30.6.2009
Namiesto 01:45 nakoniec odlietame až 02:30. Po pokojnom lete pristávame v Istanbule na letisku Sabiha Gokcen 05:30 miestneho času. Vďaka meškaniu lietadla SkyEurope je nám jasné, že prvý deň v dlho očakávanom Istanbule si neužijeme tak ako sa patrí.
Prejdeme kontrolou cez termokameru a kupujeme si víza za 15 EUR na osobu. Úspešne prechádzame pasovou kontrolou, berieme si ruksaky a meníme prvé peniaze. Pred letiskom nastupujeme na autobus, ktorý nás za 20 lír dovezie do niekoľko desiatok kilometrov vzdialeného Istanbulu. V autobuse dospávame noc a budíme sa až na námestí Taksim, kde má autobus konečnú. Vyšťavení, dolámaní, hladní, smädní, neschopní orientovať sa v celkom cudzom meste sa pokúšame oslovovať miestnych s otázkami ohľadne mestskej dopravy. Napriek tomu, že do práce vyfešákovaný turek s kufríkom evidentne mieri rýchlym krokom do zamestnania, neváha pomôcť dvom bezradným turistom. Namiesto strohej odpovede mení smer svojej cesty a osobne nás privádza k autobusu, kde so šoférom dohaduje, aby nás vykopol tam, kde potrebujeme. Nasadáme teda do odporučeného autobusu a o 8:15 vystupujeme na Yusufpasa, kde si kupujeme žetóny za 1,50 líry za kus na električku a čakáme na zástavke.
S našimi ruksakmi sa nám podarí nastúpiť asi až na desiaty spoj, keďže sa práve všetci presúvajú do práce a električky sú natrieskané. Vystupujeme na Sultanahmet a prvý krát vidíme Hagiu Sofiu naživo. Ochota domácich, Sultanahmet a blížiaci sa cieľ vydolujú niekde z moiich útrob posledné rezervy energie a začínam si uvedomovať na aké úžasné miesto sme sa dostali. Na chvíľu úplne zabúdam na prejavy nedostatku spánku a pobehujem dokola s otvorenými ústami a nadšenými vzdychmi: „Bože, to je nádhera, kam sa pozrieš, hociktorým smerom všade je niečo neskutočne krásne!“ Trochu blúdime pri hľadaní hostela, ale nakoniec sa nám ho podarí nájsť.
V hosteli platíme za ubytovanie a nechávame si v ňom ruksaky. Postele budeme mať voľné až po 13:30, takže sa zatiaľ musíme ísť dakam zašiť. Nakoľko sa ledva vlečieme horúcim tureckým dňom, tento čas sa rozhodneme využiť na potulky len po tom najbližšom okolí. Najskôr sa vyberieme teda na vlakovú stanicu s úmyslom kúpiť si na piatok 3.7. lístky do Burgasu. Keďže náš hostel sídli priamo v kotli istanbulského turismu, po ceste sa nestačím kochať nádhernými ukážkami byzantskej architektúry.
Na stanici nám teta povie, že do Burgasu vlaky nejazdia a odkáže nás na autobus.
Vraciame sa teda poza Hagiu Sofiu po Soguk Cesme smerom k hostelu.
Pri vlakovej trati zbadáme zopár lavičiek v tieni a unavení po prebdenej noci sa na nich skladáme. Na lavičke sa mi podarí na hodinu zaspať a o 12:30 sa rozhodujeme ísť do hostela a počkať tam. Postele máme pripravené nakoniec o niečo skôr. V krátkosti nám poukazujú hostel, miestnosť s raňajkami a bar na streche. V bare si dáme jedno turecké pivo na privítanie. Hostel prekonal všetky očakávania, s čistým svedomím môžem prehlásiť , že vhodnejšie miesto pobytu v Istanbule si ani neviem predstaviť. Interiér je zdobený množstvom orientálnych dekorácií, spoločenská/raňajková miestnosť ponúka možnosť posedenia na tradičných „kozlíkoch“, originálnych sedačkách, či jednoducho na vyšívaných vankúšoch a na terase nechýba vodná fajka.
Po pive sa ideme osprchovať a konečne sa poriadne vyspať. Po 5 hodinách spánku sa zobúdzame už o niečo sviežejší a plánujeme isť na autobusovú stanicu kúpiť lístky do Burgasu. Električkou sa odvezieme na Yusufpasa a v blízkom občerstvení si dávame skvelý Kumpir.
Najedení prejdeme o kúsok ďalej na prvú zástavku metra na Aksaray a vezieme sa 6 zástavok na autobusovú stanicu – Otogar.
Po usmernení od domácich konečne nájdeme, kde sa dajú kúpiť lístky. Platíme 42 EUR za dve osoby. Metrom sa vezieme späť na Aksaray, prechádzame opäť na Yusufpasa a vraciame sa na Sultanahmet.
V potravinách si kupujeme dve pivá Efes. Popíjame v parku na lavičke a vychutnávame si atmosféru rušnej tureckej ulice, ktorá sa podvečer mení na pouličný trh. Turci to s turistom vedia. Ponuka zaujímavého aj nepotrebného tovaru je pestrá, zjednávanie ceny je samozrejmou miestnou hrou. Nie je výnimkou, ak Vás obchodník oslovi hneď viacerými európskymi jazykmi a pokecá o čomkoľvek. Nakoniec odchádzate o pár lír lahší, no s príjemným pocitom, akí sú tí Turci vlastne sympatickí, milí a dobrosrdeční ľudia. Nezaškodilo by čo-to z prístupu k zákazníkovi odkukať aj slovenským obchodníkom.
Aj napriek poobednému dospávaniu sme stále unavení, tak sa vraciame do hostela. Po ceste sa ešte fotíme pri nočnej Hagii Sofii.
V bare v hosteli na streche si ešte dáme pivo a Zuzka aj vodku s džúsom.