Peloponéz 2020

Deň 2 – Korintský kanál, Epidavros & Tolo

29.8.2020

Budík o 8:00 s hodinovým časovým posunom Janka ťažko nesie, tak túto situáciu využijem a skočím kúpiť raňajky do Lidlu. Pred obchodom poobdivujem vozový park a vnútri zase lokálne produkty. Raňajky vybavíme na balkóne v príjemnom tieni a krátko po deviatej vyrážame.

Na diaľnici to odstavím na prvej pumpe, predsa len začínať deň bez kávy sa nepatrí. Tu mi zmätená obsluha pripraví mini espresso aj keď jej 3 krát opakujem, že by som rád to veľké. Hneď takéto polená pod nohy. 70 kilometrov k našej prvej zastávke ubehne ako voda, jediný prestoj vznikol na masívnej mýtnej bráne za mestom, ale neskôr premávka výrazne zredla.

Odparkujem Kiu a ideme si obzrieť vraj jeden z najznámejších prieplavov sveta, čo je prinajmenšom diskutabilné, keďže z detstva mi stále v hlave najviac rezonujú tie dva najslávnejšie. V každom prípade tie som naživo nevidel, ale na Korintský prieplav, resp. kanál sa pozerám práve v tejto chvíli a treba uznať, že je to impozantný pohľad. Samotný prieplav spája Korintský a Saronský záliv s logickým cieľom ušetriť 400 kilometrov plavby naokolo Peloponézu. 6,3 kilometra dlhú skratku dokončili po 11 problémových rokoch sprevádzaných geologickými a finančnými problémami, ktoré vyústili až do bankrotu pôvodnej stavebnej spoločnosti v roku 1893. Samotný kanál je považovaný z technickej stránky za unikátne dielo, keďže bol vysekaný do ťažkej zlomovej horniny v seizmicky aktívnej zóne. Počas svojej kariéry bol spolu 4 roky uzavretý kvôli údržbe a stabilizácii jeho stien, pričom len v roku 1923 do neho napadalo 41 000 kubických metrov horniny, ktorú museli odstraňovať 2 roky. Pre moderné lode je však príliš úzky (25 metrov), preto dnes slúži hlavne ako turistická atrakcia.

Dáme tomu pol hodinu, ale máme šťastie iba na malé loďky, tak to balíme, aj tak nám už solídne pripeká na hlavy. V stánku ešte prihodíme do batožiny magnetku a vyrážame k cieľu č. 2. Po 50 kilometroch prichádzame k archeologickému nálezisku, kde kedysi ležalo starogrécke mesto Mykény. Tu sa musím priznať, že moja príprava na tento výlet prakticky neexistovala, hrubý itinerár s ubytovaniami som spravil ešte minulý rok a odvtedy som sa k tomu nemal chuť vracať, lebo som neveril, že tento výlet vyjde. Čo tým chcem povedať je, že rozumiem, že sa jedná o významné miesto založené už medzi rokmi 1350 – 1200 p.n.l. aj to, že celý komplex je zapísaný v svetovom dedičstve UNESCO, ale jednoducho 24€ za dva lístky za niečo, čo až tak k životu zas vidieť nepotrebujem sa mi dávať nechce. Aj vzhľadom nato, že snáď jediná dochovaná vec je tu kamenná Levia brána. Pragmatizmus zvíťazil a rovnaké vstupné radšej utratím za dochovalejší komplex Epidavros. Milovníci histórie prepáčia. A keď nie, tak nič sa nedá robiť, taký je život.

Pokračujeme smerom na juh a po pár minútach nás už víta rad benzíniek v mestečku Argos. Tomu dominuje miestna akropola (akropola je vo svojej podstate univerzálne meno, ktoré označuje opevnené návršie starogréckych miest so sídlom vládcu) s citadelou/opevnením Larisa. Na prvýkrát zle odbočím a dostaneme sa tak iba ku kláštoru Panagia Katakekrymeni-Portokalousa. Okrem plno odpadkov pri ceste a extrémneho tepla je tu aspoň pekný výhľad na mesto, tak si spravím sa fotku do digitálneho albumu.

