26.4.2015
Budík zvoní 6:20. Zo smradu z krbu ma bolí hlava. V obrovskej kúpeľni na poschodí si umyjeme zuby a pobalíme sa. Mali sme tu mať raňajky. Lenže raňajky sú v ponímaní majiteľov tohto hostela (inak je to Hostel Wilanowska – výrazne neodporúčam) kukuričné lupienky. Že k nim potrebujete mlieko? Načo, zjedz to suché. Keď si pomyslím, že o 9 € viac som mohol mať Hotel Holiday Inn Express alebo Hotel Gromada pri letisku s raňajkami od výmyslu sveta…radšej na to hneď aj myslieť prestanem. Kým sa pobalí Janka, tak si na záhrade odfotím veveričku, ktorá tu lozí po strome. Z hostela odchádzame pred siedmou. Nikto nikde, tak kľúč nechávame v zámku zvonka. Metrom sa vezieme, tak ako včera, na zastávku Politechnika a tam počkáme asi 15 minút na autobus.
20 minút jazdy a vystupujeme na Lotnisku Chopina w Warszawie, známeho aj pod bývalým názvom Okecie. Na tabuli pozrieme, kde máme checkin a tak ako vždy vyťahujeme potravinovú fóliu, ktorou si obalíme ruksaky, aby nám z nich nedajbože nejaký zlomyseľný pracovník letiska neodstrihol trčiace popruhy 🙂 Túto činnosť nám spestria vojaci, ktorí okolo nás prejdú k odbavovaciemu okienku. Hneď za nimi nasledujú redaktori a kameramani.
Ruksaky máme pripravené na odovzdanie, tak ideme nájsť tie naše prepážky. Pre economy class sú až dve a sú pred nimi celkom dlhé rady. Ide to však celkom rýchlo. Na prepážke nás odbavia na dve letenky až do Abu Dhabi. Varšavské letisko nie je nejak extra veľké, ale náš gate je opäť až na jeho konci. Začína to byť pravidlom, že vždy odvšadiaľ odlietame až zo samého konca letiska. Zvyšný čas do odletu nám spríjemní letisková wifi zdarma.
Nasleduje boarding, lietadlo je plné odhadom tak z polovice. Let trvá hodinu a pol, dostávame teda iba občerstvenie v sáčku Air Serbia. Bagetu, dezert, vodu. Dáme si aj kávu, aby sme sa trochu prebrali. Zo zamračenej Varšavy pred obedom pristávame v slnečnom a teplom Belehrade. Cestou von z letiska sa odfotíme pri billboarde letušky, ktorá je v každom spote Air Serbia.
V zmenárni na letisku mením len toľko, aby nám vyšlo na cestu autobusom do mesta (300 RSD na osobu). Autobus A1 odchádza asi 5 metrov od východu vtedy, keď sa zaplní, čo netrvá dlho. Najprv ideme po diaľnici, ale hneď ako sa dostaneme do mesta, je to každú chvíľu nejaký semafór a cesta sa naťahuje. Vystupujeme na námestí Savski Trg pred hlavnou železničnou stanicou. Máme 12 hodín čas, tak si ideme pozrieť mesto. Prechádzame cez stanicu, kde sa ešte chcem uistiť o odchode vlaku do Budapešti, ktorým pôjdeme domov o niekoľko dní.
Vyberáme sa smerom po ulici Karadordeva, chcem totiž Janke ukázať Kalemegdan. Ako si tak ideme, tak zrazu začína pribúdať ľudí a policajtov. Až prídeme na križovatku a pochopím prečo. Zastaví ma policajt, že ďalej ísť nemôžeme, lebo tu prebieha demonštrácia kvôli nejakému developerskému projektu, ktorý chce zmeniť pomaly pol mesta. Ak som dobre pochopil. Policajt sa otočí vysvetľovať ďalším ľudom, že nemôžu ísť ďalej, ale mne sa vážne nechce kvôli tomu, aby som sa dostal na druhú stranu cesty obchádzať celý blok, tak proste prejdeme. Chvíľu to tu pozorujeme, ale nič sa nedeje. A hlavne, kvôli tomu sme sem ani neprišli.
Prechádzame popod Brankov most z roku 1957 a po schodoch stúpame hore smerom k pevnosti. Starými uličkami sa postupne dopracujeme až k parku, ktorý sa nachádza pred pevnosťou. Po demonštrácii ani chýru, ľudia si tu v pohodičke sedia a prechádzajú sa. Vo fontánke dopĺňame zásoby vody a pripájame sa k ostatným.
