27.3.2022
Môj interný budík a časový posun spôsobia, že sa aj po koňačiku a pivečkách budím už o šiestej. O siedmej mi to ale už nedá a keď po rannej hygiene začnem jak starý dedo vyklopkávať Mirovi na izbu zistím, že odchod je až o deviatej a nie o ôsmej ako som si myslel. Dobré pre mňa. Raňajky vyriešime horalkami ale teda aspoň káva zo stroja je v cene ubytovania. Príjemný bonus. Keďže dnes som vodičom ja (striedame sa obdeň), kopnem rovno 3 v príjemnej spoločnosti korytnačiek v akváriu, zatiaľ čo ostatní sa balia.
Vytrepať sa nám nakoniec darí pred limitom a k prvej dnešnej zastávke musíme backtrackovať približne 30 kilometrov. Kráter Kerið bol pôvodne na pláne ako posledná zastávka včera, ale počasie nám trochu pozmenilo plány. Ešte že je to teda len 30 a nie 100, to by sme to mohli už rovno vypustiť. Zaparkujem vedľa požičaných camperov, ktorým ide naftové kúrenie na plné obrátky a ujovi v búdke pípneme 4 x 400 koruniek. Pár metrov od vchodu sa už pred nami otvorí výhľad na tento pyroklastický kužeľ naplnený vodou, ľudskou rečou kráterové jazero.
Až tu si vlastne začínam uvedomovať (a ešte mi to pár krát príde na rozum), že marec možno nie je najvhodnejší čas na návštevu Islandu, ale toto chladnejšie a nespoľahlivé počasie vyvažuje minimum turistov. Okrem nás tu je pár ľudí, čo by a dali spočítať na prstoch dvoch rúk a to je vzhľadom k rozlohe naozaj zanedbateľný počet. No ale naspäť ku Keridkovi – tento 3000 rokov starý kráter žiaľ nevznikol nijakou mohutnou erupciou, ale len tak vyfrcol trochu magmy a to je všetko. Aj to málo mu ale stačilo, aby sa stal jedným z najnavštevovanejších na celom Islande.
Tu si ešte dovolím malú vsuvku a nedá mi nepochváliť sa homemade pláštenkou na fotobrašňu, ktorú som si vyrobil ešte večer pred odchodom po rýchlej kontrole počasia. Fotobrašne vyšších cenových hladín už dnes majú pláštenku priamo zabudovanú. Moja ju nemala, ale preto som musel zapojiť svoj um a neskutočnú šikovnosť a v priebehu pár minút som si vyrobil zo starej Terranova igelitky a lepiacej pásky náhradu, ktorá hravo zastúpi tento nedostatok.
No dobre, pochválil som sa, treba pokračovať. Kráter sme videli, tak nasadáme do mašiny a už o pár minút stojíme hneď vedľa cesty, kde sa za ohradou premávajú kone. Žiaľ, pokým cestou ku Keriðu tu nebolo nikoho, teraz sú tu prepnutí kórejskí tik tokeri s dronom a veľmi to teda nevyzerá, že by boli na odchode. Cvakneme si teda zopár hipsterských párnokopytníkov a radšej necháme ružovú minisukňu nech si spraví video, s ktorým bude spokojná.
My sa rozhodneme uspokojiť svoje žalúdky na najbližšej benzínky poriadnymi sosiskami, horalky boli predsa len tak na oklamanie zmyslov. S plnými bruchami sa môžeme vybrať obdivovať ďalšie vodopády, ku ktorým ale najprv treba prekonať síce len 70 kilometrov, ale zaberie nám to takmer hodinu a pol.
Ako správni hekeri nezaparkujeme na platenom parkingu, kam nás smeruje obrovská šípka, ale potiahneme to o pol kilometra ďalej, kde je to zadarmo, t.j. neparkujeme priamo pred vodopádom Seljalandsfoss, ktorý tu je hlavným ťahákom, ale bližšie k Gljufrabui, jeho skromnejšiemu náprotivku. Ešte tu je teda aj tretí – Sauðafoss (to aby som bol korektný), ale ten leží mimo trasy a treba k nemu šliapať skoro hodinu, tak nato kašlať, program máme nabitý dostatočne a nepotrebujem zase vidieť každý cícerok vody len preto, že je to na Islande.
