24.4.2014
Po výdatných raňajkách sme pripravení vrhnúť sa do víru veľkomesta. Počasie vyzerá fajn a ako prvé sa ideme pozrieť o dve ulice ďalej, kde je zastávka Aerobusu na letisko. Cestou si všímame, že hneď pri hosteli máme supermarket, tak už vieme kde si kúpime jedlo na ráno.
Prichádzame na rušnú Gran Via de les Corts Catalanes a pokračujeme na Plaça de la Universitat. Odtiaľto je to už len kúsok na Plaça de Catalunya, kde sme včera vystúpili z vlaku.
A tu začína slávna Rambla, ktorá je našou prvou zastávkou. La Rambla je jedna z najznámejších ulíc Barcelony, o čom svedčí aj množstvo ľudí, ktorých tu vidíme. Podstatnú časť z nich tvoria turisti. Stred ulice tvorí široká pešia zóna, ale vzhľadom nato, že je už teraz v apríli extrémne preplnená, pokračujeme po bočných užších chodníkoch. Na chvíľu sa pozrieme aj do vnútra nenápadného kostola.
Po pár metroch po Ramble nižšie zabáčame do dvora a pred nami sa zrazu objavia stánky s jedlom, prišli sme na trh Mercat de Sant Josep de la Boqueria, skrátene La Boqueria. Prvá zmienka o trhu je už z roku 1217, súčasnú podobu má od roku 1853 a neskôr, v roku 1911 tu pribudol rybí trh. Strecha trhu je stále pôvodná z roku 1914. Toľko k histórií. Stánky sú tu so všetkým možným, od ovocia a zeleniny, cez mäso až po ryby a iné morské živočíchy.
Z trhu, kde strávime takmer pol hodinu pokračujeme po Ramble ďalej, na jej ďalší medzník, ktorým je malé námestie – Plaça Reial. Je to ďalšia turistická vychytávka. Je tu veľa reštaurácii a nočných klubov, palmy a v strede fontána.
Po Ramble ideme ďalej smerom k prístavu, keď si uvedomíme, že sme zabudli odbočiť k Palau Güell, čo je vila navrhnutá architektom Antonim Gaudím pre priemyselného magnáta Eusebiho Güella. Patrí aj do dedičstva UNESCO, ale je tu taká rada ľudí čakajúcich na lístky, že kašleme nato. Pri vode prichádzame k 60 metrovému monumentu Krištofa Kolumba, ktorý bol vztýčený na počesť jeho prvých ciest do Ameriky.
Okolo prístavu sa po moste prejdeme k veľkej budove a keď sme už pri nej zisťujeme, že je to nákupné centrum. To nás nezaujíma 🙂 Vraciame sa naspäť a ako kráčame popri lodiach uvedomíme si, že už je asi čas jesť.
Zo skúseností z minulosti som sa už poučil, takže ak natrafíme na nejaké jedlo nebudem vymýšľať, že toto nie a potom ďalšiu hodinu na nič nenatrafíme, ale pekne sa najeme. Na Plaça Antonio López si teda dávame nejaké kebaby. Po jedle sa hneď oveľa lepšie rozmýšľa a stanovíme si plán, že ideme k Víťaznému oblúku, samozrejme, nie priamo.
Uličkami sa dostávame až k bazilike Santa Maria del Mar z roku 1329, odkiaľ pokračujeme ďalej. Onedlho míňane Piccasovo múzeum, kde sa opäť stojí rada na lístky. Odtiaľ prichádzame na hlavnú ulicu Via Laietama, odkiaľ je to pár metrov k barcelonskej katedrále. Jej oficiálny názov je Catedral de la Santa Creu i Santa Eulàlia a sídli tu aj španielsky biskup. Postavená bola medzi 13. až 15. storočím, hlavné práce prebehli v 14. storočí. Ako aj inde, aj tu je plno ľudí, tak si spravíme pár fotiek a ideme.
Keď tak rozmýšľam, asi by som mal chodiť skôr do malých turisticky až tak nezaujímavých miest. Pri oblúku sme o pár minút. Stavba z roku 1888 pôsobí naozaj impozantne a majestátne a palmy tomu dodávajú tú pravú južanskú atmosféru. Nasleduje pár povinných foto, oddych na lavičke a doplnenie tekutín v miestnych potravinách.
