4.2.2023
Vždy, keď potrebujem vstať skoro z dôvodu, že niekde musím byť, mám nervózny a plytký spánok. Dnešok nie je výnimkou a sám od seba sa zobúdzam o 4:56, v momente zazvonenia budíka som tak už pripravený takmer plnohodnotne fungovať. O 15 minút už stepujeme na ľudoprázdnej ulici čakajúc na náš Bolt.
Ranná jazda je bez zdržania rovnako rýchla ako tá včerajšia večerná a tak na letisko prichádzame korektné dve hodiny pred odletom. Letov takto skoro ráno je viacero, preto to tu už srší životom, ale kontrola je našťastie svižná. Lokalizujeme salónik, kde máme v pláne naraňajkovať sa, ale výber jedál je žiaľ neexistujúci, tak si musíme vystačiť s keksami. Rumunské banky ponúkajúce vstup zdarma na svoje platobné karty sa zase postarali o to, že je pomaly problém nájsť voľné miesta. Rozumiem, že obsluha nestíha, ale aby som si v salóniku musel na hajzel brať vlastný toaletný papier, to je už značný disgrace. A nie, nikdy ho nenosím, ale zhodou náhod som ho teraz mal, práve vtedy, keď bol potrebný. Tomu sa hovorí predvídavosť, alebo aby som bol skromnejší, šťastie v nešťastí.
Na boarding sa tak odpravíme s chabým základom v žalúdkoch a vymrazený bus nás odvezie k nášmu lietajúcemu autobusu. Z toho počas nástupu postupne odpadávajú kusy snehu a toto chladné ranné divadlo si môžem užívať dlhšie ako by mi bolo milé, len kvôli tomu, že niektorí ľudia ani v pokročilom veku nedokážu čítať s porozumením. Ako inak pochopiť to, aby sa chlapík spolu s deťmi, všetci sediaci vzadu, vybral do lietadla prednými dverami a potom sa 15 minút predieral celým lietadlom a všetkých blokoval. Možno latentná retardácia.
So sklzom to nakoniec úspešne doklepem až do sedadla a celý ranný let následne strávim v hibernácii. Vďaka tomu mi let zbehne lusknutím prstov a pár minút po dosadnutí už nasávam príjemne vyhriaty vzduch regiónu Emilia-Romagna. Automatické brány v termináli sú opäť tu teraz na parádu, ale povedzme si úprimne, aj tak by mi v tomto prípade boli zbytočné. Pas som totiž nechal doma, ťahať ho po EÚ mi príde kvôli jeho rozmerom značne nekomfortné (rozumej nemám také veľké vrecko, kde by mi nezavadzal).
Z letiska existuje niekoľko možností, ako sa dostať do mesta, od tých lacných a zdĺhavejších, až po tie drahšie a pohodlnejšie. A keďže rovnako rýchlo ako nám pribúdajú roky, nám ubúda aj vôle stláčať cenu dole za každú cenu, berieme Marconi Express. To je taký vyhrkotaný monorail bez šoféra, ktorý tu za nekresťanských 10 eur jedným smerom prepravuje ľudí medzi letiskom a hlavnou stanicou.
5 kilometrovú vzdialenosť do centra absolvujeme po trati, ktorej výška kulminuje medzi piatimi až osemnástimi metrami a s prižmúrením oboch očí by sa dala nazvať aj vyhliadkovou. Bologna Centrale síce zvonku pôsobí subtílnym dojmom, ale realitou je 27 nástupíšť, pod ktorými vedie podchod v dĺžke troch olympijských bazénov.
Pred stanicou je to potom už tradičný taliansky ruch pred ktorým unikáme do kaviarne, resp. baru na druhej strane cesty. Ten zrovna neovplýva pozitívnym ratingom, ale je plný domácich, croissant je na úrovni a na americane sa nedá nič pokaziť.
Posilnení niečím, čo sa aspoň trochu tvári ako regulérne raňajky sa tak môžeme vybrať do ulíc. Hneď za rohom míňame Porta Galleria, bránu z roku 1333, ktorá bola kedysi súčasťou opevnenia mesta. Teraz ju stráži policajné Iveco a poltucet príslušníkov v družnej debate. Odtiaľto si to strihneme po Via dell’Indipendenza na Piazza dell’8 Agosto, kde práve prebieha sobotná burza. Kúpiť sa tu dá všetko, od kvetov, cez spodné prádlo až po rôzne cetky boh vie z ktorej povaly.
