Černobyľ 2017

Deň 2 – Černobyľ

4.11.2017

Vďaka časovému posunu sa na budík o pol siedmej lokálneho času nevstáva obzvlášť príjemne. A ešte aj v sobotu. O siedmej sme už na raňajkách, kde sa ma mladík snaží presvedčiť, že v mojej rezervácii máme zaplatené raňajky len pre jednu osobu z dvoch. Tak sa ho pýtam, či teda už niekedy niečo také videl a nech zavolá na recepciu. Tam mu samozrejme moje slová potvrdia a my sa môžeme v pokoji najesť.

Stanica metra Ľavobrežná je strategicky hneď vedľa hotela a priamou linkou sa odvezieme 4 zastávky na Chreščatyk. Podzemím sa dostávame na zastávku námestia nezávislosti (Maidan Nezalezhnosti/Майдан Незалежності). To je takto ráno ešte vyľudnené a vďaka počasiu aj pekne pochmúrne. Ukrajinské vlajky a veľkorozmerné fotky vojakov nesmú chýbať.

Pri McDonalde už sú odstavené tri minibusy spoločnosti SoloEast. Tu sa nás hneď ujme Táňa, ktorá sa ukáže byť aj sprievodkyňou nášho minibusu č.3 a odkontroluje si na zozname naše mená a čísla pasov. Chvíľu ešte čakáme na dvoch talianov, ale pravidlá sú jasné, tak sa po 5 minútach odchádza bez makarónov na palube.

Pred nami je cca 140 km k prvému checkpointu a v momente ako zaspím ma zobudí prestávka na pumpe. Okrem nášho minibusu, tu stoja ďalšie 3 či 4, tak pokladne solídne nestíhajú a na rad sa dostávame tesne pred odchodom. Káva však musí byť. 10:40 prichádzame k prvému checkpointu Dytiatky, ktorý ohraničuje 30 kilometrovú zónu a vyzerá to tu ako keby bola akcia na cukor. Ľudia vyklopení z niekoľkých minibusov + dva veľké autobusy iných spoločností tu narobili solídnu masu. Do toho je tu stánok so suvenírmi kde si aziati kupujú plynové masky na selfiečka. Pietne.

Prišli sme medzi poslednými, navyše na všetkých sú tu len dvaja ľudia kontrolujúci pasy, z toho jeden má na starosti ešte aj prehliadku áut. Celkom to teda trvá. Po cca hodine už máme prvú zastávku v “zóne” a to pred mestečkom Černobyľ pri tabuli.

Odtiaľto sa presúvame už do samotného mestečka, kde máme najprv rýchlu zastávku pred nejakým úradom, kde ide Táňa odovzdať nejaké dokumenty a potom si prezrieme centrum. Tu stojí po nedávnej dekomunizácii vraj posledná socha Vladimíra Iljiča na Ukrajine.

Pred samotným incidentom v tomto meste bývalo cca 14 000 ľudí, dnes ich tu na stálo pracuje asi 700 a dochádzajú sem každý deň. O kúsok vedľa je memoriál opustených dedín – tabule s ich názvami napichané do zeme popri chodníku a železná socha anjela. Tu sa k nám pripoja miestne veľmi priateľské túlavé psy, ktoré si od turistov zvykli pýtať jedlo.

Keďže už je dvanásť hodín, tak sa vezieme o pár ulíc ďalej do hostela, kde nás už čaká obed. Pri stole sedíme s dvoma američanmi a obľúbeným hokejistom jedného z nich je Marián Hossa. Globalizácia. Jedlo solídne, mastná polievka, na ktorej vrchu nemôže chýbať kôpor a poctivý kus mäsa so zemiakmi. Po jedle sa u nás objaví ďalšia skupina psov, ktorých by si niektorí evidentne najradšej vzali domov.

Prechádzame druhým checkpointom v okruhu 10 kilometrov a onedlho už zastavujeme pred spustnutou budovou bývalej materskej školy. Budova sama o sebe určite má svoju atmosféru, ale naaranžované bábiky a iné hračky v bývalých detských posteliach a na parapetoch okien z toho robia tak trochu cirkusové predstavenie, rovnako ako značka upozorňujúca na radiáciu na chodníku pred budovou, ktorá je tam osadená účelovo pre turistov.

Keď si prelezieme budovu, naženú nás naspäť do auta a po prázdnej ceste si to šinieme smerom k elektrárni. Najprv sa pred nami objavia nedokončené bloky reaktorov 5 a 6 a za zákrutou už aj neslávne známy reaktor č.4. V súčasnosti už zakrytý novým štítom s dizajnom leteckého hangáru, ktorý zakryl výhľad na dramaticky vyzerajúci pôvodný sarkofág z roku 1986. Tu sa zastavíme pri ceste, odkiaľ je najlepší panoramatický výhľad.

Po tejto krátkej pauze sa už blížime k miestu katastrofy, kde práve pracovníci rannej smeny čakajú na autobus. Je tu umiestnený pamätník a je to zároveň miesto najbližšie k reaktoru 4. Černobyľskú haváriu tu nebudem popisovať, každý o tom určite už niekoľko krát čítal, pre osvieženie pamäti je dobrý napr. tento článok na Wikipedii.

