Lotyšsko 2020

Deň 2 – Jurmala & Cinevilla

13.2.2020

O 6:15 ráno (teda 5:15 “nášho” stredoeurópskeho času) ma zobudí môj pracovný budík, ktorý som zabudol vypnúť. Tento spánkový deficit tak dobehnem dlhším spaním až do 8:30. Raňajky v hoteli nemám, baliť sa budem tiež až keď vyzdvihnem auto, tak ma nemá čo brzdiť. Z hotela to zoberiem starou uličkou na Kalnciema iela a na zastávke si kúpim lístok z automatu s dotykovou obrazovkou, tak ako sa na 21. storočie patrí.

Presuniem sa na tú správnu zastávku za rohom a za tých pár minút, čo čakám na autobus začína pekne vychádzať slnko. Predpoveď na tento výlet bola všelijaká, ale so slnkom som pre istotu ani nepočítal.

Autobus ma za necelých 20 minút vyhadzuje rovno pred letiskom na odletoch. V prepážke Europcaru našťastie nikto nie je, tak to bude veľmi promptné. Odmietnem ich poistenie, podpíšem papiere, nechám si na kreditke zablokovať 300€ a dostávam kľúče a doklady od Fabie. Pôvodne som mal mať Toyotu Aygo, tak je to mierne sklamanie, ale to ešte neviem ako si budem škodovečku neskôr pochvaľovať. Po krátkej prechádzke som na parkingu P3. Obzriem auto a Fabia je aj po 22 tisícoch kilometrov bez škrabancov, protokol neklamal. Nakopnem teda trojvalec, zaradím jednotku a vraciam sa na hotel. Počas tejto krátkej jazdy si našťastie stihnem privyknúť na iné vôle pedálov oproti môjmu autu, pri prvom brzdení som si skoro narazil hlavu o volant. Cestou na hotel si užijem aj rannú zápchu, to aby mi nebolo smutno za Bratislavou.

Na izbe pobalím veci, odubytujem sa a keď zapnem dáta na O2 tak sa nič nedeje. Nepomáha reštart, ani nahodenie APN nanovo. Už na Cypre štrajkovala, ale to som bral ako nejaký výnimočný incident. No nič, nabijem teda kredit na 4ku, do navigácie zvolím svoj prvý dnešný cieľ a môžem konečne vyraziť. Za mestom to odstavím na prvej benzínke a konečne si doprajem raňajky. Hlad sa už ozýva dlhšie a tak to aj dopadne. Kombo sosiska, hranolky, káva a kola urobia škrt cez rozpočet všetkým nádejám o zdravej strave.

Spokojne sadnem do auta, aby som si zas o 2 minúty neskôr spomenul, že nemám vodu. Tento opakujúci sa lapsus napravím v najbližšom supermarkete Rimi na okraji 56 tisícového rezortného mesta Jurmala. V obchode ma zaujme sushi pult, kde si každý môže vyskladať svoj sushi set podľa osobných preferencií. Takéto niečo som nikdy predtým nevidel a osobne sa mi to veľmi pozdáva. Škoda len, že už nie som hladný.

Po ďalších 10 minútach jazdy pekne slušne 50tkou parkujem pri vlakovej stanici Dubulti. Stanica v modernistickom štýle z roku 1977 je dielom architekta Igorsa Javeinsa a znázorňuje vlnu. Tá je tvorená tzv. škrupinovou konštrukciou, čo je štruktúra zložená z relatívne tenkej škrupiny betónu, zvyčajne bez vnútorných stĺpov alebo vonkajších oporný pilierov.

Stanica je na dnešné pomery značne predimenzovaná, preto v jej vnútri slúži k predaju lístkov len malá búdka a zvyšok budovy symbolicky okupuje múzeum moderného umenia, ktoré je vraj jediným moderným umeleckým priestorom vo vnútri fungujúcej vlakovej stanice v celej Európe. Za súčasnú podobu vďačí rekonštrukcii z roku 2015, dovtedy na cestujúcich dýchal závan socializmu.

Od stanice, ktorá leží na brehu rieky Lielupe, sa o 500 metrov smerom na sever nachádza Baltské more, konkrétnejšie teda Rižský záliv. K nemu si spravím prechádzku ľudoprázdnou ulicou s peknými drevenými baráčikmi, nad ktorými sa týči Luteránsky kostol z roku 1909.

Počasie mi stále praje, aj keď na brehu už solídne prifukuje. Nie je tu extra čo pozerať, tak sa po samospúšti do rodinného albumu vraciam k autu a presúvam sa o jednu železničnú zastávku ďalej.

Vlaky v stanici Majori ľudí vyhadzujú na začiatku pešej zóny tejto rekreačnej časti Jurmaly. Ja parkujem rovno oproti cez cestu, kde je takto mimo sezóny parkovací automat zakrytý a netreba nič platiť.

