2.7.2021
Po jednej ráno dosadáme učebnicovo mäkko a počas presunu k terminálu zaznie, že sa máme pripraviť na temperature check. Potom 10 minút sedíme a zrazu len “disembark now, there will be no temperature check today.” Vybavené.
Rukávom prejdem do terminálu, kde sa po 9 rokoch opäť ocitám na Domodedove a po svižnej pasovke hľadám vo verejnej časti kiosk MTS. Ten je podľa predpokladu rovnako ako aj obchod na konci terminálu zatvorený, tak sa musím spoľahnúť na staré dobré wifi. Popozerám výstavu starých áut a vyberiem sa hľadať kľudné miesto na zvyšok Jagera. To sa mi nakoniec úspešné podarí a zabavím sa približne do trištvrte na tri.
Absolvovať kontrolu o takomto čase má tú výhodu, že tu absolútne nikto nie je. To platí aj o termináli, kde si z prázdnych sedačiek môžem vyberať, len škoda, že všetky majú operadlá. Našťastie sa tu však nachádza aj pár ležadiel a dokonca sa mi podarí aj na polhodinku zalomiť.
bieda
stále bieda
8:15, čas plánovaného odletu je ale stále hudba ďalekej budúcnosti a ja sa začínam nudiť. Idem sa teda prejsť úplne k najvzdialenejším gejtom a tu zadelím shawarmu. Potom naspäť postokovať na ležadlá, lenže od šiestej sa tu už začínajú kotiť ľudia a to sa na spánok už nedá ani pomýšľať.
Zvyšné dve hodiny už ubehnú relatívne rýchlo, ani sa nenazdám a sedím premiérovo v krikľavo zelenom airbuse S7. Túto aerolinku neprávom vnímam ako lowcost aj keď ním vlastne vôbec nie je a preto ma veľmi poteší občerstvenie a hlavne prvá káva. Austrian hanbi sa. Zvyšok dvojhodinového letu sa mi dokonca podarí prežiť v hlbokom spánku a budím sa až pri scénicom klesaní na 9. najvyťaženejší ruský aerovokzal.
Spotený autobus nás vyklopí pred terminálom, ktorý je na miliónové mesto prekvapivo malý. Ale hajzle teda o dve úrovne vyššie ako na Domodedove. MTS stánok absentuje aj tu, tak zostávam odstrihnutý od sveta a spred letiska beriem za poslednú hotovosť trolejbus. Kvôli zajtrajšiemu rannému odletu som si bookol Hotel Royal kúsok od letiska, ktoré sa dá v prípade núdze dosiahnuť aj peši, čo teraz našťastie nie je ten prípad. Vystupujem na zastávke Школа №60 rovno pred hotelom a idem sa zbaviť ruksaku.
Ale tak rovno sa spýtam, či sa nemôžem ubytovať už teraz a na moje veľké prekvapenie to nie je žiadny problém. Výborne, checkin o 3 hodiny skôr ako som si myslel, nebude aspoň žiadne backtrackovanie na hotel dať sa dokopy. Na izbe hneď sprcha, aj keď tu moje nadšenie schladí zapáchajúca voda. Ale taký je život, lepšie ako byť spotený. Na izbe dám hodinový oddych počas ktorého premýšľam kam sa odveziem a akú približnú trasu zvolím. Potom mi však napadne pozrieť Delimobil a jedna mašina je zaparkovaná rovno pred hotelom. Rýchlo teda pozriem kde je MTS obchod, aby som totiž auto v meste zamkol a jazdu ukončil je pochopiteľne potrebný internet. Po pár minútach a kontrolách na street view mám vymyslený plán – cez wifi odomknem auto, to dám na blikačky pred MTS, kúpim SIM a potom sa presuniem do mesta, kde ho už niekde snáď odstavím. Bookujem teda Polo a onedlho už frčím vypraženým Krasnodarom v teplotách atakujúcich 40 stupňov.
