4.8.2024
Krútenie volantom ma vyčerpalo natoľko, že spím až do ôsmej. Ale nie, to bude skôr tým, že je tu tma ako v rohu. Ako pozerám predpoveď počasia, tak v noci vonkajšia teplota klesla až k 14 stupňom, to je niečo čo som v BA nezažil vyše štvrť roka. Na raňajky premiérovo otestujem cesnakové maslo, ktoré bolo v Lidli to jediné v rozumne malom balení a moje obľúbené reďkovky.
Poriadna porcia čiernej kávy samozrejme nesmie chýbať. Bez toho by môj mozog fungoval v značne obmedzenom režime a to si v tejto chvíli nemôžem dovoliť. Pri chlipkaní tohto životabudiča aspoň môžem popremýšľať nad programom dnešného dňa. Alebo teda skôr nad tým, kde dnes skloním hlavu, lebo program je síce trochu vágny, ale jeho kontúry sú jasné – prekročiť hranicu Litvy a pozrieť si Hotel Pušynas v mestečku Druskininkai. Aby to nebolo príliš jednoduché, na grandiózny vjazd do krajiny po ceste A5 si budem musieť nechať zájsť chuť. Litva, rovnako ako Lotyšsko či Estónsko nevyžaduje od osobných áut žiadnu diaľničnú známku, či mýto. Dôležité je v tomto prípade slovo osobných. Osobné auto má totiž v technickom preukaze označenie M1. Môj panel van, tak ako ktorákoľvek iná dodávka je však kategória N1, čo so sebou prináša isté obmedzenia, s ktorými som sa už musel naučiť žiť. Napríklad takmer dvojnásobne drahšie diaľnice v Maďarsku, či zákaz vjazdu do celého Burgenlandu (M1 totiž z nejakého dôvodu prírode neškodí aj keď má motor emisnú triedu Euro 0, ale N1 už áno. Ale to je na inú debatu). Aby som sa teda vrátil do prítomnosti – Lotyšsko aj Estónsko zhodne ponúkajú svoje cesty do 3 a pol tony zdarma. Bez rozdielu kategórie, čiže aj socky ako ja s prerobeným tristoročným vanom a archaickým motorom nemusia soliť ťažko zarobené peniaze. Litva sa pre zmenu rozhodla ísť cestou spoplatňovania podľa emisnej triedy motora. Tu sa skrýva ďalší háčik. V slovenských malých technických preukazoch sa emisná trieda motora neuvádza, je vyznačená iba vo veľkom techničáku a aj to nie v každom (z troch áut, ktoré momentálne vlastním je uvedená iba v jednom). Čiže nárok na zvýhodnenú cenu “diaľničnej známky” viete zdokladovať iba veľkým TP, ktorý je de facto zakázané nosiť a teda neviem koľko ľudí má niekde v cloude skeny. Nič to, ak náhodou emisnú triedu uvedenú v TP nemáte (môj prípad), stačí si zvoliť túto možnosť a cena je v tomto prípade rovnaká, ako keby váš motor spĺňal emisnú triedu 0, t.j. 16€ na jeden jediný deň.
No a kto by čakal nejakú výnimku aspoň po prvý zjazd, tak má smolu, nič také sa nekoná. Buď plať, alebo si pekne študuj mapu a vyhýbaj sa všetkým hlavným cestám. Tak sa to robí. Mňa pozajtra čaká presun takmer celou krajinou, kedy asi žiaľ budem musieť tento poplatok prehltnúť, čiže to znamená jediné – dnes som odkázaný na cesty druhej a tretej triedy. Zase som sa rozpísal viac ako som chcel, ale taký je život, niektoré veci jednoducho musia byť vysvetlené. V každom prípade po všetkých nevyhnutných ranných úkonoch som krátko po desiatej pripravený vyraziť, ale môj elán hneď zhatí dopravná zápcha von z mesta. Nie je sa čomu čudovať, obchvat Lomzy je posledný úsek na hlavnom ťahu Varšava – Kaunas, ktorý chýba a doprava je viac ako prehustená. Domáci sa už predpokladám mája 2025, na kedy je naplánované dokončenie, nevedia dočkať. Nakoniec to až taká tragédia nie je a onedho už uháňam po prekvapivo prázdnej diaľnici.