Na druhýkrát to už s Kiou zvládneme po správnej ceste, aj keď Picanto si teda v niektorých momentoch muselo siahnuť na dno svojich síl. Z citadely je súce solídny panoramatický výhľad na všetky strany, ale to je tak všetko. Ale aspoň tu pofukuje, predsalen 36 stupňov nie je veľmi príjemná hodnota.

Fast forward a o 40 minút parkujeme kúsok pred dedinou Arkadiko. Tu sa nachádza malý nenápadný kamenný most, ktorý bol postavený približne vtedy kedy aj Mykény, teda medzi rokmi 1300 až 1190 p.n.l. A tak si tu tento vyše 3 tisíc ročný mostík odpočíva vedľa cesty, bez plotu, bez vstupného, len s jednou tabuľou. Kedysi dávno slúžil ako súčasť vojenského cestného systému a postavený bol z tzv. Kyklopského muriva (väčšie a menšie vápencové kamene naskladané na seba tak, aby mali od seba čo najmenší odstup a to bez použitia malty). Vraj sa využíva dodnes, ale to je pravdepodobne iba marketingový žvást, neviem si predstaviť kto by ho asi tak využíval na cestu od jedného stromu k druhému.

Ušetrených 24€ z Mykén oplieskavame o 15 minút neskôr v pokladni komplexu starovekého mesta Epidauros. Lístky síce pekne s QR kódom, ale turnikety vypnuté a spustnuté. Po dvoch minútach chôdze sme pri hlavnom ťaháku celej oblasti, ktorým je veľmi dobre zachované divadlo, ktoré bolo objavené pri výkopových prácach až v 19. storočí. S 55 radmi “sedadiel” sa sem zmestilo až 14 tisíc ľudí a keď sme sedeli hore, tak pár ľudí aj testovalo starú známu průpovídku s mincou a naozaj bolo jej cinknutie počuť. Veľkým plusom je, že tu okrem nás možno spočítať ďalších ľudí na prste jednej ruky. Teda nemám to s čím porovnávať, ale verím tomu, že za bežných okolností to tu bývalo plnšie.

Po oddychu v tieni vyšších rád ešte na chvíľu omrkneme múzeum a pozrieme vykopávky a štadión. UNESCO púť zakončujeme v bufete s predraženými coca colami. Aspoň, že predavač vedel poďakovať po slovensky.

Týmto sa náš dnešný a vlastne celovýletový kultúrny a historický program naplnil a zvyšok sa už bude niesť v ležérnom duchu. Do navigácie tak volím miesto, kde dnes skloníme hlavy – malé pobrežné mestečko Tolo 30 minút západne. Pri vjazde sa otvoria parádne výhľady na more a malý ostrov s kláštorom v zálive. Náš apartmán Oasis sa nachádza 250 metrov od mora v strmej ulici, ale parkovanie je našťastie vybavené vo dvore.

Majiteľka nám hneď strčí mapu do ruky a ukáže čo je kde. V tejto chvíli však netúžim po ničom inom ako je sprcha, čo sa mi splní hneď ako ukončí svoj monológ. Osviežení a vybavení plavkami a uterákmi sa vyrážame konečne okúpať. Predtým by však bolo vhodné konečne niečo aj zjesť. Pomaly už mám tmu pred očami, tak zasadneme do prvého gyrosu, ktorý spláchnem pivečkom.

Pláže kúsok od nás sú všetko hotelové, tak si spravíme prechádzku na koniec mestečka, kde je veľká a plne vybavená patriaca mestu. Hneď zadelíme lehátka, nech nesedíme každý na tom jednom uteráku čo tu máme a instantne idem otestovať more. Príjemne teplá voda je presne podľa môjho gusta, tak kúpanie využívam až do momentu, kedy slnko zmizne za kopcami. Potom si otvoríme vínko, čo som ešte ráno kúpil v Aténach a naspäť na apartmán nás vyženie až tma.