príjemné
Na Krasnajej pri fontáne sa mi podarí konečne nájsť MTS pred ktorým sa dá v dohľadnej vzdialenosti zaparkovať auto tak, aby som ho mal na dohľad. Našťastie nákup netrval dlho a auto mi medzitým nikto neodcudzil. To by bolo. Pre vysvetlenie, kľúč sa nikdy z auta nevyberá a všetko zamykanie, aj to krátkodobé počas nákupu sa rieši cez aplikáciu. S internetmi je hneď svet jednoduchší a môžem pristúpiť k druhej polovici plánu – odstaviť ho niekde v centre. To sa však ukáže ako väčší problém, než aký som čakal. Všade sú zákazy státia, samozrejme domácimi ignorované, ale v prípade požičaného auta to nebudem riešiť na retarda a rád by som zaparkoval na nejakom regulérnom mieste. To sa mi nakoniec podarí 4 bloky od hlavnej ulice a konečne sa môžem ísť venovať poteniu sa v uliciach Krasnodaru. Pri Katedrále Sv. Trojice (Свято-Троицкий собор) doplním v minimarkete tekutiny a o chvíľu už vychádzam na Krasnajej rovno pri Dome Knihy, teda bývalom, dnes tu namiesto vedomostí sídli skôr čínsky textil.
Tu sa chvíľu motám po námestí, lenže hlad mi nedovoľuje pokračovať ďalej, tak to zaparkujem v presklenej klimatizovanej terase reštaurácie МэниПельмени. Hneď obejdnávam dva deci bieleho, len vybrať si pelmeni mám problém. Našťastie mysleli aj na takých ako som ja a sú tu v ponuke aj dva mixy, každý zložený z 4 rôznych. Obed mi odkrojí hodinu a kým sa dostanem opäť do ulíc sú už tri.
Deň, resp. poldeň je na Krasnodar žalostne málo, preto si treba určiť priority. Ja som sa teda rozhodol ísť pozrieť k rieke, preto to za prvým blokom stáčam doprava a popod paneláky prichádzam do parku Družby národov. Ten vďaka zeleni poskytuje pre mňa aspoň čiastočné schladenie. Deti žiadne dospelácke pravidlá rešpektovať nemusia, tie si rovno spravili z fontány privátny bazén.
No nič, ospalými uličkami sa prepracujem k shoppingu Tabris, ktorý sa tu krčí v tieni tradičnej novoruskej architektúry, rozumej 20 poschodovým rezidenčným budovám. V supermarkete, kde majú dokonca aj Vincentku dokúpim vodu a pokračujem k mostu Pocelujev. To znamená v preklade most bozkov a vraj je to najromantickejšie miesto v Krasnodare. Niekto si pod romantikou predstavuje lupene ruží pod Eiffelovkou a v Krasnodare stačí pohľad na špinavú rieku a smutný stánok s kvasom pod bezpohlavnými barákmi pochybnej kvality. A k tomu 60 stupňov na slnku.
Prejdem na druhú stranu a tu okrem znudených stánkarov nikto nie je, veď kto normálny by sem teraz chodil. Našťastie po pár metroch začína les a tu už to je celkom znesiteľné. Popod rozostavanú betónovú opachu sa presúvam k múzeu vojenskej techniky s názvom „Zbrane víťazstva“ na ktorého budove hrdo veje Sovietska vlajka. Dovnútra radšej ani nejdem, nie je nič horšie ako rozhorúčený vojsť do klimatizovaného priestoru a vtedy pocítiť aký je človek vlastne dopotený.
Expresne si prehliadnem vojenskú techniku a opäť miznem v tieni stromov a vyberám sa smerom k pobrežiu. Tu sú postavené altánky, z ktorých je väčšina už obsadená a rozvoniavajú tu šašliky. Pobrežie je tragické ako som očakával s bordelom a burinou. Sem tam sa objaví nejaký malý plac s prístupom do vody a sem tam dokonca aj niekto v plavkách ale priamo vo vode nevidím nikoho. Nie je sa čomu čudovať, nevyzerá veľmi lákavo.
Po kilometri ma to prestane baviť a stočím to doľava a popri štadióne Trud si to namierim do mesta. Centrum nie je úplne blízko, tak hneď otváram Delimobil a jeden Solaris sa nachádza nie až tak ďaleko. Dokonca si až teraz všímam novinku, spustenie klímy na diaľku dopredu tak, aby som prišiel už do aspoň trochu vychladeného auta. To samozrejme musím vyskúšať.
diagnóza
Pri aute som do desiatich minút, len je nejaké dodrbané a nejde naštarovať. Ďalšie je až o 1 a pol kilometra severnejšie, tak rezervujem teda to a cestou aspoň zadelím nanuk.
