12.9.2020
Budík o siedmej ani nebol potrebný, autá na hlavnej ceste jeho rolu hrdo substituovali. Raňajky máme v cene (prvý a posledný krát), tak už o pol sme nastúpení v predimenzovanej jedálni. Po jedle ešte kukneme výhľady na predmestie a o pol deviatej už sedíme zbalení v aute.
161 kilometrov zbehne aj vďaka diaľnici na väčšine cesty rýchlo a krátko po desiatej už parkujeme pri našej prvej dnešnej zastávke. Tou je kláštor, alebo ako som sa práve dozvedel na wikipédii dokonca existuje aj výraz Monastier Hosios Loukas. Teda v preklade Monastier prepodobného Lukáša – jedna z najvýznamnejších pamiatok byzantskej architektúry. Monastier založil pustovník a divotvorca Lukáš Grécky (890-953), ktorého ostatky v roku 1204 križiaci odniesli do Bosny a neskôr sa dostali do Benátok. Dnes sú však opätovne uložené práve tu. Samotný monastier je vyzdobený množstvom malieb a mozaík a je jednou z významných pamiatok na území Grécka a od roku 1990 je zapísaný aj na zozname svetového dedičstva UNESCO.
Na rozdiel od ostatných UNESCO pamiatok sa tu platí iba tretinové vstupné (4€ vs. 12€) a aj to len v prípade keď sa chcete pozrieť dnu a že vyložene to vstupné zaplatiť chcete, v opačnom prípade si vyslúžite maximálne opovrhujúce pohľady alebo komentáre (my sme ho zaplatili 🙂 ). Popozeráme to teda aj zvnútra a okolo kávičkujúcich seniorov sa vraciame k autu.
Od Lukáša volíme do navigácie ďalšiu zastávku našej antickej UNESCO soboty – antické mesto Delfy. Ešte pred ním však Pežota odstavíme na scénickej vyhliadke na mestečko Arachova, na ktorého území počas 7 až 9. Storočia sídlili Slovania, ktorí sa však neskôr pomiešali s grékmi. Samotné mesto však vzniklo až v 13. storočí počas nadvlády európskych feudálov, kedy sa spojili miestne menšie obce pod menom Petritis, niekedy počas tureckej doby bolo prijaté meno Arachova. Meno Arachova môže byť slovanského pôvodu, od slova arach (orech), alebo gréckeho pôvodu od slova rachi (vrch), keďže mesto je postavené na vrchu. Podľa niektorých informácii bolo mesto v 19. stor. známe ako Rachova (rachi=vrch), či Rachotopos (horské miesto). Je viac pravdepodobné, že meno je grécke, keďže sa zaužívalo až v tureckej dobe, kedy tu už Slovania stáročia nežili. Spravíme si foto miestneho hashtagu a po pár serpentínach už prichádzame k Delfy (Delphi/Δελφοί).
Ešte pred samotnou návštevou by však bolo vhodné doplniť kalórie, predsa len pozostatky mesta sú v kopcoch a energia bude potrebná. Na nejaké dlhé obedy nemáme čas, taverny budú mať svoje miesto vo večerných hodinách. Prevezieme sa teda ešte kúsok do “nového” Delfy, odparkujeme a ideme niečo nájsť. Po prejdení pár ulíc a okolo niekoľkých reštaurácii sa ukáže, že jediný fastfood v našom rádiuse je ten, ktorý sme videli hneď na začiatku a nemali tam gyros. No nič, nie je to predsa jediné jedlo na svete, tak namiesto gyrosu dávame v podstate niečo skoro rovnaké (teda aspoň ja osobne veľký rozdiel nevidím (aj keď v mäse bude určite)). Ja ako dnešný nešofér si doprajem k obedu aj pohár vína nech mi tie hranolky lepšie vytrávi.
Plní síl sa vraciame naspäť, platíme štandardné 12 eurové UNESCO vstupné a ideme popozerať, čo to tu tí starí gréci zmajstrovali. Prvé stopy civilizácie na území Delf pochádzajú z mykénskeho obdobia. V nasledujúcom období tu vzniká a upevňuje sa kult boha Apolóna, ktorý tu podľa báje zabil hada Pythona. Ten prenasledoval Apolonovú matku (toho poslala Héra z dôvodu, aby tu nenašla pokoj a miesto pre pôrod). Apolón sa do Delf podľa báje dostal prvýkrát ako delfín. Samo slovo je odvodené od gréckeho slova pre maternicu odkazujúce pravdepodobne na pôvodný kult, ktorý reprezentovala matka Gaia. Za najslávnejšiu dobu Delf možno pravdepodobne považovať obdobie medzi 8.-6. storočím p.n.l .; teda čas Veľkéj gréckej kolonizácie, kedy veštiareň (jedna z najvýznamnejších v starovekom Grécku) postupne nadobudla obrovský vplyv a prestíž. Keď mala byť založené nová grécka osada, vždy bolo nutné jej posvätenie božským súhlasom a ten sa získaval prostredníctvom niektorej z veštiarní. Prečo to boli najčastejšie práve Delfy bolo zrejme dané ich jedinečnou polohou v strede vtedy známeho sveta. Pokým ráno bolo relatívne príjemne, tu už slnko pečie v plnej sile.