Včerajšie zbožné prianie, aby som Poľsko prefrčal bez nutnosti dotankovávania sa mi ale asi nesplní. A možno by sa aj splnilo, ale riskovať, že mi dôjde palivo niekde medzi dedinami pánu bohu za chrbtom nebudem. Už som takto riskoval mesiac dozadu a zostal som visieť 5 kilometrov za Danubianou. Nič moc zážitok, našťastie sa palivový systém príliš nezavzdušnil a motor to rozchodil s trochou túrovania na benzínke sám. V skratke to znamená to, že z diaľnice schádzam pár kilometrov pred hranicou a rovno si to namierim do dediny Szypliszki, kde doplním kozmetických 10 litrov a zvyšok si ušetrím na lacnú litovskú naftu. Po cestách kolísavej kvality sa za necelú polhodinku dopracujem cca 5 kilometrov pred hranicu, kde z ničoho nič končí asfaltka a ja v letargickej stovke vyletelím na šotolinu s ukážkovými roletami. Mal som teda čo robiť, aby som to ukočíroval. Nakoniec to však dobre dopadlo a o pár minút si dávam krátku fotopauzu presne na štátnej hranici.
Na litovskej strane našťastie majú boha a asfalt pri sebe, ale je to teda taká ta klasická cesta nižšej triedy sovietskeho typu, t.j. asfaltový stred na jedno auto a šotolinové okraje, ktoré sa využívajú len na vyhýbanie. V každom prípade lepšie ako nič. Ďalšia prestávka na seba nenecháva dlho čakať. Už o 30 kilometrov neskôr ma zláka vyhliadková veža pri jazere Snaigynas. Desať rokov stará a 15 metrov vysoká veža stojí síce na peknom mieste, ale že by ponúkala nejaký dychberúci výhľad sa povedať nedá.
Oveľa príjemnejšiu scenériu ponúka breh jazera s vysekaným rákosím a mólom, jednoducho taká tá typická baltická idylka, kvôli ktorej som sem vlastne prišiel. Borovicový les included.
Ja mám však namierené do kúpeľného mestečka Druskininkai o ďalších 30 kilometrov smerom na juhovýchod. Cestou lížem okraj jazera Aviris, kde mám zaznačenú jednu z dvoch alternatív dnešného spania, to ale budem riešiť až po vizite lázeňského raja. Čo mi však vyrazí dych je Snow Arena, ktorú míňam o 5 minút neskôr. Neviem, asi som zaspal dobu, ale teda umelú zjazdovku v hale som tu teda fakt nečakal. Dodnes si pamätám, aký obrovský poprask spôsobil Ski Dubai v roku 2005 a odvtedy som mal zafixované, že takéto niečo si postavia maximálne tak v krajine, kde nevedia čo od dobroty. O to viac šokovaný som, keď zisťujem, že to tu stojí od roku 2011 a tá zjazdovka je dokonca o 60 metrov dlhšia (460m vs. 400m) ako tá v Dubaji. K tomu netreba dodať nič iné, ako to, že učíme sa celý život. Z prekvapenia ma vytrháva vjazd do mesta, ktorá podľa posledného sčítania obýva presne 12999 ľudí. Do centra míňam nádherný les s vysokými borovicami, kde je zem pokrytá trávou. Toto je pre mňa prototyp vizuálne dokonalého lesa. Čo je krajšie? Autom to potiahnem až do úplného centra, kde sa už tvár rezortného mestečka nezaprie. Reštaurácie, obchody so suvenírmi a všetko pekne upravené, ako má byť. Aspoň, že parkovanie zdarma.