Z parku plynule prechádzame na pevnosť a na vyhliadku, odkiaľ je vidno sútok Sávy a Dunaja. Chceme si na chvíľu sadnúť a odpočinúť na nejakú lavičku, ale všetky, ktoré sú v tieni sú plne obsadené. No nič, chvíľu sa tu ešte bezprízorne ponevierame a pomaly pokračujeme naspäť smerom do mesta. Plán je prejsť sa cez hlavnú pešiu ulicu Kneza Mihalila a dostať sa až ku chrámu sv. Sávu. Ako odchádzame z pevnosti, ešte si letmo pozrieme vojenskú techniku, niečo ako u nás na železnej, ibaže tu je tých strojov násobne viac.
Po pár minútach sme už na pešej zóne. V zmenárni tu mením ďalších 10 €. Je tu strašne veľa ľudí, necítime sa tu príliš dobre, tak ideme ďalej. Prichádzame až na hlavnú ulicu Terazije. Tu odbáčame k srbskému parlamentu. Budova samotná je jednou z turistických atrakcií mesta. Pred parlamentom si dáme prestávku a nanuk.
Chceli sme sa niekde zastaviť na kávu a o kúsok ďalej nachádzame malú kaviareň s pár stolmi na ulici, kde si oddýchneme pri espresse s mliekom a porozmýšľame kadiaľ sa vyberieme ďalej. Prechádzame okolo ortodoxného kostola sv. Marka z roku 1940 a po ulici Resavska a Krala Milana sa dopracovávame až na námestie Trg Slavija.
K chrámu nám zostáva prejsť do mierneho kopca jednou ulicou. Pred chrámom sa nám prihovorí jeden mladík, ktorý je podľa jeho slov sprievodca a čaká tu na svoju skupinu. Keďže nemá medzičasom čo robiť, tak nám rozpovie históriu chrámu. Ten je hlavných chrámom srbskej pravoslávnej cirkvy a to aj napriek tomu, že stále nie je dokončený. Katedrála bola postavená na mieste staršieho srbského chrámu, ktorý v 16. storočí zničili tureckí okupanti. Chrám začali budovať po prvej svetovej vojne, ale kvôli stavbe pokračovali veľmi pomaly. Počas socialistickej Juhoslávie bola zastavená úplne. V posledných rokoch sa v práci opäť pokračuje, ale vzhľadom na to, že stavba je financovaná výlučne z darov, pokračuje veľmi pomaly. Fasáda chrámu je z bieleho mramoru a granitu. Najvyššia kupola má výšku 65 metrov. Do chrámu sa zmestí takmer 15 000 veriacich. V krypte sú pozostatky svätého Sávu, princa Lazara a iných osobností srbskej histórie. Chrám je symbolom srbského vlastenectva, histórie srbského národa a jeho pravoslávnej cirkvi.
Medzičasom, ako sa blíži večer, nám vyhladlo. Od chrámu sa po bulvári osloboditeľov vraciame do mesta. Zrazu nám padne zrak na sympatický bufet, kde varia. Dokonca je tu pekné sedenie vonku, tak si dávame čevapi a pivo. Posilnení jedlom míňame Trg Slavija a dostávame sa k zbombardovaným budovám, ktoré tu zostávajú v rovnakom stave už od roku 1999.
Nechce sa nám už nejako extra chodiť, tak sa vraciame cez Kralja Milana do centra. Na ulici Prizrenska, neďaleko od všetkého nachádzame malú reštauráciu so sedením vonku, kde to zakotvíme na pivko. Niekde medzi druhým a tretím pivom zapadne slnko.
Onedlho je úplná tma a čas nám celkom pokročil. Okolo deviatej sa zberáme a smerujeme na Hlavnú železničnú stanicu, resp. na zastávku autobusu pri stanici. Autobusom onedlho prichádza, my nastupujeme a vezieme sa na letisko. Zvyšný čas zabíjame sedením pred letiskom.
Pred jedenástou sa vydávame dnu. Zaujímavé na srbskom letisku je to, že kontrola rontgenom sa nenachádza na začiatku, ale prakticky bez kontroly prejdeme až ku gateom, skenuje sa až priamo tu. Ako čakáme na boarding môžeme teda sledovať monitor skenera a takto si krátiť čas. Jednému nášmu spolucestujúcemu zabavia príborový nožík. Nie dlho pred polnocou sa konečne dostávame do lietadla. Ani tentokrát nejdeme plní, tak si každý obsadzujeme jednu trojku celú pre seba. Beriem si všetky tri vankúše, deku a spravím si pohodlie. Ako zaspávam, tak letušky začínajú roznášať menu na večeru. Čakal som skôr, že budú ráno roznášať raňajky a teraz nás nechajú spať. Ale keď už to musí teda byť, tak si vyberám morčacie Janka zasa kura. Prekvapí ma aj kovový príbor, ktorý by som teda v lietadle nečakal. Samozrejme oproti plastovému je to veľké plus. Jedlo je dobré, rovnako ako aj dezert. Pred spaním si ešte dám dva deci červeného.