Ono zase povedzme si pravdu, poriadne neuvidíme ani ten Gljufrabui. Vec sa má tak, že k nemu treba prejsť úzkym skalnatým kaňonom, reálne je to doslova pár metrov, ale voda tu padá s takou silou a vetrom, že je to bez kompletného pršiplášťa nemožné absolvovať. Len som vykukol spoza skaly asi na 2 sekundy, že to len skúsim odfotiť a mobil s ksichtom som mal instante mokré.
Nevadí, podstatné je to, že Seljalandsfoss je prístupný a ako sa onedlho presvedčím aj naozaj stojí zato ho vidieť. Už len samotná cesta k nemu s prižmúrenými očami pomaly vyzerá ako na fiktívnom Isla Sorna. Vodopád sa po pár minútach chôdze konečne ukáže v plnej kráse a voda búšiaca do hladiny z výšky 60 metrov zanechá dojem.
Najväčší highlight je však to, že okolo neho vedie chodník, t.j. dá sa prejsť za samotný vodopád. To so sebou samozrejme nesie isté vedľajšie škody, to že človek či chce, či nechce, skončí totálne mokrý. Ale v tomto prípade to naozaj stojí za to a vodopádik jednoznačne jeden z najpôsobivejších, aké som zatiaľ mal možnosť vidieť.
A keďže sme vodopádov stále nevideli dostatok, Mirko si pre nás pripravil ďalší hneď o 30 kilometrov ďalej. Ešte predtým však tri krát stojíme, pričom prvé dve zastávky si vynútim ja. Najprv treba Duster odfotiť so skalami a potom mi nedá nezastaviť pri až mimozemsky pôsobiacich skalách predierajúcich sa z hmly.
Tretia zastávka je už plánovaná a je ňou “jaskyňa” Rútshellir. Je to úplne najstaršie ľudsky zhotovené obydlie na celom Islande a popravde je to skôr taká “jaskynka”, zlé jazyky by povedali, že len otvor v skale. Ale tak má to svoju historickú hodnotu, keďže tento prirodzený otvor bol obývaný po stáročia. Len ja to až tak neviem oceniť.
Finálny dnešný vodopád Skógafoss už máme doslova tri kotrmelce a po piatich minútach jazdy parkujem obďaleč, čo sa nestretne s pochopením časti posádky. 25 metrov široký a 60 metrov vysoký vodopád patrí podľa popisu k jedným z najväčších a hlavne najkrajších na celom Islande, ale povedzme si pravdu, po Seljalandsfosse je to len taký čajový odvar.
Vpravo od neho sa nachádza asi miliarda schodov smerujúca na vyhliadkovú plošinu, ktoré si poctivo vyšliapeme ale ani tu sa nejaké híkanie nekoná. Jednak samotný vodopád je odtiaľto vidieť naozaj len okrajovo a ani scenéria v súčasných meteorologických podmienkach dych neberie. Tým nechcem povedať, že by to tu bolo škaredé, ale benchmark bol nastavený a už sa bude asi ťažko prekonávať.
No ale dosť bolo obdivovanie prírody, netreba sa orientovať iba jedným smerom. Ideálna príležitosť sa pritom odtiaľto nachádza doslova len pár kilometrov. Človeka neznalého by určite prekvapilo, prečo je zrazu pri ceste uprostred ničoho zaparkovaných snáď 30 áut, ale kto sa len okrajovo zaujíma o lietadlá vie, koľká bije. Odstavíme Dustera a dokonca chceme byť aj poctiví návštevníci a zaplatiť za vydieračské parkovanie uprostred pustiny, ale ani po 3 pokusoch s troma rôznymi platobnými kartami a dvoma rôznymi mobilmi to jednoducho nefunguje. Snaha bola.