Ani to mi však nevynahradí sklamanie, keď o 5 minút neskôr prichádzam pred hotel, ktorý je zatvorený. Presne tak, architektonická perla z roku 1982, pôvodne sanatórium Sūrutis, je obohnaná plotom. Budova s oktagonálnym pôdorysom si pre inšpiráciu nešla ďaleko, borovice sú všade naokolo a jej vzhľad replikoval šišku. Veď aj názov Pušynas, ktorý získal neskôr neznamená v preklade nič iné ako “borovicový les”. Easy as that. Dobrou správou však je, že svoje brány nezatvoril nadobro, ale vydal sa na cestu omladzovacej kúry, ktorú podľa mnohých hodnotení hosťov už potreboval ako soľ. Uvidíme ako to teda dopadne, v každom prípade závan sovietskych časov je už asi nadobro preč, čo ma mrzí o to viac, že som tu mal naplánovaný nocľah v máji 2020, avšak všetci vieme ako cestovanie v tomto období dopadlo.
šach
mat
No nič, zatlačím slzu a keď už som tu, tak sa aspoň prejdem po centre a od hotela si to namierim rovno cez ulicu ku kostolu Škapuliarskej Panny Márie. Slovo škapuliar sa priznávam, že počujem prvýkrát v živote. Čo to teda je? Odvodené od latinské slovo scapulae (ktoré znamená plecia, ramená, chrbát), je to teda vrchná časť habitu, t.j. Škapuliar. Hovorím, že celý život sa učíme. V každom prípade do kostala sa v krátkych nohaviciach nepatrí, tak tam len nazriem, cvaknem a dávam si otočku smer námestie.
Každý, kto niekedy bol v akomkoľvek kúpeľnom meste vie, že všetky majú takú nejakú podobnú atmosféru. Nejaká ta fontánka v centre, vysadené kvety, všetko pekne úhľadné a inak tomu nie je ani tu. V každom prípade, mna začína trochu tlačiť čas, rád by som totiž prišiel či už k jednému alebo druhému jazeru nejak normálne, aby som si to tam stihol aj užiť bez neustáleho naháňania sa.
To znamená, že žiadny obed v reštauračnom zariadení sa nekoná a namiesto toho musím aj dnes obed vybaviť formou fastfoodu. Auto odparkujem pred Maximou, ktorú svojou návštevou poctím pri odchode a ja zatiaľ peši zbacktrackujem do Hesburgeru, fínskeho chainu, ktorý je dnes okrem svojej domovskej krajiny zároveň najsilnejším fastfoodovým hráčom aj v každej krajine pobaltského trojlístku. Burger s originálnym názvom Hesburger je čistou kópiu Big Macu a chutí o chlp lepšie. Žiadny kulinársky zážitok to samozrejme nie je, ale vždy lepšie ako byť hladný a nervózny, že hej.
S výrazným kalorickým prebytkom sa vraciam do supermarketu nakúpiť si večeru, raňajky a samozrejme aj nejaké to vínko, nech mám prijemný večer. Leda že by nie. Alkohol sa dá totiž kúpiť len medzi desiatou ráno a ôsmou večer. V nedeľu len medzi desiatou ráno a treťou poobede. Aký je dnes deň? Nedeľa. Koľko je hodín? Štyri. Šach mat. Vystačiť si tak budem musieť s dvoma pivečkami z poľského Lidlu, čo teda na pekný večer nevyzerá, ale tak stále lepšie ako zabávať sa s minerálkou. Okrem mňa si tekutiny pýta aj auto, tých 10 poľských litrov je už pomaly fuč, ale ja čakám na benzínku, ktorá prelomí psychologickú hranicu 1,4€, čo mi ani v Druskininkai dopriate nie je. Frcnem tam teda zo 20 litrov aby sa nepovedalo a do navigácie volím primárny cieľ na dnešné poobedie. Tým by malo byť ja vlastne ani neviem čo, trochu sa to tvári ako kemp, ale podľa fotiek na Google mape je to len kúsok zeme na brehu jazera. Čo ma presviedča to skúsiť je naozaj pekné prostredie a navyše to nie je žiadny detour, stačí len zísť z hlavnej cesty. To aj presne o pár minút neskôr robím a zaraz sa nachádzam vo fakt peknom lese. To, že sa mi naozaj pozdáva viac ako je bežné demonštruje, že som ochotný tu na krátku fotoseansu aj zastaviť auto.
