25.5.2021
Z plytkého a nekľudného spánku sa napokon okolo tretej definitívne budím a pohľad na teplomer ukazujúci 11 stupňov ma definitívne presviedča zapnúť naftové kúrenie, ktorá som pred pár týždňami namontoval ako final touch. Od tejto chvíle sa už spí luxusne a budím sa sám od seba až pred ôsmou. Počasie na jednotku, slnko svieti, na oblohe ani obláčika, čo viac si v horách priať.
Ráno sa nemáme kam ponáhľať, veď vlastne celý tento výlet je taký test drive auta a nejaké obkukovanie kopcov a jazier je až na druhom mieste. V kľude si tak môžem vypiť svoje 3 deci čiernej kávy bez stresov a niečo po pol deviatej nakopnem mašinu a prechádzame pomyselnou čiarou do krajiny s vlajkou nápadne sa ponášajúcou na tú našu.
Scénický 8 kilometrový zjazd k našej prvej zastávke prerušíme hneď v úvode krátkou pauzou na malom odpočívadle pri serpentíne nad dedinou Podkoren. Ťažko uveriť, že toto a Bosna boli ešte nie tak dávno jedna krajina, ten rozdiel je priepastný.
Úvahy prerušujem zaradením rýchlosti a pomaly sa blížime do Krajanskej Gory, ktorú len prefrčíme smerom k jazeru Jasna, našemu prvému dnešnému checkpointu. Prejdeme okolo jazier smerom na veľké parkovisko na ich konci, kde nám však plány na odstavenie auta zhatí rampa obmedzujúca výšku na 2 metre. Tak teda otočka a potupne sa vraciame na platený parking vedľa rezortu Jasna.
Jazero, alebo teda presnejšie dvojjazero je pekné, výhľady na zasnežené vrcholky kopcov luxusné ale v tomto prípade neúradovala príroda, ale človek. Reálne neviem čo viac tu písať, byť rakúsky/nemecký/francúzsky dôchodca, tak si tu viem predstaviť tráviť víkendy zimy svojho života v žltej Jack Wolfskin bunde popíjajúc prosečko. Ale teraz tu strávime tak hodinu loudaním sa okolo vody a nasávaním výhľadov, viac mi netreba. Rozlúčku s jazerom dáme pri soche Kozoroha Zlatoroga, ku ktorému sa viaže “originálna” legenda s pokladom, ale tak aspoň bol dôvod sem dať sochu.
V automate vyplatím drobné za parking a pár minút nato sa už Trevor v miernych stúpaniach zahrieva na prekonanie najvyššie položeného horského prechodu v krajine. Stúpanie serpentínami postupne narastie na akceptovateľných 14%, t.j. dvojka na podlahe. Pred finálnym výstupom na priesmyk ešte dáme krátku fotopauzu pri penzióne Koča na Gozdu a po 15 minútach s Trevorom dosahujeme vrchol. Tu sa trochu oseriem a nezaparkujem s tým, že určite za rohom bude lepšie miesto na odstavenie auta aj s výhľadom. No bolo, ale obsadené. Potom už len zostup dole bez možnosti otočenia sa, tak to aspoň na jednu pamätnú fotografiu odstavím na provizórnej krajnici.
Vršič Pass úspešne zdolaný, tak sa ležérnym tempom so zaradenou dvojkou nech mi pekne motor tieto takmer 2 tony brzdí loudáme nižšie a nižšie zavadzajúc premotivovaným audinkárom. Prvý osobný kontakt s krásne zafarbenou riekou Soča si spravíme krátkou prestávkou vedľa malej cerkvi Sv. Márie, kde samozrejme nemôže chýbať obligátna značka zakazujúca kempovanie a karavany.
Idylku nám o pár minút naruší ďalšie auto, najvyšší čas pobrať sa ďalej. Do navigácie volím 27 kilometrov vzdialený vodopád Virje. Po slabej pol hodinke jazdy prichádzame na štrkové parkovisko v lese, kde nemôže chýbať automat na zaplatenie parkovného a TOI TOI. Ku cti slúži, že aspoň čistá. Parking na 2 hodiny za 5€ na osobák alebo 10€ za kamper je trochu mimo zdravého rozumu, hlavne keď sa dá auto odstaviť bez akejkoľvek penalizácie asi o 200 metrov ďalej, ale budiž. Nebudem to dávať na retarda a zaplatím teda aspoň tých 5€, 10€ za pripečený vodopád fakt dávať nebudem. 2 minúty nato prídu nemci na T6 a tí sa na parkovanie vyserú úplne, no prosím. To je tá Západná Európa, ktorá nám má byť vzorom 😀 Pri vodopáde sme asi o 5 minút a teda ok. Je to vodopád no, takých som už v živote videl desiatky. Povinná fotečka a môžme sa vrátiť k autu.