Druhá mašina už našťastie funguje ako má, aj keď zaparkovaná na zákaze. Hneď ako ju otvorím a sadnem za volant príde policajt, že tu nemám čo stáť a už štrafy chce rozdávať. Hovorím, že ja som to tu neodparkoval, len teraz som si sadol a idem preč. Našťastie ma nechá tak, tak idem radšej doprdele kým si to nerozmyslí. Mojim terminálnym dnešným cieľom je domáci stánok FC Krasnodar, štadión s originálnym názvom “Krasnodar”. Horšiu dobu ako piatkovú poobednú špičku som si vybrať nemohol a tak sa po pár minútach jazdy ocitám v zápche a slimačou rýchlosťou postupujem vpred.
8 a pol kilometra tak zvládam za krásnych 43 minút a aby toho nebolo málo, tak po zaparkovaní ma Delimobil masívny výpadok služieb. To znamená, že nedokážem zamknúť auto. S rovnakým problémom tu stretávam ešte jeden pár, ktorý sa bezradne snaží o to isté. Asi po 10 minútach neustáleho opakovaného skúšania pripojenia v aplikácii sa prebojujem do zdarného cieľa a konečne počujem uspokojivý zvuk cvaknutia zámkov.
Otáčam sa o 90 stupňov doprava a môžem tak začínať vnímať samotný štadión, kvôli ktorému som týmito patáliami prešiel. A je to teda ako otočka do iného sveta. Vkročením na dlažbu pred štadiónom nechávam postsovietske Rusko plné otrieskaných žltých plynových potrubí, plastových okien a nelícujúcich obkladov za sebou a ocitám sa v úplne inom svete. Na štadióne samotnom by samo o sebe nebolo nič extra zaujímavé, ale jeho príbeh rozhodne je.
Väčšina štadiónov v Rusku bola pred majstrovstvami sveta vo futbale v roku 2018 zrekonštruovaná pekne z peňazí daňových poplatníkov, či už sa jedná o Lužniki v Moskve, Gazprom Arenu v Petrohrade alebo Volgograd Arenu. Krasnodar je však rodisko rodisko jedného z najbohatších rusov – Sergeja Galického, zakladateľa a spoluvlastníka siete supermarketov Magnit a ten celú výstavbu v hodnote 400 miliónov dolárov potiahol z vlastného vrecka.
Štadión navrhla architektonická kancelária Gerkan, Marg & Partners, ktorá má v portfóliu napr. berlínsky Hauptbahnhof v spolupráci s ruskou arch. kanceláriou SPEECH. To všetko samozrejme znie pekne, ale stále je to iba štadión, hračka v rukách bohatého človeka, čo z toho má bežný občan? Taká klasická otázka. No po skompletizovaní a otvorení štadióna na jeseň 2016 sa pristúpilo k druhej fáze, ktorou je park hneď vedľa štadióna. Nehovorím, že som v živote nevidel pekný park, ale treba mať na pamäti, že sme v Rusku a nie sme sme ani v Petrohrade ani v Moskve. Dokonca ani Zarjadje, výkladná skriňa hneď vedľa Kremľu sa nechytá.
Takmer 23 hektárov je pokrytých vyše 2500 stromami (duby, jelše, topole, borovica, javory, tuje, a dokonca aj jeden baobab), niekoľkými fontánami a vyhliadkou na mesto. Ako naozaj čistá paráda a hlavne úplne iný svet. Tu sa zobudiť, tak to že som v Rusku bude to posledné, čo by som tipoval. A hej, aj toto zaplatil celé Sergej.
Prejdem sa hore dole, popozerám fontány a v jednej omočím nohy a prehliadku ukončím na vyhliadke na štadión a mesto. Začína sa povážlivo rýchlo stmievať, tak je najvyšší čas odpraviť sa na izbu.
Otváram Delimobil a pol kilometra odtiaľto mám hneď jedno Polo pred predajňou alkoholu s krásnym názvom Alkoteka. Tak si ho rýchlo rezervujem a po ceste sa len uistím v tom, čo som si uvedomil už v momente ako som strávil prvú hodinu v meste. V Krasnodare sú najkrajšie Rusky, Moskva ani Petrohrad sa jednoducho nechytá.
Nakopnem Polo a ešte sa zastavím v Magnite spraviť Sergejovi tržbu. S večerným menu to trochu preženiem, syr sulguni, krabie tyčinky a ešte aj čipsy sú nad moje sily. A keďže zo včera na dnes som spal asi tak hodinu čistého času po polovici fľaše vína ma zlomí a spím ako zabitý až do rána.
