Kyjev 2020

Deň 2 – kúsok centra & sídlisko Troeščina

8.2.2020

Ráno žiadne ponáhľanie a po dlhej dobe si užijeme luxus hotelových raňajok. Tie sa ukážu ako najsvetlejší bod pobytu, výber je veľký a výhľad k tomu ako bonus. Po kávičke a koláčiku sa vraciame na izbu poriadne sa obliecť a vyrážame do mrazivého slnečného Kyjeva. Cez Majdan prejdeme na prázdnu Sofijskú, kde parkuje RR Cullinan vedľa hrdzavejúcej Volgy.

Ulica nás vyklopí rovno pred Sofijskou katedrálou (Софійський собор), kde to stočíme doprava a prejdeme sa k Chrámu Sv. Michala. Tu to pôsobí rovnako ľudoprázdne, ale len do chvíle, pokým nepríde sprievodca so skupinkou. Čas pohnúť sa ďalej.

O pár sto metrov ďalej, kúsok za križovatkou, to stočíme pomedzi domy a vyjdeme na dvore hneď pri Krajinnej aleji (Пейзажна Алея). Ja som to tu hľadal už v septembri, ale vtedy som sa vybral nesprávnym smerom a už sa mi nechcelo ísť naspäť, tak som to nechal na ďalšiu návštevu. V každom prípade, teraz som nezlyhal a rovno pred nami sa vynorila prvá obskúrna detská preliezka. Ono tu pôvodne mal byť veľký historický park s množstvom historických budov, tzv. “Staroveký Kyjev”. O tomto projekte sa uvažovalo už v roku 1980, realita sa však vybrala inou cestou. Nič sa teda nepostavilo a v roku 2009 tu tak namiesto historických budov vyrástlo nezvyčajné detské ihrisko s jedinečnými sochami, fontánami a lavičkami. Aj keď niektoré sa teda tvária dosť podivne. Len teraz vo februári sú tu namiesto detí skôr vrany, ktoré v snehu hľadajú potravu.

Z parku sa prejdeme poza budovu Národného múzea histórie, odkiaľ je výhľad na mesto. Či je pekný alebo nie, to už je na osobných preferenciách. Vyjdeme pri Chráme svätého Ondreja (Андріївська церква) a hipsterskou Andrejevskou ulicou zídeme dole Kontraktovu plošču. Tu sa nachádza môj obľúbený podnik Naprosecco Oyster & Co. Na prosečko alebo morské plody ale v tomto mraze zrovna chuť nemáme, tak to zapichneme v ďalšom obľúbenom podniku – táckarni Puzata Hata hneď oproti. Tu zadelíme kombo koláčik & koňačik, nech sa trochu zohrejeme.

S doplnenými cukrami sa opäť vyberáme do ulíc. Spravíme si prechádzku po štvrti Podil a potom zoberieme metro z Kontraktovej plošče dve zastávky na stanicu Počajna (Pochaina/Почайна). Tu už to vyzerá na riadny okraj mesta a pritom taký Oboloň je ešte ďalej.

My však máme namierené na úplne iné sídlisko – na Troeščinu (Troieshchyna/Троєщина), obrovské sídlisko s 240 000 obyvateľmi (to je cca 2x viac ako má Petržalka). To sú však stále “smiešne čísla” v porovnaní s takou charkovskou Saltivkou, ktorú sme navštívili pred 7 rokmi. Tam žije podľa odhadov 400 až 800 tisíc ľudí. V každom prípade Troeščina nemá metro, má síce električku, ale tá začína až na druhom brehu rieky, tak volám Uber. Andrej na Renaulte Kangoo je pri nás doslova o minútu a onedlho už prekračujeme mohutný Dneper po Severnom moste (Pivnichnyi Bridge/Північний міст).

Celkom sa čudujem, že to Kangoo ešte celkom obstojne jazdí, pohľad na palubovku to je jedna farebná hudba. Svietia tam všetky kontrolky, od zatiahnutej ručnej, cez ABS až po okamžité zastavenie auta 😀 Nájazd 350 000 veľa vysvetľuje. Odviezť sa necháme na náhodu niekam doprostred sídliska ku základnej a strednej škole obkolesenej panelákmi, odkiaľ mám v pláne prechádzku na električku. Rozhodne sem musím zavítať v lete, aby som si to vedel porovnať, ale takto vo februári a ešte aj bez snehu je to čistá depresia. Šeď, paneláky, bordel a hrdzavé preliezky. Esencia východnej Európy.

Prejdeme popri odhodených vianočných stromčekoch a prichádzame k dopravnej tepne tohto štvrť miliónového mesta v meste. Troeščina je plánované sídlisko, ktoré trpí nedostatočným dopravným spojením so zvyškom mesta a jedna mimoúrovňová električka to nezachráni. Už sa samozrejme uvažovalo o potiahnutí metra, ale ako vždy to stroskotalo na financiách a ako lacnejší variant sa rozhodlo o zmodernizovaní už existujúceho systému. Ale pri pohľade na hrkotajúce Škody T3 sa to asi tiež nestretlo s realitou.

Prejdeme na druhú stranu a popri chátrajúcom nákupáku Sirius sa dostávame k starším panelákom, kde zas miestni predvádzajú svoje “balkónové umenie”. No nič, patrilo by sa aj tú električku otestovať. Predimenzovaným nadchodom prejdeme na správnu stranu a paypassom si pípneme pri turnikete vstup. V tomto sú na vostoku roky pred nami. Elina má aspoň krátke intervaly keď už chodí iba jeden vozeň.

Ale teda sme sa chceli nechať odviezť na konečnú, ale nakoniec je z toho iba jedna zastávka na Generála Vatutina (Генерала Ватутіна). Tu naskočíme na trolejbus 29 a odvezieme sa na metro Darnycja (Darnytsia/Дарниця). Jednu zastávku na Ľavobrežnú a tu to zaparkujeme v starej známej Puzate na neskorý obed.

Najedení zadelíme koňačik na vytrávenie, ale ako tak oddychujeme začne vonku snežiť, tak ešte otočíme dve kolá. Po dvoch hodinách sa len presunieme na hotel trochu dobiť energiu v telefónoch a neskôr ešte dáme prechádzku po centre do Sushiye na ľahké večeru.

Hneď za rohom je Opitá višňa a to by bola škoda odignorovať. Pred spaním padne likér vhod a príjemne unavení sa vraciame na izbu. Dnes čakám na teplú vodu opäť ako na spasenie a po 15 minútach kapitulujem a osprchujem sa vo vlažnej. Janke ide samozrejme o 10 minút neskôr vriaca.