Bulharsko 2024

Deň 2 – chladná januárová Sofia

21.1.2024

Už keď som vôbec kupoval letenky na tento výlet, tak som si povedal, že to nebudem pushovať a nikam sa naháňať. To pekne dodržiavam a po veľmi netradičných raňajkách v podobe tvarohového koláča sa do slnečného dňa dostávam po odubytovaní až o desiatej.

Sklo na aute mi za noc solídne primrzlo a keďže škrabka nie je súčasťou výbavy (a svoje platobné karty trápiť nebudem), nezostáva mi nič iné len pekne naštartovať a počkať, kým indická krabička na idle dostatočne ofúkne čelné sklo.

Pred definitívnym opustením tejto “obce” sa ešte presúvam do jej samotného centra. To tvorí malé námestie, ktoré je v skutočnosti skôr parkovisko, pred turistickým informačným centrom, ktoré je v tejto chvíli zatvorené. Z opačnej strany je pre zmenu otvorený obchod so suvenírmi, ale keďže som oplieskal skoro všetky prachy za lanovku a večeru, tak sa tam s tým jedným leva ani neunúvam nakuknúť.

Namiesto toho sa na chvíľu pristavím pri minerálnom prameni, ktorého prúdy tu v súčasných podmienkach vytvorili dva ľadové falusy. Morálku si idem napraviť pohľadom na zasnežený kostol Sv. Jozefa. No a to je asi tak všetko čo sa tu dá teraz robiť.

Nakopem trojvalec z Prednej Indie a postupne schádzam opäť do mesta. Cestou si spravím dve zastávky. Tá prvá je veľmi rýchla – cestou sa mi zdalo, že z jedného miesta je pekný výhľad na mesto, ale v skutočnosti mu bránili stromy, tak som si odfotil aspoň cencúle.

Tá druhá je o niečo dlhšia – na okraji mesta sa tu nachádza príjemne pôsobiace Rock Rila Spa s niekoľkými vonkajšími bazénmi, doslova nalepené na lese. Problém je ten, že ja som si síce zobral plavky, ale úplne som zabudol na uterák. Verím tomu, že dole v meste by som ho určite aj teraz v nedeľu zohnal, ale po prerátaní času a chvíli váhania som to nakoniec zavrhol.

Namiesto bazénika sa odtrepem do supermarketu a cestou ešte podojím bankomat. Fast forward o dve a pol hodiny neskôr a to už parkujem v samom centre Sofie, hneď vedľa metra Serdika. Aj keď to teda má taký riadne vostočný charakter, za 3 leva na hodinu sťažnosti nie sú na mieste.

Tu hneď narazím na nejaký malý protest, kde sa ortodoxný pop snaží preraziť kordón štyroch policajtov, ale celé sa to skončí skôr ako to vôbec stihnem navnímať. Hneď oproti sa nachádza Largo (Ларго), jedna z najikonickejšch budov v meste a typický príklad stalinistickej architektúry, ktorá bola dominantná v 50tych rokoch 20. storočia. Inak tomu samozrejme nie je ani v tomto prípade a táto centrálna budova tohto dystopického, až orwellovsky pôsobiaceho bulváru bola dokončená v roku 1955.

Na druhej strane cesty ma pred katedrálou Sv. Nedele privíta zopár sociek, z ktorých si jedna práve odkvapkáva krv z nosa hneď pri schodoch. Východná Európa ako sa patrí. Pôvodne som mal v pláne naobedovať sa v Happy Bar & Grill, ale pohľad z ulice prezrádza čistú plnku, tak si nechávam zájsť chuť a popod mohutnú budovu Národnej banky sa prepracujem na pešiu zónu.

Tú tvorí bulvár Vitoša, z ktorého je výhľad na rovnomenný kopec južne od mesta, ktorý so svojou výškou 2290 m tvorí naozaj impozantnú kulisu. Teraz si vlastne uvedomujem, že som si vlastne ešte nikdy nejak nenašiel čas zájsť tam, tak snáď nabudúce. Pešia zóna je plná vždy, či je leto, či zima, tu to jednoducho žije. Ja to však po troch blokoch stáčam doprava k reštaurácii Moma, ktorá sa už v popise pýši domácou kuchyňou. Tu sa ulakomím na “lokálne jedlo v chlebe”, čo je v realite veľmi chutné kuracie a bravčové so zeleninou a korením.

Vnuknutie s kúpaním, ktoré mi dnes dali kúpele ma stále neopúšťa, tak pekne pri obede pozerám aké sú možnosti. Nejak však stále nie a nie nájsť niečo v normálnej cenovej hladine, až narazím na toto: https://maps.app.goo.gl/6fiQfgCBx4Qmdub59. Hneď vedľa priehrady pri rezervoári Pančarevo (Язовир Панчарево) je pri prírodnom horúcom prameni vaňa, v ktorej sa dá okúpať. Čistá divočina. A keďže mám rád výzvy, toto je miesto presne pre mňa. Po výdatnom obede sa tak vraciam do chladných ulíc a z poslednej návštevy si pamätám, že niekde tu v centre je Decathlon. Mozog ma nesklamal, predajňa je doslova 5 minút odtiaľto.

Vybavený novým rýchloschnúcim uterákom sa cez námestie Slavjekov (Площад Славейков) a ďalšiu ulicu, ktorej meno je v skutočnosti nepodstatné, dostávam tam, kde som mal po Vitoši pôvodne namierené. Reč nie je o ničom inom, ako o námestí s parkom, ktoré tvorí “křoví” pre budovu Národného paláca kultúry (Национален дворец на културата).