Kvôli nákupom sme sem však nesmerovali, dve ulice odtiaľto sa totiž nachádzajú “Malé Benátky”. Pod honosne znejúcim názvom sa v skutočnosti skrýva jeden vodný kanál, ktorý nebol v prvej polovici 20. storočia prekrytý asfaltom. Ono je ho v skutočnosti možné vidieť z viacerých ulíc, ale najpopulárnejší pohľad je cez malé otváracie okienko, kde si musí každý nakrútiť svoju polovičku, ako s upravenou manikúrou otvára túto finisttrellu a objavuje niečo unikátne. Leda, že by nie. Vďaka tomu sa tu tvorí regulérny rad stredom ulice, na ktorý potom musia vytrubovať prechádzajúce autá, či motorky alebo hromžiť miestni.
Z tejto malej zachádzky sa po prejdení pár uličiek vrátane Via del Fico dostávame opäť na jednu z hlavných tepien Via dell’Indipendenza. Z tej sa však po pár metroch strácame do útrob katedrály Sv. Petra, nazývanej jednoducho aj Bolonská katedrála. Táto masívna a zvnútra bohato zdobená katedrála bola vysvätená už v roku 1184, ale výrazný barokový interiér pochádza z väčšiny zo 17. storočia.
Keď Mirko doobdivuje um Ludovica Carracciho a Alfonsa Lombardiho vyberáme sa na Piazza Maggiore, hlavné námestie celého mesta. Tu sa stačí pozrieť ktorýmkoľvek smerom a vždy sa naskytne pohľad na nejakú významnú pamiatku. Najväčšou dominantou a symbolom mesta sú v každom prípade Le due torri, teda dve veže, z ktorých ani jedna nestojí rovno. Ale k tým zamierime neskôr. Najprv to stočíme smerom k fontáne starorímskeho boha mora a riek Neptúna, ktorý sa tu rovno na námestí odhaľuje, ako sa na správnu rímsku sochu patrí. Paradoxne sa na starorímsky úd nevie vynadívať skrz hľadáčika mladý pár nosiaci chromozómy XX, ktorý sa rozhodol loviť vo svojom rybníku.
Priestorovo najobjemnejšou stavbou na námestí je ale bez pochýb bazilika San Petronio s dodnes nedokončenou fasádou. 132 metrov na dĺžku, 66 metrov na šírku a až 47 metrov na výšku sú naozaj impozantné hodnoty, za ktorými nezaostáva ani interiér. Dominantou je statný drevený krucifix z 15. storočia, avšak pre najväčšiu zaujímavosť treba obrátiť zrak smerom k podlahe. Bazilikou totiž prechádza jeden z poludníkov a jeho presnú polohu na podlahu vyznačil v roku 1655 po výpočtoch astronóm Giovanni Domenico Cassini, ktorý vyučoval na miestnej univerzite sídliacej rovno “cez cestu”. Tá je všeobecne uznávaná ako najstaršia univerzita s neprerušenou výučbou svete, s ktorou sa tu začalo už v roku 1088.
Univerzita dnes už v budove Archiginnasio di Bologna nesídli, v súčasnosti ju okupuje mestská knižnica, ktorá má najväčší fond v regióne a Múzeum anatómie, ktoré bolo kompletne zničené 29. januára 1944 a znovu vybudované s použitím pôvodných materiálov z trosiek. Dovnútra sa nám nechce, stačia aj samotné bohato vyzdobené klenby obsahujúce cez 6000 namaľovaných erbov.
Z všetkej tej histórie naokolo nám vysmädlo, tak pár ulíc od nás lokalizujem Mercato di Mezzo, kde na doplnenie energie dáme dva Aperoly. Kedysi tradičný trh je dnes zrekonštruovaný do takej latentne hipsterskej minitržnice, kde sa dá aj najesť.
Napriek tomu, že tu robia pizzu v peci ako sa patrí, rozhodneme sa dvihnúť kotvy a dať si obed v regulérnej reštaurácii. Cestu nám však po pár metroch skrížia už skôr spomínané dve veže, Asinelli a Garisenda, ktoré pochádzajú z 12. storočia. Sú to najznámejšie pozostatky z pôvodnej vyše stovky veží, ktoré si v stredoveku kvôli obrane a ako symbol moci vybudovali bohaté rodiny mesta. Koho zaujíma viac, odporúčam článok v českom Reflexe. Obe stavby neskôr oslabili storočia otrasov pôdy a desaťročia dopravného ruchu v okolí, čo sa premietlo do ich stavu. Prvá je vysoká 97 metrov a jej náklon je 2,2 metra (je to zároveň najvyššia šikmá veža v Taliansku) a druhá meria len 48 metrov, ale náklon je až 3,2 metra. Nič moc scéna na fotenie, hlavne na širokáč.
