Kyrgyzstan 2016

Deň 2 – Biškek

5.3.2016

V lietadle za celú noc ani len nestlmili svetlo. Našťastie alebo bohužiaľ som mal priamo nad hlavou displej s polohou lietadla a časovým údajom, koľko ešte zostáva do pristátia. Onedlho už môj prerušovaný spánok definitívne skončí. To už sa chystáme na pristátie.

IMG_20160305_012016

Dosadnutie je ako z katalógu, mäkšie som snáď ešte ani nezažil. Na rozdiel od vyťaženej a rušnej Sabihy Gokcen pristávame na ospalom post sovietskom letisku.

IMG_20160305_013939

Z lietadla sme nahnaní do autobusu a vezú nás rovnako trápne ďaleko ako v Bratislave. Hneď vo vstupnej hale do budovy letiska, ktorá ešte pamätá Brežneva, je pasová kontrola. Ostatní sa nahrnú do rady, tak zatiaľ sedíme na lavičke. Pasovkou prechádzame medzi poslednými bez akýchkoľvek problémov a ideme hneď k pásu s batožinou. Môj ruksak ma už čaká pohodený na zemi.

IMG_20160305_020644

Pri batožine sa stretávame s Tomášom, s ktorým sme sa skontaktovali už skôr prostredníctvom fóra na cestujlevne. Dohadujeme sa na stretko dnes/zajtra. Ako opúšťame príletovú zónu sme hneď zaplavení davom taxikárov ponúkajúcich odvoz do mesta. To aj máme v pláne, ale vonku je ešte tma a čo by sme robili v Biškeku za tmy? Tak ich odmietame a čas do svitania prečkáme na sedačkách. Zamením nejaké prachy a zatiaľ môžem aspoň niečo zapísať do denníka.

Medzitým sa vonku začína rozvidnievať, tak by sme pomaly aj šli. Ako na zavolanie nás osloví jeden mladý chalan, či nechceme taxi do mesta. Chceme! Zjednáme cenu a vychádzame z budovy. Narýchlo si fotím letisko a už aj nastupujeme do auta.

V aute je ešte jeden etnický Kirgiz. Ako sa v rámci jazdy dozvedáme, náš vodič je Turek, ktorý tu iba študuje. Cesta je inak celkom vtipná, kecáme o rozdieloch v krajinách a pod. Ibrahim (náš vodič) aj vie, že hlavné mesto SR je Bratislava. Prechádzame mestom, ktoré sa prebúdza do sobotného dňa, ľudia sa ponáhľajú do práce a deti do škôl. V Kyrgyzstane sa vraj pracuje a chodí do školy aj v sobotu. Ibrahim nás vysádza priamo pred hotelom (Home Hotel Bishkek), teda je to jeden veľký panelák, kde nás už čaká majiteľ (ten Kirgiz mu medzičasom zavolal, že nás vezú).

Rátali sme s tým, že izbu budeme mať k dispozícii až poobede, ale je ready už teraz, čo je super. V podstate sa jedná o zrekonštruovaný dvojizbový byt vo veľkom sovietskom paneláku.

Cítime sa plní energie. Skladáme si veci v byte a ideme hneď na dvor, ktorý je súčasťou paneláku vyfotiť si ho. Zrazu sa na ňa oborí jedna z jeho obyvateliek, ktorá práve ide okolo. Jedná sa o staršiu tetu, ktorá si evidentne ľúbi vypiť. Začne ma bombardovať otázkami, prečo si to tu fotím, ale keď vidí, že ju ignorujem, tak mizne v útrobách domu. V pláne máme dať si sprchu a vyraziť do ulíc. Po sprche nás však ovalí taká únava, že sa zhodneme na hodinovom spánku. Za posledné dve noci sme nenaspali ani 8 hodín, čo sa práve teraz ukázalo. Z hodinového spánku je nakoniec po dvoch odložených budíkoch trojhodinový. Budíme sa krátko pred jednou. Kým sa dáme dokopy a vypadneme z bytu sú už takmer dve. Našťastie nás to až tak mrzieť nemusí, lebo v Biškeku toho zase až toľko nie je a máme na neho aj celý zajtrajší deň.

Z nášho parádneho paneláku si to namierime k vlakovej stanici, ktorá je o dve ulice ďalej. Bohužiaľ som mal prehnané očakávanie. Stanica je iba taká menšia, nič okázalé, ani socialistické. Pred ňou je veľké asfaltové námestie, od ktorého sa tiahne až do samotného centra park. Vyberieme sa teda popri parku do centra.

Inak Biškek, teda aspoň jeho centrálna časť, má klasickú štvorcovú mriežku, čo by bolo celkom prehľadné, keby takmer všetky križovatky nevyzerali rovnako. A všade sa stavajú vysoké bytovky.