Táto megalomanská budova uzrela svetlo sveta ako podobne megalomanský Istropolis, teda v roku 1981. Bratislavské kongresové centrum sa však roku 2024 už nedožilo, naopak palácu, ktorý vznikol na popud Ľudmily Živkovej, sa darí dobre. Ľudmila bola dcérou kontroverzného komunistického vodcu Todora Živkova, ktorý vybudovanie paláca šikovne skryl k 1300. výročiu založenia Prvého bulharského štátu.

Dovnútra sa mi opäť nedarí preniknúť, naposledy ma zastavila lenivosť, dnes pre zmenu sbskári. No nič, dávam si teda otočku a potupne sa vraciam k autu a v hlave si už predstavujem triumfálne zakončenie dňa v termálnom prameni. Trochu zle som si rozplánoval čas, lebo v momente ako sadnem za volant sa spoza mrakov objavia mäkké lúče zlatej hodinky. Nedá sa nič robiť, iba túto situáciu akceptovať.

Aj keď sa ju snažím zvrátiť aspoň čiastočne tým, že o kilometer ďalej to stočím prudko doľava k Chrámu Alexandra Nevského, čo je taká must see zastávka v meste, ktorú som neviem z akého dôvodu pri svojej prvej návšteve v roku 2009 hanebne vynechal. A to som tu bol tuším tri dni. No nič, teraz rovnaký lapsus neurobím a aj keď času na rozdávanie nemám, odstavím auto aspoň na chvíľu na blikačky a cvaknem si pár fotiek skôr, ako ma niekto odtiahne.

Vizuálne najkrajších 10 minút tohto dňa strávim na Carihradskej Šose (Цариградско шосе), výpadovke a zároveň najväčšom bulvári v meste rovnom ako pravítko, ktorý sa tiahne z centra na juhovýchodný okraj mesta v dĺžke takmer 12 kilometrov. Neviem prečo, ale nikdy som nepátral po pôvode slova Šose (prípadne v ruštine Šosse(шоссе)). Až doteraz. Záhadu vyriešil jedným kliknutím článok na Wikipedii, ktorý prezrádza, že Chaussee je historický výraz používaný v nemecky hovoriacich krajinách (ktoré ho prebrali z francúzštiny) pre prvé vidiecke cesty, navrhnuté cestnými inžiniermi, na rozdiel od dovtedy tradičných nespevnených ciest. V Západnej Európe sa tento výraz už dávno nepoužíva, prežil však v niektorých východoeurópskych jazykoch a rovnako v postsovietskych krajinách, kde sa bežne používa dodnes.

No ale späť do prítomnosti. O pol šiestej už za pokročilého šera dosahujem priehradu. Auto nechávam na malom parkingu pri ceste spolu s ostatnými, beriem uterák, igelitku a podľa satelitnej mapy sa vyberám v smere k termálu.

Z regulárneho chodníka veľmi skoro odbáčam na strmú cestičku hustým porastom, kde si musím svietiť mobilom aby som sa vyhol totálne rozbahnenému chodníku. Z lesíka sa dostávam na malú lúku na úrovni hladiny, odkiaľ už je to k môjmu cieľu len 20 metrov. Je to celkom bizarný pohľad. Hneď vedľa mňa je masívna betónová priehrada a o dva metre nižšie rohová vaňa, do ktorej z výšky padá horúca voda. Posledné metre sú najhoršie, kedy takmer v úplnej tme musím veľmi opatrne kráčať bokom dole briežkom popri ostnatých konároch. Nakoniec aj to zvládnem bez ujmy a zostáva už len to posledné.

Ego mi už nedovolí cúvnuť, tak si na fotobrašňu postupne naskladám všetko oblečenie a bosý a nahý sa usadím do vane, kde si pár minút užívam túto špecifickú chvíľu. Horšie je samozrejme obliekanie, ale zase zvládnuť sa to dá a pri srdci ma môže hriať pocit, že som to zvládol. To sa neskôr ukáže byť tým jediným pozitívom, ktoré mi tento nápad priniesol. Cesta do kopca je aj napriek už úplnej tme predsa len jednoduchšia a niečo po šiestej opäť radím jednotku a vyrážam na poslednú rýchlu zastávku. Tou samozrejme nemôže byť nič iné ako legendárny dvojpanelák na sídlisku Družba.

Po rýchlo nočnom cvaku už veci naberajú rýchly spád. Na poslednej pumpe pred letiskom auto natankujem doplna a1 leva ešte investujem na wapku, nech vyzerá aspoň trocha k svetu. Personál Auto Union žiadne kulehy neskúša, pekne ma hodia na terminál a kým prejdem kontrolou do salónika mám už aj depozit späť na účte. Tak to má byť. Ponuka v salóniku celkom príjemná a v každom prípade je to na tú hodinu oveľa príjemnejšie ako sedieť niekde na studenej kovovej lavičke pred gejtom.

Let domov mi ubehne nie príliš dobre, začína ma totiž nejak svrbieť koža a pohľad na moje predlaktie a následné skontrolovanie brucha v lietadlovom hajzlíku hneď aj odhalí príčinu. Z kúpania som si doniesol nepeknú alergickú reakciu. Ale tak všetko v živote je raz poprvé, aj tie menej príjemné veci. Pred letiskom šťastne stíham shuttle bus s odchodom o dve minúty a krátko pred polnocou som konečne doma.