Pešiu zónu tvorí takmer presne 1 kilometer dlhá ulica Jomas lemovaná obchodmi, kaviarňami, hotelmi a reštauráciami. Dominantou je samozrejme zrenovovaný socialistický Hotel Jurmala SPA zo 70tych rokov. Za čias sajuzu sa tu schádzali dovolenkári z celého zväzu na rekreáciu pri brehoch studeného Baltského mora, dnes tu pre zmenu stoja poparkované X5ky a Gčka s ruskými EČV. Veľa sa vlastne ani nezmenilo. V obchode so suvenírmi vybavím magnetky a spokojne tak môžem pokračovať ďalej.

Koniec ulice ústi priamo k ortodoxnému chrámu venovanému Kazanskej ikone Matky Božej (Our Lady of Kazan/Казанская икона Божией Матери) z roku 1896. Zlaté kopule teda nesmú chýbať.

Tu to stočím vľavo smer pobrežie, kde by sa mala nachádzať stavba so zaujímavejšou históriou. Tou je koncertná hala Dzintari (Dzintaru koncertzāle). Nenápadná drevená stavba z roku 1936 spolu so svojou väčšou a mladšou betónovou sestrou z roku 1960 (ktorá bola v tej dobe prvou open air koncertnou halou na území lotyšskej sovietskej socialistickej republiky hostili na sklonku životnosti impéria sovietsku obdobu Eurovízie – Súťaž mladých popových spevákov s originálnym názvom “Jurmala” (конкурс молодых исполнителей эстрадной песни “Юрмала”).

Obe haly dodnes fungujú a sú udržiavané, našťastie ich nepostihol podobný osud ako estónsku Linnahall. Aj keď tej tiež svitá na lepšie časy a čaká ju rozsiahla rekonštrukcia. Areál je bohužiaľ oplotený a keďže sa práve nič nekoná, nezostáva mi nič iné ako to, čo sa nachádza za plotom pozrieť kde inde ako na internete. Odtiaľto je to k vode doslova na skok, tak sa nebudem k autu vracať cez mesto, ale pekne po piesočnatej pláži.

Po pol kilometri ma zaujme opustený komplex, ktorý sa rozhodnem preskúmať bližšie. Na moju škodu je celý dôkladne oplotený a na debila sa v strede dňa v centre mesta nebudem nikam vlúpavať. Bohužiaľ ani neskorší “research” doma nepomohol, tak táto stavba pre mňa ostane opradená rúškom tajomstva.

Vraciam sa teda k škodovici a cestou ešte navštívim drogériu, kde nakúpim zubné pasty. Pre vysvetlenie – je to najnovšia obsesia čo nosíme domov okrem magnetiek. V exsajuze sa cenovo veľmi oplatia prírodné pasty (zelený prúžok), teda hlavne značky Biomed a Splat, aj keď Splat hlavne v Rusku a na Ukrajine, tu je už nacenený štandardne gejrópsky (4-5€). Beriem teda dva Biomedy, pred vchodom pohladkám premotivovaného psíka, ktorý zametá s predpubertálnou majiteľkou a hodím veci do auta.

Mojou poslednou zastávkou je vlaková stanica, ktorú som už spomínal. Interiér je ešte zaujímavejší ako exteriér, ale najvačšia pecka je poctivé staničné bistro – po miestnom Kafejnica – s predavačkou dôchodkyňou. Hneď zadelím šalát, chleba so sleďom a kávičku na doplnenie energie.

Spokojný štartujem auto, už inštinktívne hneď vypínam štart-stop systém a do navigácie volím svoj ďalší cieľ. Cestou z Jurmaly míňam niekoľko ďalších hotelov, ale v pamäti mi utkvie iba Národné rehabilitačné centrum Vaivari vďaka budove v ktorej sídli. 5 kilometrov pred cieľom to odstavím na autobusovej zastávke, slnko je už povážlivo nízko a toto je jedna z posledných šancí zachytiť toto luxusné februárové podvečerné počasie.

O 5 minút neskôr už prichádzam na obrovské a úplne prázdne parkovisko komplexu Cinevilla. V angličtine maju zavedený výraz “backlot”, ku ktorému bohužiaľ absentuje ekvivalent v našom slavianskom jazyku. Dalo by sa povedať, že je to teda súbor permanentných “kulís” určených pre nakrúcanie seriálu/filmu vo vonkajšom prostredí. Cinevilla bola postavená v roku 2004 pre potreby filmu Obrancovia Rigy a ako to býva zvykom, po dokončení filmu ich tu nechali ako turistickú atrakciu.

