Gruzínsko 2016

Deň 2 – Gori a gruzínska vojenská cesta

12.6.2016

Ráno máme budík niečo medzi ôsmou a deviatou. Požičovna cars4rent.ge, od ktorej máme zajednané auto sídli iba o ulicu vedľa, tak to s prehľadom stíhame aj keby sme nechceli. Janka ešte stihne krátky pokec s majiteľkou hostela/bytu, ktorá kedysi tancovala ľudové tance a pretancovala sa aj cez Prahu. Raňajky teraz neriešime, zato však mierne meníme dnešný plán. V Kazbegi ukazuje predpoveď na poobedie stále dážď, čiže nemá veľký zmysel sa tam ponáhľať a potom sa zvyšok dňa pozerať na šedé oblaky. Namiesto toho si zájdeme najprv do Gori, kde sa narodil Josip a na Kazbegi si vyhradíme zajtrajšie doobedie, kedy má už byť pekne. Pred požičovňou nás už čaká naše trojdverové Pajero druhej generácie a dvaja pracovníci z požičovne. Pri stole v kancelárií, ktorú využívajú ešte asi ďalšie tri firmy podpíšem zmluvu a ideme obkuknúť auto. Práve včera ho niekto na parkovisku oškrel vpravo vpredu, tak si to pre istotu odfotím, keby sa ma prípadne neskôr snažil niekto natiahnuť. Ešte ma upozornia na zopár maličkostí, ako napr. že auto je prerobené z japonského, čiže aj keď už je volant vľavo, tak smerovky sú napravo a stierače vľavo. Obával som sa, že si nato nebudem môcť zvyknúť, ale išlo to úplne bez problémov. Alebo že ho nemám otvárať kľúčom, ale iba diaľkovým atď.

Všetko jasné, tak môžeme pomaly vyraziť. Sygic bohužiaľ v navigácii Gruzínsko nemá, tak sa musím spoliehať na tú, ktorú som si požičal k autu. A tá je v meste katastrofálna, aspoň že cestou natrafíme na pumpu, kde tankujeme plnú (auto sa dostáva aj odovzdáva s minimom benzínu).

Nejakým zázrakom sa nám ale podarí vymotať z centra na trojprúdovú výpadovku a v tejto chvíli už môžeme začať uvažovať nad raňajkami. By sa aj patrilo skoro o jedenástej. A po chvíli sa napravo objavuje niečo ako motorest, tak máme vystarané. Miestnosť obrovská a sme tu sami. Dávame si nejaké plnené pečivo z ponuky a dve kávy. Účet 5 lari.

georgia_huawei_p8_lite_12.6._2016_0001

Po raňajkách nasadáme do auta a onedlho už míňame odbočku na Kazbegi. Pajero je síce 2.4 liter, ale na maximálne povolených 110km/h sa rozbieha ako nákladný vlak.

georgia_huawei_p8_lite_12.6._2016_0003

georgia_huawei_p8_lite_12.6._2016_0004

Cestou aj pri vstupe do Gori prechádzame okolo niekoľkých sklenených policajných staníc, ktoré dali postaviť v rámci boja proti korupcii. Parkujeme v centre mesta vedľa námestia pri Stalinovom parku. Ten bol postavený okolo jeho rodného domu, ktorý je zakonzervovaný spôsobom, že je nad ním postavený taký ochranný pamätník.

Naše prvé kroky vedú logicky priamo sem. Pri dome sa vystriedajú asi tri turistické skupiny v malých počtoch, niektoré dokonca idú aj dnu. Malý Stalin sa tu narodil a prežil prvé 4 roky svojho života.

Hneď za domom má Džugašvili postavené veľké múzeum, kde je vstupné 10 lari. Takmer 10€ za dvoch sa nám platiť nechce a nemáme ani toľko času, aby sme to tu obdivovali. Vonku vedľa budovy múzea je ešte Stalinov osobný 83 tonový obrnený železničný vagón od americkéhu výrobcu Pullman Company. Ale dnu sa opäť pozrú iba tí, čo si kúpia lístok.

gori stalin passanger train

Bohato nám to však vynahradí neďaleký supermarket s jeho obrovskou podobizňou rovno nad vchodom. Najviac vtipné sú premotivované predavačky, ktorú nám stoja meter za zadkom, keď si vyberáme minerálku. Lebo predsa budem letieť do Gruzínska, aby som tu ukradol vodu za 10 centov, to dáva logiku.

Po doplnení zásob sa vyberáme do uličiek smerom k pevnosti, ktorá je popri múzeu hlavným ťahákom mesta. Prejdeme dve ulice a už sa aj ocitáme pod pevnosťou, ale z opačnej strany ako je vchod. Prechádzame okolo šiestich zaparkovaných UAZ-452, ktorých niektorí šoféri si čakanie za volantom skracujú pitím piva.