Cestou narazíme na “kafe”, kde robia aj jedlo a my by sme už aj dačo zjedli, tak ideme dnu. Pýtame si pelmene, no tie nemajú, v podstate majú len Manty. To sú taká cestovinové taštičky plnené zmesou mäsa, cibuľe a zemiakov, prípadne tuku. Jedia sa buď s kečupom, smotanou alebo nejakou omáčkou podľa chuti. Samozrejme hneď ako som zapichol vidličku do prvej mi na tričko vystriekla mastná šťava. Zvyšok sa mi už podaril dojesť distingovane a bez ďalšej viditeľnej ujmy.

IMG_20160305_143631

O chvíľu už prichádzame na ulicu Kiev, zabáčame vľavo a pred nami sa otvorí mramorovo-betónové námestie Ala-Too, ktoré je hlavné námestie mesta. Vybudovali ho až v roku 1984 pri príležitosti 60. výročia Kirgizskej sovietskej socialistickej republiky. Spravíme si pár fotiek, prejdeme sa po námestí a ako začína pripekať schovávame sa do tieňa pod klenbu. Tu si v malej pekárni dáme kávu. Zalievanú 3v1, ktorá bola neskutočne presladená.

Ala Too

 IMG_20160305_152250

IMG_20160305_153044

Prejdeme cez cestu (inak vodiči tu celkom regulérne zastavujú chodcom na prechode) a pohltí nás dav mladých, ktorí tu pred budovou múzea hrajú rôzne hry – kráľu daj vojačka, preťahujú sa lanom alebo pretláčajú rukou.

Chvíľu tu pobudneme a posúvame sa ďalej. Prechádzame okolo pamätníka, ktorý neviem ako sa vlastne ani volá a čomu slúži. Google mi našepkáva, že v angličtine je to Stella of Friendship of Nation, ale na informácie je už skúpy. Hneď nato sa pred nami vynorí (podľa mňa) nádherná budova parlamentu. Bohužiaľ oplotená, ale aspoň nikto nebuzeruje so zákazom fotenia.

O pár ulíc ďalej zabáčame doprava, smerom k štadiónu Spartak. Cestou natrafíme aj na trh pod ďalšou krásnou budovou, kde sa tiež chvíľu zdržíme. Štadión je hneď cez cestu. Je to taká stará barabizňa, podobná Interu v Bratislave. Trávy je teraz v marci ako šafránu. Nachádza sa tu aj bežecký ovál, kde práve trénujú nejakí žiaci.

Štadión obídeme zozadu, až sa dostaneme do parku Panfilov, kde sa zrazu vyrojí plno detí s rodičmi. Nachádza sa tu totiž lunapark. Dokonca sú tu aj smerovníky k jednotlivým atrakciám. Prejdeme si z neho iba časť, nakoľko je dosť veľký, ale pôsobí komorne vďaka množstvu stromov. Na lavičke pred domom s reliéfnou výzdobou si chvíľu oddýchneme a vraciame sa z druhej strany parlamentu opäť na námestie Ala Too.

Slnko už pomaly zapadá, tak si to namierime na izbu. Chceme ešte skočiť do potravín, tak nezabočíme doprava smerom k nášmu paneláku, ale ideme ďalej rovno až prídeme na rušnú ulicu Yusup Abdrahmanov, kde je nasekaná jedna zmenáreň na druhej.

Za rohom nájdeme aj supermarket, tak si spravíme malý nákup na večer – pivo a nejaké chipsy. Ceny vodiek sú parádne. Z potravín si to ešte namierime na námestie oproti a odtiaľ už naberáme kurz izba.

IMG_20160305_183752

IMG_20160305_182258

Na križovatke je jedna maršrutka na druhej a všetci nonstop trúbia, ako keby mal nastať koniec sveta. Prechádzame okolo ďalších zaujímavých panelákoch a už sme skoro doma. Na izbe zložíme nákup a chvíľku si odpočinieme.

IMG_20160305_194408

Cestou sme si vyhliadli jednu reštauráciu, tak sa tam chceme ísť navečerať. Prekvapí nás však vyumývanou dlážkou s vôňou sava a vyloženými stoličkami. Už je zatvorená. Obídeme si teda jeden blok, na konci ktorého nájdeme “kafe”, kde aj varia.

Dávame si Ganfan a pivo. Ganfan je pôvodne dungánske jedlo (Dungan je termín, ktorým sú v bývalých post-sovietskych krajinách označovaní moslimskí ľudia čínskeho pôvodu). Samotný ganfan sa obvyklé skladá z ryže, ovčieho mäsa a zeleniny. Po jedle na nás doľahne únava, tak sa už iba odtrepeme na izbu a zaľahneme spať.