8.8.2022
Aj napriek parkovaniu doslova v strede dediny hneď pri hlavnej ceste sme sa vyspali do ružova a do pondelkového rána sa budíme prirodzene pred pol siedmou. Janke trvá nabootovanie sa do nového dňa dnes trochu dlhšie, tak sa medzitým aspoň poprechádzam po námestí. Po rannej hygiene nakopnem studený motor a presúvame sa na prvú benzínku za mesto, kde ma trochu zmätie cena na veži (8.49) vs. na stojane (8.99), ale ukáže sa, že zľava sa z nejakého dôvodu odpočítava až na pokladni.
Dnes máme v pláne prechod legendárnym Transfăgărășanom, ktorý sa teší veľkej obľube hlavne medzi motorkármi a milovníkmi šoférovania. Nie nadarmo ju Jeremy Clarkson označil ako najlepšiu cestu na svete. Adrenalínová jazda čaká samozrejme aj nás, len z trochu iného dôvodu, než aký tu bežne šoféri čakajú. V prvej polovici budem rád, ak sa za nami nevytvorí kolóna a v tej druhej sa zas budem modliť, aby mi nezhoreli brzdy. Ale nie. Ako sa hovorí, pomaly ďalej zájdeš a toho sa mienim držať. Ako keby som v tomto aute mal na výber :)) Za dedinou Scoreiu to teda z východu stáčam na juh v ústrety pohoriu Fagaraš a pri vjazde do pásma lesa to ešte pred prvými serpentínami odstavím na lesnom odpočívadle. Pre také staré a výkonovo poddimenzované auto je každé väčšie stúpanie menšia výzva, ale hlavným dôvodom pauzy je, že sa jednoducho potrebujeme naraňajkovať.
Posilnení jedlom a kávou môžeme konečne vyraziť na štátnu cestu 7C, ako znie jej oficiálny názov a po prvých zahrievacích serpentínach prichádzame do údolia Bâlii, kde sa pred nami otvorí pohľad na ten nejlegendárnejší úsek. Plány na vybudovanie cesty cez pohorie Fagaraš pochádzajú už zo šesťdesiatych rokov 20. storočia a vznikli počas budovania priehrady Vidraru, ale k tej sa ešte dostanem neskôr. Samozrejme postaviť cestu v takto nehostinnom teréne vyžaduje značné finančné prostriedky, ktoré si agrárna krajina akou v tom čase Rumunsko bolo, jednoducho nemohla dovoliť.
Po okupácii Československa v roku 1968 sa ale Nicolae Ceausescu zľakol, že by sa podobná “bratská pomoc” mohla prihlásiť o slovo aj v Rumunsku a dal príkaz postaviť strategickú jednoprúdovú cestu, na ktorú sa oprášili plány, ktoré vznikli pri stavbe priehrady. Práce začali v decembri roku 1969, ale už o dva roky Nicolae nechal pôvodné plány pozmeniť a rozhodol sa namiesto jednoprúdovej cesty, ktorá mala slúžiť hlavne na dopravu dreva z juhu do stredu krajiny, tu vybudovať cestu dvojprúdovú. Výhľadovo to malo byť kvôli hotelom a lyžiarským strediskám, s ktorých výstavbou sa následne tiež počítalo. Na takýto megalomanský projekt sa však opäť nenašli peniaze a výstavba sa vrátila k pôvodnému projektu.
Stavba sa aj vďaka týmto rošádam o jeden rok oneskorila a slávnostne bola otvorená až 20. septembra 1974. Asi po dvoch rokoch od otvorenia sa začalo s jej prestavbou a cesta ako ju poznáme dnes, t.j. dvojprúdová, bola dokončená až v roku 1980. Ako to pri podobných projektoch v podobných časoch a politických zriadeniach býva, neobišlo sa to ani bez úmrtí. Oficiálne je ich 40, neoficiálne desaťkrát viac. Na finálnej ceste DN7C, známejšej pod menom Transfăgărășan sa nachádza 833 mostov, 28 viaduktov a 5 tunelov.