Prechádzame okolo katedrály, až sa dostávame pod pevnosť, kde je taká malá štvrť s vynovenými domami, obchodmi a butikmi, kde nikto nie je ale majú otvorené aj v nedeľu. Tak snáď im to pôjde.

Gori Georgia

Na to ako pevnosť pôsobí, že je vysoko, tak to človek vyšľape za 5 minút. Hore nie je dokopy nič, len tráva a poriadny vietor. Ale sú tu super 360 stupňové výhľady na mesto a Kaukaz v pozadí.

Poriadne sa vynadívame a vraciame sa dole do mesta. Spravíme si miernu obchádzku aby sme videli aj hlavné námestie, ktoré sa nevolá nijak inak ako Stalinovo. Okolo múzea si to ešte raz namierime do supermarketu a kúpime si vodu do auta a brandy na večer do Kazbegi, aby nám v tých horách nebola zima.

Štartujeme strieborného tátoša a po diaľnici sa vraciame smerom na Tbilisi. Na odbočke, ktorú sme ráno odignorovali schádzame na obyčajnú cestu a smer sever. Prvú zastávku máme pri 130 MW vodnej elektrárni Zhinvali, ktorú tu dokončili v roku 1985 a vznikol vďaka nej rovnomenný vodný rezervoár. Potom stojíme o niekoľko kilometrov ďalej pri pevnosti Ananuri. Keď som tu bol naposledy tak tu nebolo ani nohy, teraz tu je milión stánkov a áut.

Pomaly sa pred nami už začínajú dvíhať kopce a ukazovať pekné scenérie. Cestou prechádzame okolo niekoľkých reštaurácií ale stále to nie je ono, radi by sme niečo s výhľadom. Nakoniec zastavujeme pri jednej pred dedinou Kvesheti, kde si dáme výborné jedlá, ktorých mená som už zabudol 🙂

Potom zase stojíme za Kvesheti v zákrute kvôli peknému výhľadu a v zimnom stredisku Gudauri, kde skočíme do obchodu. Tu nám jeden z mnohých milých túlavých psov pomaly strčí až hlavu do auta a nechce nám dovoliť odísť, ale keď naštartujem, tak pochopí.

Gudauri

Najväčším highlightom cesty do Kazbegi je monument rusko-gruzínskeho priateľstva, kde sa zastaví snaď každý. Betónový ovál, ktrého steny sú dekorované scénami z ruskej a gruzínskej histórie stojí na mieste s perfektnými výhľadmi.

Posledné kilometre do Kazbegi stojíme už len raz, spravíme pár fotiek a popri kolónach kamiónov prichádzame večer do dediny.

georgia_huawei_p8_lite_12.6._2016_0021

Ubytovaní máme byť v Maia guesthouse, na prvýkrat ale vojdem do nesprávnej ulice, kde sa nedá otočiť, tak musíme pokračovať za domy a otočiť sa na lúke.

Kazbegi

Kazbegi

Druhý pokus je už úspešný a parkujeme rovno pred barákom. Z hostela je parádny výhľad na dedinu a hory naokolo. Nájdeme domáceho, ale ten sa po preukázaní potvrdenia rezervácie len chytí za hlavu. Jeho žena, ktorá má toto celé pod palcom, totiž všetky izby prenajala nejakej skupine ukrajincov a pre nás už izba nezostala. Teraz je niekde v obchode, tak nám jej manžel zatiaľ navarí čaj a pozve nás do kuchyne, keďže vonku sa už celkom rapídne ochladzuje.

Onedlho prichádza a asi 1000 krát sa nám ospravedlňuje. Vyrieši to tak, že pôjdeme spať do domu k jej mame na druhej strane dediny. Dopijeme teda čaj, nasadáme do auta a parkujeme na totálne rozkopanej ulici v blate. Posledné metre peši a víta nás pani domáca a ukáže nám izbu. V izbe je celkom kosa, ešte že máme brandy. Prezlečieme sa do dlhých gatí a ideme dole na námestie na pivo, aby sme rozmenili 50tku, lebo nám nemá vydať.

Sadneme si tu na terasu do nejakej kaviarne, že si teda objednáme. Chlapec čo obsluhuje príde, povieme mu, že by sme radi nápojový lístok a on odíde. Potom čakáme 5 minút a nič. Pozriem dnu a on sa tam vykecáva a prechádza ako šulin. Ešte chvíľu čakáme a potom to balíme a ideme do potravín. Kúpime si nejaké čipsy a soletky a vraciame sa na izbu. Platíme 40 lari a dáme si sprchu a koňak.