Predpokladám, že na jar/v lete to tu praská vo švíkoch, ale teraz tu nie je doslova nikto. Pokladňa je zatvorená a všetko je prístupné, všade sa dá vojsť. Dokonca sú tu pre návštevníkov záchody, kde je v každej kabínke zapnutý elektrický radiátor. Som dojatý. No ale späť k samotnému komplexu. Film Rigas sargi pojednával o tom, že po skončení 1. sv. vojny sa vojak Martin zverbovaný ruskou armádou, aby bojoval proti nemcom vracia domov. Avšak 8. októbra 1919 zaútoči na Rigu 25 000 vojakov „Západnej dobrovoľníckej armády“ a Freikorpsu a Martin sa pripojí k obrancom mesta. Pre tento účel bol teda na zelenej lúke na ploche 370 akrov vystavaný komplex budov a iných stavieb, ktoré substituujú súčasné hlavné mesto lotyšska na sklonku “desiatych” rokov 20. storočia. Okrem samotných ulíc starého mesta tu dokonca postavili aj repliku mosta a kanál, ktorý ma znázorňovať rieku Daugava.

Nechýbajú tu také samozrejmosti ako vlaková stanica a dokonca je tu odstavená aj parná lokomotíva triedy triedy LV (ЛВ). Aj keď tá sa reálne vyrábala až v rokoch 1952 až 1956, kedy bola hlavným typom sovietskej nákladnej parnej lokomotívy. A všetko je odomknuté, všade sa dá ísť.

Čakal som, že to bude turistická kravina, ale to že som tu úplne sám a môžem ísť všade to spravilo jedným z najzaujímavejších miest celého výletu. Len tak si vojdem do jedného z fake domov, prejdem chodbou a vojdem do veľkej haly, kde je odstavených niekoľko vozidiel. Všetky sú odomknuté, môžem si tu robiť doslova čo chcem. Ale keďže som slušný chlapec, tak si maximálne tak sadnem za volant Jeepu Willys na fotku.

Zdržal som sa tu takmer dve hodiny s čím som vopred nepočítal a to si vyberá daň tým, že pri mojom odchode sa začína rapídne rýchlo stmievať. Pred sebou však mám ešte jednu zastávku, a keďže sa jedná o ďalšiu obskúrnosť musím si švihnúť, nech z toho aspoň niečo uvidím. 27 kilometrov dám na hrane zákona a za šera nechávam Fabiu na štyroch svetlách na krajnici a poklusom cez pole sa blížim k železobetónovému mostu, ktorý vedie odnikiaľ nikam. 55 metrov dlhý železničný most postavený v roku 1940 mal byť pôvodne súčasťou vtedy novej trate Tukums – Kuldiga. Ale prišla vojna a trať nebola nikdy dokončená a most tu odvtedy stojí a chátra.

Podarilo sa mi tak dnes vidieť všetko čo som chcel a môžem sa spokojne odpraviť smerom na hotel. O 100 kilometrov neskôr tak parkujem na nádvorí zámku v dedine Dundaga. Zámockému ubytovaniu (Dundaga pils) sa na bookingu jednoducho nedalo odolať. Dostávam rohovú izbu s výhľadom na jazero, ale len hodím veci na posteľ a teším sa, že sa konečne najem.

Do “centra” dediny to sú asi 3 minúty pešo a už sa neviem dočkať vychladeného pivečka a nejakého dobrého mäsa.

Ale som sa pekne prerátal. Jediná Kafejnica, ktorá tu je a má byť otvorená do desiatej ma prekvapí A4kou na dverách, že dnes sa zatvára skôr. Mne tak vnútri ostanú pri pohľade na prázdny pult len oči pre plač a na nálade mi nepridá ani mladá arogantná predavačka, ktorá si už pol hodinu pred novou záverečnou ráta tržbu a nevie ani len pozdraviť. Pýtať sa jej niečo, to je ako hádzať hrach o stenu. Nevie po anglicky, nechytá sa ani po rusky. Akurát, keď registruje, že neodchádzam tak začne hulákať do kuchyne, odkiaľ sa o chvíľu vynorí ďalšia zmätená hlava bez jazykovej výbavy. Mojou poslednou záchranou je tak supermarket Citro, kde zažijem niečo nevídané.

Seniorka za pultom s hotovými jedlami mi v dedine s 1682 obyvateľmi v strede ničoho odpovie plynulou angličtinou. Som bez slov, ešte nikdy som nezažil niečo tak bizarné 20 metrov od seba.

U tety teda kupujem nejaké mäso a samozrejme keďže som celý deň nejedol tak ešte 8 zavináčov (lebo 4 čo mi ponúkala su príliš málo). K tomu si prihodím ryžu v sáčku, ktorú sa mi podarilo úspešne uvariť 2 týždne dozadu, takže idem na istotu. No a čo by to bol večer bez pivečka. S nákupom sa vraciam na zámok, kde je našťastie k dispozícii plne vybavená kuchyňa, kde si úspešne pripravím sám večeru. Som na seba pyšný.