Cestu hore Trevor zvládne bez ťažkostí a dokonca ani nie je taká brzda premávky, ako som si myslel, že bude. Ale to bude skôr tým, že áut je našťastie pomenej. Centrom celej cesty je bezpochýb jazero Bâlea a jeho okolie, kde to vyzerá doslova ako na jarmoku. Brehy jazera lemuje pár hotelov, dve masívne spoplatnené parkoviská a do toho reštaurácie a plno stánkov s jedlom a suvenírmi. Malý hack, čo sa týka parkovania, je odbočiť k ubytovaniu “Cabana Paltinu” a hneď za ním pri jazere je pár miest, kde sa parkuje zdarma. Netreba sa nechať odradiť množstvom stánkov a davom ľudí, žiadna zákazová značka tu nie je a nikto po vás ani nebude kričať. My však máme smolu, všetky miesta sú obsadené a tie v strmom kopci s týmto autom zrovna nemám v obľube, tak sa potupne vraciame na platené parkovisko hneď vedľa tunela. Dôvod prečo si tu dávame pauzu je, že práve kúsok od jazera, rovno pod malou presklenou kaplnkou v tvare pyramídy je najlepší výhľad na ikonické serpentíny tejto horskej cesty.
Lokálne dukáty som samozrejme kvôli jednému dňu nezamieňal, veď parking sa “určite bude dať zaplatiť kartou”. Leda žeby nie. Našťastie sa dá platiť aj eurami, keby sme nemali ani tie, tak neviem, ale niečo by sa určite vymyslelo. Najatraktívnejší úsek nechávame za sebou a po prechode tunelom, na ktorého sa spotrebovalo 20 ton výbušnín sa ocitáme na južnej strane a pomaly začíname so zostupom. To znamená zaradená trojka s minimálnym dobrzďovaním, pekne šetrne.
Naklesáme najvyššie prevýšenie do údolia a potom je to už pohodička. O jediné vzrušenie najbližších 50 kilometrov sa postarajú Google mapy, kde zrazu vybehne upozornenie na medvede pri ceste. To si tak hovoríme, no to by bolo vidieť ešte aj medveďa. Neprejde 5 minút a kolóna áut v jednej zo zákrut dáva tušiť, že tu sa niečo deje. A naozaj, statný maco si tu pochutnáva na melóne a posádky vozidiel si ho z bezpečnej vzdialenosti zvnútra fotia. Ešteže má každý dostatok rozumu a nevychádza von. Áno viem, že to nie je žiaden krvilačný predátor bažiaci po ľudskom mäse a že títo jedinci sú na ľudí zvyknutí, ale istota je istota.
Po pár fotkách sa poberáme aj my a o pár zákrut neskôr sa už vezieme po vrchu (alebo korektne po korune) spomínanej vodnej elektrárne Vidraru. Na jej konci to hneď stočím doprava a odstavím pred obchodom so suvenírmi. Prekročíme spiacich psov a pred nami sa otvorí výhľad na tento technologický zázrak, ktorý sa kedysi hrdil titulom 5. najvyššej priehrady v celej Európe. Na elektráreň, ktorá má výkon ako pol bloku Mochoviec z vrchu dozerá socha Prométea, ktorý v rukách drží blesk – symbol skrotenej elektriny. K Prometeovi je kvôli všade sa pohybujúcim pánom lesa samozrejme vstup zakázaný. Vyrazeným tunelom sa ešte od auta prejdeme na druhú stranu hory na strategicky lepšiu vyhliadku na jazero, ale nebadám nejakú pridanú hodnotu, tak aspoň cvaknem loďku.
Nakopnem mašinu a neprejdeme snáď ani 200 metrov a hneď pri ceste ďalší medveď. Bez krajnice a možnosti zastaviť tak plynule pokračujeme ďalej, lenže stačí 8 minút a opäť narážame na ďalšieho, tentokrát dokonca aj s troma malými. Toto už je príliš lákavé, aby sme iba prefrčali ďalej a rovnakého názoru sú aj ostatní účastníci cestnej premávky. Zlaté malé medvedíky by sa dali pozorovať donekonečna, ale treba sa pohnúť ďalej.
Popri meandri rieky Arges obídeme kopec, na ktorého vrchole sa týči zrúcanina Poenari, sídlo Vlada Ţepeşa, ktorý sa stal podkladom pre legendárnu literárnu postavu grófa Drakulu. Vladko Napichovač (doslovný preklad rumunského “Ţepeş” je “napichnutie”, resp. “narazenie na”) sa narodil v Sighişoare v Sedmohradsku ako druhý syn valašského hospodára Vlada Diabla. Otec bol členom Dračieho rádu, ktorý založil Žigmund Luxemburský na obranu kresťanstva pred silnejúcou Osmanskou ríšou, čomu vďačil za svoj prídomok („Draco“ – „Drak“, z čoho vzniklo „Dracul“ – „Diabol“) – odtiaľ pochádza prídomok Vlada Narážača „Drăculea“ („Drakula“), rozšírený neskôr v legende a znamenajúci jednoducho syn Draka alebo syn Diabla. Prezývku Ţepeş – Napichovač / Narážač dostal Vlad III. podľa jeho údajne obľúbenej metódy mučenia a popravovania – napichovania obetí na kôl, ktorú si údajne osvojil počas uväznenia u Turkov. Mnohé zo správ o jeho krutosti sa dnes považujú skôr za legendy, ktoré sa šírili ohováračskými letákmi v Nemecku a Rusku po jeho smrti, vďaka vynálezu tlačiarenského lisu. Jeden z nich zobrazuje Vlada III., ako večeria pri prestretom stole na vŕšku, na ktorom je celý les kolov s narazenými mŕtvymi Turkami. A keďže je čas obeda, tak aké príhodnejšie miesto na mäsový tanier zvoliť, ako práve reštauráciu priamo pod Poenari.