Vybavení pivečkami a vyberáme na 4 kilometrovú prechádzku k vraku lietadla Vojenského námorníctva Spojených štátov Douglas C-117, ktoré tu havarovalo v jednu novembrovú stredu roku 1973. Pre lenivých jedincov je k dispozícii shuttle dodávka s bezohľadným vodičom za 2500 dukátov spiatočne, ale keďže všetci máme zdravé nohy, odpustíme si túto zhýralosť. Nevýhodou je značne nudná cesta, keďže navôkol je to doslova mesačná krajina a úplná rovina.
Po necelej hodine sa však už pred nami začne vynárať silueta tohto vojenského lietadla, ktoré tu tento rok oslávi už 50 rokov bez pohnutia. Už v dobe núdzového pristátia sa nejednalo o žiadneho mladíka, v službe bolo už od roku 1944 a v osudný deň letelo z letiska vo Hornafjörðure smerom na Keflavik so zásobami pred radarovú stanicu Stokksnes. Počas letu sa však prišlo k námraze a bolo vymaľované. Našťastie sa to obišlo bez straty na životoch a nejedná sa teda o žiadne pietne miesto.
Naším šťastím je to, že sme trafili okno kedy tu takmer nikoho niet, tak si trup môžme pozrieť a odfotiť bez rušivých elementov. Tento malý úspech oslávime pivečkom a strávime tu slabú pol hodinu.
Cestou naspäť dostane teória relativity na frak. Tá totiž okrem iného tvrdí, že “cesta tam sa vždy zdá dlhšia ako cesta naspäť”, len v tomto prípade to nejak neplatí a púť k autu mi príde nekonečná. Už sa pomaly schyľuje k večeru a pred sebou už máme iba jednu zastávku, ktorou je “čierna pláž” Reynisfjara neďaleko nášho dnešného útočiska. Tú dosahujeme presne o piatej a už po pár metroch je jasné, že sa jedná o naozaj impozantné dielo prírody a pekné ukončenie dnešného dňa.
Reálne sa nejedná iba o pláž, pláž s čiernym pieskom som videl už v Grécku. Tu sa okrem toho priamo z pláže dvíha masív s čadičovými stĺpmi, na ktorého oboch stranách sa nachádzajú jaskyne a aby toho nebolo málo je odtiaľto ešte aj výhľad na Reynisdrangar – mohutné čadičové stĺpy. Nečudo, že táto pláž s jej okolím býva pravidelne zaraďovaná na popredné miesta najkrajších netropických pláži na svete. Minulý rok dokonca obsadila šieste miesto celkovo. Okrem iného sa objavila v Game of Thrones, ale to som nikdy nevidel, takže táto informácia má pre mňa nulovú hodnotu.
Mínusom ako to už tradične býva sú ľudia, možno ani to by nebol až taký problém, keby každý druhý nemal žiarivú bundu, aby ho bolo vidieť už z kilometra. Preboha ľudia, doveziete sa autom k atrakcii, nepotrebujete bundu ako keby ste išli na výstup do Himalájí.
Tu si viac treba dávať pozor na vlny, ktoré niekedy z ničoho nič prídu oveľa bližšie ako by človek čakal. Ja som pred jednou úspešne utiekol, Miro však toľko šťastia nemal a skončil po lýtka vo vode. Potom už len smutne odkráčal k autu a prehliadka sa pre neho skončila. Ja som si ešte spravil pár fotiek a k autu sa vrátil bez ujmy. Dnešnú noc strávime v guesthouse Skammidalur, ktorý stojí tiež v strede ničoho vedľa cesty. Izba je však nadštandarne veľká a zariadená klasicky severne minimalisticky čo mne osobne vyhovuje.
O večeru sa dnes starám ja, len sme dorazili v nesprávny čas, kuchyňa je totiž iba jedna a momentálne okupovaná slovenským hekerským párom, ktorý na Islande postupuje podľa 40€ itineráru bod po bode. Ku kuchteniu cestovín sa tak dostanem až pred ôsmou, aspoň máme čas načať pivečko a k večeri sa uleje aj z Metaxy. Večer zakončíme u nás na izbe púšťaním is pesničiek z mladosti v klasickom vzorci čím viac promile, tým väčšie guilty pleasure, ku ktorým sa v normlánom stave nikto neprizná.