Pár minút jazdy odtiaľto sa nachádza často fotografovaný nápis mesta Pripjať. O kúsok ďalej je smerom k samotnému mestu zasa tzv. Červený les. Tento prevažne borovicový les, ktorý pokrýva územie o rozlohe asi 10 km² sa vyznačuje tým, že absorboval veľkú dávku rádioaktívneho prachu. V prvých dňoch po nehode, kedy skrz neho prešiel rádioaktívny mrak a dopadlo doň vysoké množstvo rádioaktívneho spádu sa sfarbil do temne červenej farby. V noci stromy svietili, čo býva vysvetlené neobvyklými enzymatickými reakciami dreva, ktoré vstupujú do interakcie s rádioaktívnymi látkami (aspoň tak tvrdia na internetoch).

Pred vstupom do Pripjati je posledný checkpoint, za ktorým nám Táňa ponúka poslednú možnosť navštíviť WC, tentokrát nefalšované kadibúdky. Rád odmietnem. To už sme v samotnom meste a po Prospekte Lenina máme v pláne dostať na do centra na námestie. Najprv však musíme počkať, kým nám uvoľní cestu protiidúce auto, z ktorého sa vykľuje rodinka čechov na výlete.

Na námestí nás minibus vyklopí s tým, že ďalej budeme pokračovať peši a na konci nás opäť vyzdvihne. História mesta sa píše iba od roku 1970, kedy ho založili aby slúžilo hlavne pracovníkom blízkej elektrárne a ich rodinám. Bolo to jedno z najmladších miest v ZSSR, vekový priemer tu bol iba 26 rokov a dokonca bola vraj Pripjať prvým mesto v zväze, kde mali supermarket. Dnes je z mesta ruina, kde sa chodia ľudia pozerať, ako to dopadne, keď sa o budovy nikto nestará.

Z námestia sa presúvame k spomínanému supermarketu a pomedzi budovy k zábavnému parku, ktorý vlastne nikdy nefungoval, keďže mal byť pre verejnosť otvorený 1. mája, teda 5 dní po incidente. Autodrom, reťazový kolotoč aj legendárne ruské koleso tu tak teda chátrajú už vyše 31 rokov. Za ten čas sa stali asi najslávnejšími nefunkčnými kolotočmi na svete, pochybujem že existuje nejaké iné nefunkčné ruské koleso, ktoré sa vyskytuje na viac fotografiách ako práve toto.

Zo zábavného parku, kde sa nikdy nikto nezabavil pokračujeme na futbalový štadión, ktorý sa dnes dá rozoznať už iba podľa chátrajúcej tribúny a stožiaru osvetlenia. Inak je celá plocha zarastená vysokými stromami.

Našou takmer poslednou zástavkou je spustnutá miestna plaváreň. Veľa ľudí sa mylne domnieva, že bola opustená rovnako v 1986. Plaváreň (bazén je vraj jedno z najčistejších miest v celom meste) avšak fungovala až do roku 1998 a slúžila pracovníkom, ktorý mesto čistili. Ešte v roku 1996 vyzerala takto.

Vo vedľajšej budove sa zastavíme v miestnosti, kde pred pár rokmi “umelci” a novinári nahádzali plno detských plynových masiek a umiestnili tu ďalšie artefakty ako detské písanky a podobné predmety na získanie dramatických záberov.

Úplne poslednou zastávkou je miestny prístav, kde to niekedy žilo, ale dnes to tu chátra ako všade inde. Plávajúca reštaurácia je odparkovaná na brehu o pár sto metrov ďalej evidentne neschopná sa vôbec udržať nad hladinou.

Vonku sa už začína stmievať, tak sa vraciame do auta a opúšťame mesto. Za šera odbáčame na asfaltovú cestu a po pár minútach jazdy sa pred nami vynára sovietsky radarový systém Duga. Pred 20 rokmi by ma na rovnakom mieste zastrelili a v lepšom prípade zatkli a dnes si tu za pár dolárov vykračujem pod týmto kolosálnym kusom kovu.

Samotný OTH radar (over-the-horizon) slúžil od roku 1976 do decembra 1989 ako súčasť skorej výstrahy sovietskej raketovej obrany spolu s druhým kusom, ktorý bol postavený na východe sibíra. Samotný objekt je celkom masívny, len pre predstavu, výška je až 150 metrov a dlhý je pol kilometra. Aby som to dal do analógie používanej hlavne v českých a slovenských médiách – je dlhý ako 5 futbalových ihrísk a vysoký ako 102 Fábii.

K autu sa vraciame už takmer za úplnej tmy a onedlho prichádzame na vnútorný checkpoint, kde je ďalšia kontrola, ale pocitovo mi to pripadá skôr ako také divadlo, než to, že by tie staré stroje boli schopné niečo zachytiť. O 20 km neskôr prichádzame k vonkajšiemu checkpointu, kde ideme opäť všetci na kontrolu, Táňa nás zlovestne varuje, že tieto mašiny sú 5 krát citlivejšie, ale opäť každý bez problémov prejde. Tie varovanie ako sa v zóne človek nemá ničoho dotýkať a nikam si sadať, lebo sa vráti do Kyjeva bez nohavíc mi prídu dosť nereálne, hlavne keď mám teraz na nohaviciach blato z Pripjati a ani to nepíplo 🙂

Zvyšné dve hodiny v polospánku zbehnú rýchlo a už aj vystupujeme na Majdane. Chreščatyk už je opäť uzatvorený pre autá, tak je z neho jedno veľké korzo so širokou paletou pouličných umelcov a podobne.


Aj by sme sa tu zdržali, keby sme neboli takí unavení. Metrom sa teda vezieme k hotelu, na izbe zhodíme zbytočné veci a odsunieme sa do Puzaty na soljanku a varenniki vol.2.

Po dvoch tavrijách sa blíži záverečná, tak pokračujeme v bare v lobby hotela, kde o 3 pivá a 3 hodiny neskôr končíme dnešný deň.