Pôvodne bola v pláne aj prechádzka (v realite skôr výstup) do pevnosti, ale rekonštrukcia, ktorá má trvať až do konca tohto roka to vyriešila za nás. Po výdatnom obede, z ktorého sme si ešte aj nechali zabaliť sa môžeme opäť vydať na cestu. Ale je to skôr utrpenie, už kúsok od reštaurácie začína prvá dedina, ktorá plynule prechádza do druhej, tá do tretej a tak ďalej a reálne ideme 50 kilometrov nonstop po dedinách 50tkou. Pred Pitesti nás postretne až negustiózna kolóna, našťastie pre nás opačným smerom. Kvôli nehode tu stojí celý koniec diaľnice v oboch smeroch niekoľko kilometrov. Pondelok ako sa patrí.
Odtiaľto si to už šviháme po prázdnej rozpálenej diaľnici s krátkou prestávkou na pumpe. Pred Bukurešťou schádzame na okresky pochybnej kvality, ktorými sa dotrmácame až k mestu Giurgiu na brehu Dunaja. Našim cieľom je bulharské mesto Ruse na druhom brehu, pre modrofialové kórejské autíčka nedosiahnuteľný cieľ, pre T4 len ďalšia zastávka po Transfagarasane :)) Giurgiu má okolo mesta vybudovaný solídny obchvat diaľničného typu, ktorý pekne drží tranzitnú dopravu mimo mesta. Na rumunskej strane platíme iba mýto za prejazd mosta (6€) a o chvíľu už prekračujeme stred európskeho veľtoku. Most z roku 1954 navrhnutý v Sovietskom zväze bol v čase otvorenia vôbec prvým mostom na celej rumunsko-bulharskej hranici. Dnes sú až dva 😀
Rumunsko aj Bulharsko sú v EÚ, takže pasovka je spoločná v jednej búdke a celé to trvá 7 minút, aj keď teda na prvý pohľad som sa obával väčšieho zdržania. To je mi dožičené za hranicou, kde sa niekoľko pruhov zbieha do jedného s následným odbočením na hlavnú cestu a kruháč. S Jankou sme sa ešte pred začiatkom výletu dohodli, že spanie v aute budeme striedať s nejakým ubytkom, tak som cez deň priebežne pozeral čo je v ponuke a v rámci stlačenia nákladov to asi vidím na Hostel Ruschuk na kraji centra. Hodnotenia na Bookingu sľubujú parking zdarma a to sa počíta. Mesto obídeme výpadovkou obsypanou odparkovanými kamiónmi, ktorých obdivovanie ma stojí odbočku, tak si trochu nadídeme. Ešte pred definitívnym rozhodnutím o mieste dnešného nocľahu nastavím navigáciu na miestny Lidl, pred ktorý dorážame krátko po šiestej. V obchode počas dopĺňania zásob booknem nakoniec teda ten hostel. S parkovaním máme nakoniec šťastie, voľné bolo posledné miesto. Na recepcii oprášim ruštinu a teta trvá na tom, že nám najprv ukáže izbu a až potom povieme, či môže byť. Dá sa povedať, že cena zodpovedá kvalite, ale tak už som spal aj v horších.
Vyplácam dohodnutých 18€, dáme sprchu a presne o ôsmej sa vyberáme do ulíc. Teda ulice si nechávame na zajtra, popravde si to namierime smer nábrežie, popozerať ako sa tu popasovali s promenádou Dunaja. Z pridunajského bulvára sa cez koľaje dostávame k budove prístavu. Myslel som si, že tá železnica je tu len dáky pozostatok starých dobrých čias, ale trúbiaci nákladný vlak ma vyvedie z omylu. Okolie prístavu je trochu zanedbané, ale po pár metroch ho strieda čisto nová nábrežná promenáda. Dokonca aj so schodíkmi dole k vode, kde posedávajú a popíjajú miestni, tak sa pridávame aj my s našim miestnym proviantom. Naspäť na izbu nás vyženie až prázdna fľaška a tma.