Ale kašlať na vežičky, dôležitý je teraz obed. Pár minút pred jednou tak už vchádzame do rodinne pôsobiacej reštaurácie Scalinatella a keď v jedálnom lístku zazriem kombináciu ančovičky & kapary ani nemusím čítať ďalej. K tomu dáme liter domáceho bieleho a taliansky obed ako má byť je vybavený.
Po hodine a pol sme naspäť v uliciach a k spokojnosti nám ešte chýba posledný POI. Máme však dobrý medzičas, namiesto pomyselnej priamky volíme skôr trasu písmena U. Cestou aspoň máme free Tour de Porticoes, tedy vyhliadkovú vychádzku Bolonskými podlubiami. Priznám sa, že toto slovo počujem asi prvýkrát v živote a jedná sa o exteriérovú otvorenú klenutú stĺpovú chodbu, alebo priestor v bezprostrednej blízkosti budovy, ktorý je chránený pred poveternostnými vplyvmi prestrešením, alebo prečnievajúcim podlažím. Jednoducho strop v pasáži. Tie lokálne patria k jednému z dominantných prvkov architektúry tohto mesta a v roku 2021 boli konečne zapísané na Zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. V celom meste by ich malo byť niečo medzi 40 až 62 kilometrami, čiže ak vás aj prekvapí dážď, nie je to v Bologni až taká tragédia.
To už prichádzame na Piazza Santo Stefano, malé trojuholníkové námestie bez motorových vozidiel, zato s kaviarňami, sen každého urbánneho hipstera. Odtiaľto je to už čo by som kúskom pizze dohodil k La Stanze. Táto atmosférická reštaurácia / bar sídli v bývalej súkromnej kaplnke kedysi patriacej rodu Bentivoglio a unikátnou ju robia najmä pôvodné fresky na stenách zo 16. storočia. Večer to tu musí byť na úrovni, teraz sme tu však jediní zákazníci, s ktorými takto skoro asi nikto nepočítal, lebo sme práve trafili čas, kedy sa naráža sud. Posedíme pri sicílskom pive Messina a deň sa medzičasom pomaly prehupne do podvečera.
To znamená, že je najvyšší čas pomaly presunúť sa na letisko a trochu si odpočinúť v salóniku pred nočnou jazdou domov. Pred odchodom na pidivlak ešte nakukneme do miestnej Autostazione, ktorá už na prvý pohľad prezrádza v ktorej dekáde vznikla. Vnútri to nevyzerá dvakrát lákavo, ale kto by v miestnom staničnom bufete čakal nejaké sociálnejšie ceny, bude sklamaný. Namiesto toho si to radšej namierim do obskúrnych malých potravín Mix Market priamo na námestí. Čakal by som tu teda všeličo, ale že právu tu bude minimarket s vostočnými produktami mi teda na rozum naozaj neprišlo. Škoda tých príručných batožín, za takýto výber koňačikov by sa nehanbili ani v Užhorode.
Tak aspoň už viem kam na nákup, keď budem najbližšie v Taliansku autom. Teraz mi však ostávajú len oči pre plač a ten zaženiem aspoň malým rozlúčkovým pivečkom. Pätnásť minút po piatej nasadáme na vlak smer letisko a o ďalších pätnásť mi už teta v salóniku nalieva prosecco.
V pohodlných kreslách ma čoskoro začne lámať a keď vidím, že Mira už zlomilo, tak si pre istotu radšej dám na ôsmu budík. Spánok urobil aj z tejto dva a pol hodinovej návštevy salónika chvíľkovú záležitosť a s prílevom aspoň minima energie sa krátko po ôsmej vyberáme na security. Letisko je takto neskoro takmer prázdne, všetko teda odsýpa bez problémov a po 40 minútach sme už na palube. Let mi v exit rowe zbehne instantne a o pol jedenástej už kráčame budapeštianskym terminálom smerom k parkovisku. Víkendová M1 je našťastie takto v noci prázdna, tak to do Bratislavy doklepeme bez zdržania a o jednej sa ukladám na zaslúžený spánok.
Páči sa vám tento obsah?