Kryvyj Rih & Záporožie 2019

Deň 2 – Kryvyj Rih

20.4.2019

Svetlá vo vozni zapli pre istotu už hodinu pred príjazdom. 6:10 tak s ťažkým energetickým deficitom vystupujeme a hneď nás ovalí svieži ranný vzduch, ktorý má aspoň trochu povzbudzujúci účinok. Cestujúci sa rýchlo rozpŕchnu a onedlho už aj náš vlak niekam upracú.

O tretej poobede nás čaká presun do Záporožia, dovtedy máme čas trochu poobjavovať mesto. Ruksaky hodíme do úschovne v plechovej búde na okraji stanice, kde sme jediní zákazníci. Kryvyj Rih je síce ôsmym najväčším mestom na Ukrajine a sídli tu aj najväčšia oceliareň v krajine, ale ekonomická sila je vidieť už hneď pred stanicou, kde na chodníkoch funguje niečo ako blší trh a ľudia sa snažia speňažiť všetko čo sa dá. Ono aj priemerné platy sú tu oproti Kyjevu polovičné, na druhú stranu prenájom jednoizbového bytu v centre mesta tu nestojí ani v prepočte 90€ na mesiac.

Spred stanice nasadneme na prvú elinu sovietskeho typu KTM-5M3 a u konduktorky zakúpime dva lístky po 2,5 hrivny (9 centov!). S touto električkou mal Sovietsky zväz veľké plány a medzi rokmi 1969 až 1992 sa ich vyrobilo až 14 000, ale popularitu ani kvalitu Československej T3 nikdy nedosiahli. A keď v interiéri vidím kvalitu práce, tak sa ani nečudujem prečo.

Elinou sa odvezieme prebúdzajúcim sa mestom okolo Centrálneho trhu k parku Bohdana Chmeľnického. Tu sa nachádza jeden z highlightov mesta, ktorým je metro zastávka Prospekt Metalurgov, v ktorej však jazdia električky. To si ale nechávame na neskôr, prednosť majú raňajky a káva. Ideálne by bolo nájsť aj niečo s WC, ale nejak tu nič nie je, tak zapadneme do prvej, ktorá nám príde do cesty. Tu hneď objednáme dve sosisky (piroh s párkom) a kávy. Nejak to ale nestačilo, tak k tomu ešte prikúpim dva fakt dobré čokoládové muffiny.

S prísunom energie sa vydávame do ulíc a zamierime si to smerom na sever. Po pár sto metroch prichádzame k malému múzeu mesta, na ktorom je zaujímavá jeho strecha. Tú tvoria vraj najväčšie kvetinové hodiny na svete. 22 metrov v priemere a 13 minútová ručička tomu dávajú za pravdu, len teraz v apríli ešte absentujú kvety. Onedlho začnú spoza budovy vykukovať legendárne zlaté oblúky, tak už aj toaleta je vybavená. Kapitalizmus nás zachránil.

Po druhom amerikane som už nabudený, konečne sa aj vonku oteplilo, tak sa vraciame smerom do centra a popri štadióne Metalurg pokračujeme k jazeru Druhy Stavok. Tu dáme na chvíľu oddych a vychutnáme si jarné slnečné lúče nad jazerom, na brehoch ktorého sedia rybári pod mohutnými komínmi oceliarne a do toho jazero križujú hrkotajúce električky. Postsovietska romantika.

Od jazera sa po hlavnej vydáme smerom k samotnej oceliarni. Po pár minútach sa už nachádzame pod obrovským nápisom Kryvorizhstal (Криворіжсталь), čo bol oficiálny názov podniku až do roku 2005, kedy v druhej privatizácii kúpil Mittal Steel za 4,81 miliardy dolárov 93,02% podiel.

Od nápisu pokračujeme ponad železnicu ku hlavným vchodom, medzi ktorými sa v strede nachádza obrovská sovietska mozaika, na ktorej samozrejme nechýba Lenin, ktorého meno pôvodne podnik niesol.

Spravíme si zopár fotiek a opäť ponad železnicu a smer mesto. Cez ospalé sídlisko s chruščovkami ale aj kopou zelene, kde sa aj veveričky premávajú sa dostávame na konečnú linky “metra” M2 – Kiceva (Kitseva/Кільцева). V Krivom Rohu totiž funguje niečo, čo by mohlo aj v Bratislave, keby sa rozmýšľalo aspoň trochu koncepčne. Nosný systém dopravy tu totiž tvorí električková rýchlodráha. Dve stanice v centre sú metro štandardu pod zemou a zvyšok je vedený na povrchu a všetky sú rovnako ako v prípade metra od zvyšku oddelené plotom, t.j. segregované. Ale tak Bratislava nepotrebuje rýchlodráhu, my máme parkovaciu politku, tá vyrieši všetky problémy, že áno.

Pokým po meste premávajú už spomínané sovietske KTM-5M3, tak na rýchlodráhe sú to výlučne Škody T3. Nasadneme hneď do prvej a odvezieme sa jednu zastávku na Prospekt Metalurgov. Táto stanica je najhlbšou v celom systéme, leží 22 metrov pod povrchom a otvorená bola až v roku 1989. Konštrukčne je rovnaká so stanicami v charkovskom metre. Fotoseansou na stanici strávime necelú polhodinu, predsa len 6 minútové intervaly veľa možností neponúkajú.

Keď mám hotovo presunieme sa o jednu stanicu ďalej na Budynok Rad (Будинок Рад), aby sa opakovalo to isté, aj keď už v menšom merítku. Táto stanica je druhou a poslednou “metro štandardu”, otvorená o niečo skôr a to presne v deň mojich tretích menín.