Najikonickejší pohľad je jednoznačne z vrchu divadla, ktoré bolo postavené ďalej na kopci od Apolónovho chrámu, vďaka čomu mali diváci výhľad na celú svätyňu a údolie pod ním. Od divadla to v horúčavách ešte dáme úplne hore k štadiónu, ktorý je najzachovalejším zo starovekého Grécka. Bol niekoľkokrát prestavaný a pri svojich finálnych rozmeroch 177 x 25,5 metra mohol pojať až 6500 divákov.
No videli sme, čo sme chceli, môžeme ísť. V meste sme sa chceli ešte zastaviť v SPARi, ale ukázalo sa, že ten má ešte pred prestrihávaním pásky. Sortiment už síce je na svojom mieste, ale pomedzi neho sa ešte nájdu pohodené palety a iný stavebný bordel. Nič to, večerný nákup vybavíme neskôr. Za melódii neopunku neskorých 90. rokov sa tak presúvame konečne k moru o 100 kilometrov západnejšie do príjemného mestečka Nafpaktos.
Auto parkneme neďaleko centra kúsok od mora a konečne si omočím aspoň členky, nech zistím teplotu. Tá je stále luxusná, večer konečne otestujem. Samotné centrum sa nachádza o niečo západnejšie, tak by bola škoda sa tam nepozrieť, teda hlavne na “uzavretý” prístav, ktorý je jednou z hlavných atrakcií mesta.
Ospalými uličkami sa postupne prepracujeme až k srdcu mesta, kde to však až tak nežije. Sú tu síce reštaurácie, ale obsadenosť je možno na dvadsiatich percentách, ale veď o to lepšie. Treba uznať, že prístav pôsobí príjemne a jeho oddelenie od Korintského zálivu hradbami vyzerá naozaj dobre. Za nimi je mólo, kde miestna omladina skáče do vody a hneď vpravo ďalšia široká pláž. Všetko kompaktne pri sebe.
Večer sa však povážlivo blíži a keďže sa chceme okúpať ešte za slnka, je čas ísť. Cestou späť k autu mal byť aj nejaký obchod, ale všetko beznádejne zatvorené. No nič, google maps mi nájdu hneď na výpadovke z mesta Lidl, tak o 10 minút neskôr už rolujeme s vozíkom medzi regálmi. Víno, voda, olivy a raňajky vybavené instantne na jednom mieste. Do dedinky Makinia je to už len slabých 15 minút. Len mapy nás poslali na prvýkrát zle, ale podľa inštrukcií od prenajímateľa sme tento navigačný lapsus rýchlo napravili a o dve minúty už parkujeme pred tretím domom od mora, ktorý je celý náš za jedného Hlinku. Dom má dokonca dve spálne, len majiteľ asi počítal s genderovo vybalancovaným duom, tak pre druhú posteľ nie je k dispozícii povlečenie. No nič, veď Miro sa vyspí v obývačke, dnes je rad s veľkou posteľou na mne 😀
Nakŕmime chladničku, zoberieme to najnutnejšie a ideme konečne oprobovať more. Pláž je doslova na tri kotrmelce, taverna na jeden, vzdialenostne teda ideál. Len tá pláž je taká, no nie ideálna. Tráva s kameňmi mi nevadí, len vstup do mora je nadmieru pozvoľný a celé dno je obrastené nejakými chaluhami.
Po 10 minútach to balíme a presúvame sa o nejakých 300 metrov juhovýchodnejšie, kde to má hneď inú úroveň. Vstup síce rovnako retardovaný, ale aspoň pekne čisto a dokonca po obsadení lehátka si od nás nikto nepríde pýtať poplatok. Zázrak. Kombináciou kúpania a degustovaním hrozna v dvoch fyzikálnych skupenstvách strávime niečo cez hodinu.
Ale už to pýta ochutnať aj nejaké regulérne jedlo, tak sa pomaly pozbierame a presúvame do taverny. Výber padol na grilované chobotnice, bohužiaľ stav kuchyne nám ich nedožičil, tak volíme plán B a dáme si ich v octe. K tomu domáce víno, západ slnka a milý psík, čistá koronaromantika. O liter vína, dve hodiny a 35€ neskôr sa presúvame na terasu, kde sa dorazíme olivami a ešte jedným roze.