Po vytvorení digitálnej stopy pokračujem až do cieľa, kde sa napĺňajú obavy, ktoré som zatláčal do úzadia. Žiadny kemp tu neexistuje, je to jednoducho súkromný pozemok na brehu, vizuálne fakt parádny, ale žiaľ v tejto chvíli aj tak obsadený. Nič sa nedá robiť, iba sa otočiť na päte a skúsiť šťastie o dům dál.
Fredžio sodyba o 3 minúty severnejšie už ponúka všetko, čo potrebujemm. Elektrickú prípojku, hajzlík, sprchu a priamy prístup k jazeru. To všetko však za flat rate 25€ za auto bez ohľadu na počet pasažierov. Neberiem. Mojou poslednou možnosťou, ktorú mám dopredu vykoumanú je Akromu sodyba, usadlosť nachádzajúca sa na brehu jazera Metelys, slabú polhodinku smerom na severozápad. Do tretice všetko dobré a dojem mi neprekazí ani to, že v momente ako dorazím a vystúpim z auta začne pršať.
Tekutý dar nebies nakoniec nemá dlhé trvanie a mne sa podarí lokalizovať správcu usadlosti v zastúpení dcéry majiteľa. Tá mi dá IBAN, na ktorý pošlem 14€ a zato tu môžem spať a využívať elektrinu, záchod a sprchu. Temnou stránkou je ale práve WC, ktoré tu má podobu dvoch drevených kadibudiek, ktoré o svojej existencii dávajú jasne najavo v rádiuse 10 metrov. Dúfam, že nebudem nútený ich využiť. Pršať síce už neprší, ale slnko sa ešte stále hanbí, tak tento čas využijem na krátky peší prieskum okolia.
S počasím to však veľmi nádejne, tak nelením a krátko po šiestej večer nafúkam paddleboard a o ďalších pár minút už brázdim pokojnú hladinu tohto biotopu vodného vtáctva, rozkladajúceho sa na ploch necelých 1300 hektárov. Pozorované tu boli hus divá (videl som), potápka chochlatá (aj tú) a chochlačka bielooká patriaca medzi takmer ohrozenú druhy (nevidel som).
Na vode som necelé dve hodiny a tu si dovolím krátku vsuvku k tomu paddleboardu. Pred pár rokmi som sa z toho smial a teraz som si to kúpil. Morálna ekvilibristika? Nemyslím si. Zistil som, že je to príjemný mentálny relax a človek sa dostane na miesta, kde by sa plávaním nikdy nedostal.
Späť pri aute som krátko po ôsmej a počas zlatej hodinky rovno začínam s prípravou večere, na ktorú si dnes doprajem supermarketového lososa, ktorý sa mi síce mierne pripáli, ale inak vyšiel nad očakávania dobre.
Potom už iba chillujem so svojimi poslednými dvoma pivami syrovými jalapeňo čipsami (nič moc), až sa zrazu dovalí trochu pripitý môj sused, ktorý tu má celé leto odstavený obytný príves. Vytautas neznáša rusov a dá mi dve pivá a nakoniec si celkom príjemne posedíme a pokecáme až pol jedenástej, kedy ho príde vyzdvihnúť jeho rovnako pripitý kamoš z vedľajšej usadlosti a idú pokračovať v popíjaní tam.
Vytautas
Vytautas +1
Pre mňa je to neklamný znak, že deň sa blíži do svojho terminálneho štádia a ja sa pred spaním ešte vyberám otestovať sprchu, od ktorej mám vďaka miestnym hajzlom veľmi nízke očakávania. Tá je nakoniec viac ako solídna a dokonca ide aj teplá voda. Čo viac si priať.