Keď sú fotky hotové nasúkame sa do ďalšej T3, kde ma zaujme ponuka práce – grafik, pracovná doba 9-18, plat 7000 – 10 000 hrivien. To som si hneď emigráciu na Ukrajinu rozmyslel. Necháme sa odviezť na Večerný bulvár (Вечірній бульвар), kde však okrem zaujímavej budovy samotnej stanice a incidentu, ktorý tu riešia traja policajti nič nie je.

Čas do odchodu sa nám tiež pomaly kráti, aj najesť sa treba, tak už nebudeme vymýšľať. Uber sem ešte nedorazil a dokonca ani Yandex Taxi, ale z billboardu nad stanicou cez QR kód stiahnem ukrajinskú aplikáciu Shark Taxi a onedlho už prichádza Alexander na Nubire. 21. Storočie. Cestou sa dáme do reči a pýta sa typicky odkiaľ sme, čo nás sem zaviedlo a podobne a potom sa spýta, či sme sa boli pozrieť na jeden z miestnych lomov (кар’єр ПівдГЗК). Keďže POI na tento výlet som sa začal zaoberať tak deň pred odchodom, tak jasné že neboli. Rýchle googlenie a hneď ma aj mrzí, že som príprave nevenoval väčšiu pozornosť, na druhú stranu, vstup treba vybaviť aspoň deň vopred. To otvára dvere na možnosť opakovanej návštevy, tak si pre istotu na Sašu beriem číslo. Pred stanicou sa rozlúčime a z úschovne, kde sa medzičasom vymenila obsluha za mladú ukrajinku berieme ruksaky. Rovno pred budovou naskočíme na maršrutku, ktorá nás po pár minútach vyklopí pred miestnym avtovokzalom.

Trochu ma sklame absencia staničného bistra, ale rýchlo pohľad od Foursqaure odhalí veľmi príjemnú táckareň hneď za rohom. Zadelíme mäso so zemiakovou kašou a kompótom a po jedle sa odpravím k alko okienku po koňačik. Teta mi radí gruzínsky, ale tak na Ukrajine volím ukrajinský Shabo VSOP a som veľmi príjemne prekvapený. Samozrejme beriem po 100 gramoch a k tomu dve koly. Do odchodu dáme ešte do druhej nohy a akademických 15 minút pred odchodom sa dostavíme k našemu Sprinteru.

Ešte dobre, že som kúpil lístky dopredu, lebo keby som sa spoľahol, že ich kúpim tu, tak by som asi zaplakal. Do maršrutky sa tlačia aj ďalší cestujúci, aj keď je už plná a šofér ich posiela na zastávku za rampu stanice. Po tom, čo nám lístky skontroluje zamestnankyňa stanice konečne vyrážame. Ale nie ďaleko, zastavíme presne na tej zastávke za rampou a tu šofér naberie tých chudákov, čo sú ochotní ísť na stojáka. Bizňes nepustí. Do Záporožia vedú dve cesty, 206 kilometrov po tej lepšej smerom na Dnipro, alebo 186 kilometrov cez Nikopol. Správne tušíme, že naša bude tá druhá. Po 2 hodinách jazdy, kedy sa nám po tankodrome podarí pokoriť hranicu 70 kilometrov nechávame za sebou dedinu Hrushivka (Грушівка) a medzičasom aj všetkych stojacich spolupasažierov. Tu dosahuje šírka Dnepra už solídne cez 10 kilometrov, tak to má taký čiernomorský nádych.

Krátko pred šiestou prichádzame do Nikopolu, kde máme prvú a zároveň poslednú pár minútovú prestávku. Počas tej by som rád navštívil sociálne zariadenie a zakúpil koňak, nech nám zvyšok cesty aspoň trochu zbehne, ale na stanici majú maximálne tak rumové pralinky. Prioritu teda dostáva 250 ml Shaba a onedlho už za neskorých slnečných lúčov ochutnávame 3 roky vyzretý ukrajinský koňak.

V Záporoží sme o celých 30 minút skôr a pri vjazde do mesta sa nám ukáže aj večná stavba nového mosta, ktorej ťahá už na 16. rok. Hotel Sobornyi som vybral hneď pri avtovokzale, nech už unavení po celom dni nemusíme šaškovať ešte s presunmi.

Bonusom je Puzata hneď za rohom, kam aj rovno zavítame ešte s ruksakmi na neskorú soljanku a pelmeni. Po výdatnej večeri by sme ešte radi navštívili potraviny, tak sa pýtame mladého páru, či nevedia kde je obchod, ale “nežnejšie” pohlavie nás okríkne ako posledných bezdomovcov, čo pýtajú pár drobných pred Lidlom. Našťastie nositeľ chromozómov XY situáciu vyhodnotí správnejšie a slušne a pokojne nám poradí, ktorým smerom je supermarket.

Po nákupe nám už nič nebráni ísť sa konečne ubytovať. Dostávame izbu č.13, ktorá je obrovská a kúpeľňu má väčšiu ako naša kuchyňa. Nešťastné číslo nám prinesie smolu v podobe teploty vody v sprche, ktorej úroveň by vyhovovala tak v strede leta a tlak vody sa asi tiež inšpiroval za Lamanšským prielivom. Nenecháme si však pokaziť náladu, sprcha po viac ako 24 hodinách padne vhod a deň zakončíme vyjedaním minibaru pri sledovaní Vykúpenia z väznice Shawshank. Ešte že si to tu môžeme dovoliť 😀