна, kde nás privítajú tancujúci dôchodci a večer zakončíme v hotelovom bare, kde nám ešte objednám 2 krát po sto gramov koňaku Užhorod s vedomím, veď toto je Ukrajina, tu je lacné všetko.
20€ za dva poháriky ma potom veľmi nepoteší. Až následne zistím, že to je jeden z top ukrajinských koňakov. Tak mi treba. Príjemne unavený sa vyvezieme na dvanáste a po zaslúženej sprche konečne spať.