Ďalšou zastávkou je iný vodopád, do ktorého vkladám väčšie nádeje, ale ešte predtým sa treba niekde najesť. Kaziť si zážitok zatemneným mozgom nie je dobrý nápad a preto o 6 a pol kilometra ďalej parkujem vo dvore príjemenej reštaurácie Gostilna “pri Mostu” v dedinke Žaga. Nie je nad čím rozmýšľať, čevapi sme nemali tak dlho, že si ani nespomínam kedy. Obed s výhľadom dopadol nad očakávanie, len s porciami sme to trochu prehnali, tak môžem škrtnúť večeru.
K vodopádu Kozjak je to odtiaľto slabých 15 kilometrov a onedlho tak parkujeme opäť v strede ničoho na lúke. Samozrejme platenej, o čom svedčí aj prítomnosť panáčika v šortkách a polo tričku s opaskom nápadne ponášajúceho sa na Garnera z Baywatchu. Len je menej rasovo korektný a namiesto štvorkolky používa obyčajné auto. Každopádne nebudem trapošiť a parkovanie zaplatím, na čo využijem aplikáciu EasyPark a navolím si 2 hodiny (3.47€ pre info) a odstavím to vedľa dôchodcovského francúzskeho páru na Defenderi.
Z parkoviska sú to k vodopádu necelé 2 kilometre. Prvá scénická časť vedie popri azúrovej rieke Soča s peknými výhľadmi a potom sa stáča doprava do lesa.
Malý vodopád pod kamenným mostom je ešte zadarmo, ale za ten hlavný ťahák sa už platí. Teda keby bolo komu, búdka na vyberanie vstupného zíva prázdnotou. Ľudí je tu minimum a finálne metre pred vodopádom evokujú pomaly zábery z Indiana Jonesa. Neviem či je to tou cestovateľskou abstinenciou alebo mi starobou mäkne mozog, ale tento vodopád je naozaj dychberúci.
Posledné kroky a po nich pohľad, kedy sa pred vami objaví mohutný a ohlušujúci prúd vody v jaskyni je naozaj impozantný. A hlavne, nikto tu nie je! Virje je oproti tomuto menej ako čajový odvar a keby som to vedel, ani by som sa tam neobťažoval zastaviť.
Z rozjímania nás späť do reality asi po 15 minútach vráti z ničoho nič pán, ktorý sa vynorí spoza rohu. Počas prechádzky späť k autu prepočítavam naše časové možnosti a vychádza mi z toho, že naše ležérne tempo a pretiahnutý obed si vyberajú svoju daň a z plánu škrtám Kanal ob Soči, čo by bola príliš veľká časová strata k dnešnému nocovisku v obci Visoko. 100 kilometrov síce nie je nijak závratné veľká vzdialenosť, ale opäť nás čaká prekonanie hornatého terénu a optimistický odhad 2 hodiny nie je potešujúci. Francúzi nás medzičasom opustili a my štartujeme mašinu a po veľkorysých cestách 1. triedy sa vyberáme smer východ.
Idylku po 30 kilometroch preruší prudká doľava a opäť sa s dvojkou na podlahe štveráme vieskami a lesmi vyššie a vyššie. Trasa stredom lesa je veľmi fotogenická, avšak cesta je tak úzka, že auto nie je ani kde odstaviť na fotku a zároveň príliš vyťažená, aby som si ho mohol dovoliť zastaviť v strede cesty. Vykúpenie príde po necelej pol hodine a potom už len pekne pomaly schádzame nižšie a nižšie smer Kranj. O siedmej sme v Škofja Loka, kde v Lidli spravíme rýchly nákup raňajok a s 8 minútovým meškaním parkujem pred krásnym apartmánom 7th Mill Aparments v ospalej dedinke Visoko, kde nás už čaká majiteľ.
Apartmán je síce rozmerovo neveľký, ale terasa s výhľadom na záhradu a rieku je na nezaplatenie. Ja sa ešte prejdem do potravín skúsiť šťastie a kúpiť vodu, na ktorú sme v Lidli nejak zabudli, ale otváracia doba do 19:00 mi spraví škrt cez rozpočet. Zvyšok večera už iba chill na terase s vínom a pochutinami.
