Helsinki 2017

Deň 2 – Helsinki

9.12.2017

Hodinový časový posun spôsobí, že sa budím až okolo deviatej. Dni sú krátke a času nazvyš nie je. Nebrzdia ma ani raňajky tak si už o pol hodinu neskôr vykračujem smerom ku kostolu Temppeliaukio, ktorý je o tri ulice ďalej.

Tu sa dozviem, že návštevné hodiny tohto, do skaly vysekaného svätostánku, sú najskôr o hodinu a pol, tak presúvam návštevu na koniec pomyselného must-see listu. Ľudoprádznymi ulicami sa prejdem ku Kamppi Center, hybridu shopping mallu s upratanou autobusovou stanicou do podzemia. Svetlá budúcnosť Bratislavy. Pred obchoďákom je dizajnová drevená rovnomenná kaplnka, prezývaná aj “kaplnka tichosti”, ktorá ma slúžiť ako malá oáza pokoja a miesto na ukľudnenie sa v rušnom centre Helsínk. Turisti si tu ale podávajú kľučku, takže asi to príliš nefunguje.

Odtiaľ už pomaly prichádzam k centru, ktoré je ako cez kopirák. Keby sa človek prebral v strede ulice, tak v prvom momente nemá šancu zistiť či sa nachádza v Helsinkách alebo v ktoromkoľvek z hlavných škandinávskych miest. Na raňajky sa zastavím v hipsterskej kaviarni s medenými trubkami. Tu sa až príliš zamyslím nad typom kávy a tak to aj dopadne. Naservírujú mi malú kávu, ktorú vypijem na dva krát.

Odtiaľto je to už len pár metrov na hlavné námestie Senaatintori, ktorému dominuje obrovská luteránska katedrála. Námestie je plné stánkov s jedlom, pitím a handrami. Pred vianočným stromom je detská manéž, na ktorú stojí dlhočizná rada utrápených mám a netrpezlivých detí. Ako na objednávku mi práve teraz vyjde slnko, aspoň taký malý bonus, keď už nie je sneh.

Vybehnem si hore po schodoch pozrieť sa aj dnu, ale vnútrajšok je podľa očakávania sparťanský, luteráni si na prezdobený interiér na rozdiel od rusov nepotrpia.

Z námestia to je jedna ulička do prístavu. Odtiaľto chodí trajekt aj na Suomenlinnu, ale to si nechávam na zajtra. Prejdem sa starým prístavom, ale od vody tu dosť solídne fúka, tak to stočím naspäť a onedlho prichádzam k Uspenskej katedrále.

Počkým, kým vyjde dav azijatov a potom sa na chvíľu popozerám dnu aj ja. Interiér typicky pravoslávny, veľa ikon a zlata. Od katedrály sa vraciam do prístavu, kde si idem obzrieť miestny trh.

Pôvodne som sa tu chcel najesť, ale je tu pretlak turistov, tak len popozerám čo tu majú a pokračujem ďalej do centra. Nakoniec to zapichnem v takom lepšom fínskom reťazci FRIENDS & BRGRS, kde je celkom problém chytiť voľné miesto pri stole a zadelím si burger za (takmer) bratislavských 9€.

Deň sa medzitým prehupol do druhej polovice a svetlo začína pomaly, ale iste ubúdať. Výhoda Helsiniek je v ich kompaktnosti, takmer všetko je tu v pešej vzdialenosti. Z burgrárne sa teda vyberiem na návštevu Univerzitnej knižnice, ktorá je opäť len o dve ulice ďalej. Tu je ten pokrok oproti Slovensku markantný – žiadne turnikety, SBS, vrátnici, ani nič podobné. Človek vojde dnu ako do kníhkupectva a môže sa po budove voľne prechádzať. Interiér typicky seversky minimalisticky a sterilný, zaujme najmä pohľad od hlavného vstupu, kto vie čím sa to v architektonickej kancelárii Anttinen Oiva Architects inšpirovali.

Hneď vo vedlajšej ulici, priamo pri Helsinskej katedrále zase sídli už knižnica tradičnej predstavy a to rovno národná. Budova je celkom kompaktných rozmerov, aj vstup je o niečo striktnejší, prísny SBSkár, ktorý dohliada nato, aby nikto dnu nevkročil s bundou alebo kabátom nesmie chýbať. Trochu sa prejdem po interiéri medzi regálmi a potom si uvedomím, že pomaly už je čas presunúť sa ku kostolu, aby som vychytal návštevné hodiny.

Strihnem si to cez hlavnú nákupnú ulicu Aleksanterinkatu a okolo sociálnych prípadov pred stanicou až sa pomaly dostávam pred hlavný vstup tohto nenápadného chrámu božieho slova. Niekoľko desiatok netrpezlivých ľudí tu už čaká na otvorenie, po ktorom sa vytvorí rada k dvom pokladniam. Vstup je totiž spoplatený 3 eurami. Samotný kostol dokončili už v roku 1969 v žulovej skale, ktorú trhavinami roztrieštili a potom vyhĺbili. Vnútro tak tvorí len miestnosť s nahrubo opracovanou žulou, ktorú uzatvára medená strecha so 180 oknami.

Po tejto tour sa vraciam na izbu na poobedný oddych načerpať trochu sily. Vonku sa medzitým zotmelo, tak sa prejdem po centre až na námestie k osvetlenej katedrále, kde ma prekvapí, že v sobotu o pol ôsmej večer sú všetky stánky zatvorené. Asi už je čas na Kalsarikännit.

Na večeru padne voľba na Ramen v miestnom bistre a cestou naspäť na izbu sa zastavím v Kamppi Centre v potravinách, kde sa zvesti o nemožnosti kúpenia alkoholu našťastie nenapĺňaju a zakúpim zo tri pivá s obsahom alkoholu okolo 4,5% na pekný večer. Zaspávam na dôchodcu pri telke.