21.2.2026
Raňajky boli samozrejme bohatšie ako jeden croissant, ale šunka so syrom nie je taká fotogenická.
V lete by to bol sen, ale aj teraz je to príjemné. Myslím mať takú terasu.
Človeku v živote vlastne zase tak veľa netreba. Stačí výhľad na vodu, hory alebo oheň.
Pláž rovno pred hotelom ponúka ničím nerušený výhľad na Tyrrhenské more. Ktoby túžil po porovnaní s tým Jadranským, tak Tyrrhenské je väčšie a hlbšie a paradoxne aj teplejšie.
Tento obraz v mojej izbe sa mi páčil natoľko, že som rozmýšľal o jeho odcudzení. Ale neurobil som to.
Hotel má vo svojom talóne aj také benefity, ako bazén. Vo februári samozrejme neudržiavaný a voda teraz na kúpanie láka len tých najotrlejších.
Hotelový parking je vlastne krajnica cesty pri múre. Čo je stále lepšie, ako keby neexistoval vôbec.
Nebudem si klamať, vedel by som si tu predstaviť stráviť aj nejaký ten letný víkend.
Lamezia Terme ma víta dažďom a červeným kobercom. Ten však nie je pre mňa, keďže si nové tenisky kúpiť neplánujem.
Plyšového Raffaella by som možno aj kúpil, ale osud to chcel inak.
Lamezia Terme však nie je jeho hlavné (tým je Catanzaro) ani najväčšie mesto (tým je zase Reggio Calabria). Z Kalábrie však pochádza moje najobľúbenejšie pesto.
Mesto formálne vzniklo až 4. januára 1968 spojením troch obcí – Nicastro, Sambiase a Sant’Eufemia Lamezia. Terme tam pridali z dôvodu, že severozápadne od mesta sa nachádzajú termálne sírne kúpele (Terme di Caronte), ktoré tu existujú už od čias Rímskej ríše.
Corso Giovanni Nicotera – v podstate taká hlavná ulica, ktorá sa tiahne od želežničnej stanice až takmer k najstaršej štvrti San Teodoro.
Panda bola od začiatku jasne definovaná ako lacné, ľahko udržiavateľné, robustné a jednoduché auto. Preto ich v Taliansku toľko jazdí dodnes.
Čo by to však bolo za návštevu Talianska bez kávy.
Vrchných 135 metrov Corso Giovanni Nicotera slúži ako pešia zóna, tohto času apokalypticka ľudoprázdna so zatvorenými prevádzkami.
Corso ma vypľúva na malom námestí Piazza Ardito, ktoré však v realite skôr pripomína križovatku piatich ulíc, ktorou de facto aj je. V jeho/jej strede si svoje miesto našiel obelisk Madony, zo 60tych rokov 20. storočia s Pannou Máriou na vrchu, ktorú som neodfotil.
Odtiaľto sa môžem vybrať buď vľavo po Salita Fratelli Maruca alebo vpravo po Via Pasquale Celli.
Druhú možnosť je lákavá hlavne z dôvodu celkom súmerného výhľadu na kupolu katedrály Nicastro.
Fotogenická Panda prvej egnerácie ma však predsa len láka viac. Navyše je táto ulica do mierneho kopca, čo vždy vyzerá lepšie.
Zhmotnená predstava minimalistickej funkčnosti talianskej diazjnérskej školy 80tch rokov.
(Ne)život talianskej ulice.
Na identifikáciu tejto budovy bola krátka Google mapa aj AI. Nakoniec sa mi až podľa MAPS.ME podarilo identifikovať ju ako majetok mesta, budovu, kde sa ešte tak cca 10 rokov dozadu napr. yydávali občianske preukazy a pred Druhou svetovou vojnou ju obývaj napr. posledný taliansky kráľ Umberto II. Savojský.
Jedno z mnohých historických klopadiel, ktoré vyjadrovali jednak status a zároveň mala tvár symbolicky strážiť vstup do domu.
Tu sa na klopadlo nezmohli.
V tej uličke vľavo je v súčasnosti na predaj dom s dvoma poschodiami a 170 metrami štvorcovými podlahovej plochy. Cena je taka polovicaparkovacieho miesta v centre Bratislavy, rovných 22 500€, samozrejme sa jedná o pôvodný stav.
Výhľad na najstaršiu štvrť San Teodoro s ruinou hradu na vrchole.
Globalizmus v podobe IKEA stoličky Snille s nádychom pravej apeninskej patiny.
Parkovanie po taliansky.
Detaily Kalábrie.
Piaggio Ape – toto trojkolesové vozidlo brázdi talianske cesty už od roku 1948. Tento konkrétny kus je model MP400V, ktorý sa vyrábal medzi cca rokmi 1968 až 1988. Ide o variant s motorom umiestneným vzadu (MP = Motore Posteriore), čo zlepšovalo komfort a znižovalo vibrácie. A nie, nie je to opica, Ape je v taliančine včela.
Tu už sa presúvam priamo do štvrte San Teodoro, kde sa hneď ponáram do typických úzkych uličiek.
Luxferový detail.
Tu sa človek naozaj nečuduje tomu, že Taliani milujú malé autá.
Dôkaz namiesto sľubov.
Takmer v srdci tento štvrte sa nachádza rovnomenná farnosť pôvodne zo 14. storočia, táto konkrétne ale pochádza až z roku 1638, kedy bolo nutné pôvodný kostol po zemetrasení kompletne prestavať.
V tomto dome nebýva vlastenec.
Za mňa teda asi najkrajšia ulička, na ktorú som tu natrafil.
K tejto fotke sa ťažko vymýšľa zmysluplný popis, ale chcem, aby tu bola.
Toto je už pohľad spod vrchného kostola Veterana (toho času zatvoreného) na zrúcaninu hradu San Teodoro. V pozadí je vidno centrum Lamezie.
Lancia bola kedysi slávna značka, ktorá isté obdobie dominovala rally a svetu dala mnoho významných modelov. Dnes je už len takým smutným tieňom seba samej, v ponuke má jeden jediný model – Ypsilon. Toto konkrétne je je jeho tretia generácia, ktorá sa vyrábala dlhých 13 rokov (2011 2014).
Fast forward na hotel, kde som sa rozhodol dopriať si večeru v podobe takéhoto seafoodového antipasti.
O chvíľu bude temno.