Máme vodu, tak nám už nič nebráni vydať sa k stavbe, ktorá k Barcelone ide hádam najviac – Sagrada Família. Zhodneme sa však, že by sme si dali kávu a už o pár metrov prechádzame okolo malej kaviarne. Zhodou okolností sme hneď vedľa autobusovej stanice, kde sme včera dorazili z letiska. Káva je výborná a ako sa ukáže výborná je naozaj všade, aj v tej poslednej najzapadnutejšej putike.
Od Sagrady nás delí už iba 1,5 kilometra. To, že za ňou budú žeriavy som čakal, keďže to tak je už roky rokúce (a ešte to tak aj dlho bude, dokončenie sa predpokladá na rok 2026), ale že práve teraz bude zakrytá aj celkom veľká časť budovy lešením ma trochu sklamalo. Doslova davy turistov som už čakal. Dovnútra sa ani nepokúšame ísť, rada má desiatky metrov. Tak si aspoň vyhliadneme voľnú lavičku a poobdivujeme ju zvonka.
Prvýkrát vstupujeme do Barcelonského metra a namierené máme do Parku Güell. Modrou linkou sa vezieme na Diagonal, kde prestupujeme na zelenú a vezieme sa ďalšie 3 zastávky na Vallcarca. Po rovnomennej ulici musíme zísť trochu nižšie a odtiaľ už ide ulička smerom hore až k parku.
Ulica nie je najrovnejšia, čiže od ½ začínajú nekryté eskalátory, ktoré nás vyvezú takmer až hore. V bočných strmých uličkách je pekný výhľad na more, tak sa tu chvíľu zdržíme. Posledným eskalátorom sa vezieme až pred vchod do parku.
Ako ideme vyššie začínajú excelentné výhľady na mesto. Po chvíli zazrieme malú kamennú vyhliadku s krížom, na ktorú sa dá vyjsť. Odtiaľto je výhľad na mesto bezkonkurenčný, žiadne stromy, nič, čo by bránilo výhľadu. Ľudí sa tu zmestí málo, čo je obrovské plus. Dole pod schodmi hrá na gitaru a škrieka miestny šialenec a vyberač finančných darov od turistov.
Z vyhliadky pokračujeme parkom až k známej Gaudího vyhliadke, kde však ľudí púšťajú po skupinkách, aby ich tam nebolo príliš veľa naraz. Odmietame stáť v rade a čakať, tak fotku na Gaudího lavičke s mestom v pozadí oželieme. Ako prechádzame okolo nelegálnych predajcov, čo majú svoj tovar na plachtách máme možnosť vidieť ako rýchlo sa dokážu zbaliť a zmiznúť pred políciu. O pár sekúnd už dorazia dvaja policajti na motorkách, ale iba sa bezradne poobzerajú okolo seba a idú preč. Predavači sa zatiaľ schovávajú za kríkmi. Sediac na lavičke ešte sledujeme, ako sa rozkladajú a potom znova balia a utekajú.
My si to potom z parku namierime ešte pred jeho vchod odfotiť si jeho vstup a pokračujeme ďalej. Ospalejšími ulicami schádzame dole až na rušnú hlavnú Travessera de Dalt. Po tej máme namierené na zastávku metra Alfons X.
Cestou míňane detské ihrisko s ohradou medzi dvoma veľkými obytnými domami a o kúsok nižšie si chvíľu pozrieme futbalové tréningy. Odtiaľ to už je k metru iba jedna križovatka. Pomaly sa nám zvečerieva a aj keď ráno vstávame skoro, tak sa ešte pred odchodom na hostel rozhodneme ísť si pozrieť Nou Camp.
Z Alfonsa sa teda vezieme metrom na zastávku Les Corts, odkiaľ to na pešo k štadiónu nie je ďaleko. Po chvíli k nemu aj prichádzame a osobne musím povedať, že zvonku je teda štadión nič moc a ani nepôsobí tak veľko. Také San Siro vyzerá impozantne už z diaľky.
Začína sa stmievať a zaťahovať, vyzerá to ako keby malo každú chvíľu pršať, tak sa teda zhodneme, že je čas vrátiť sa na hostel. Namierené máme na inú zastávku metra – Palau Reial, aby sme sa nevracali na tú istú. Avšak stalo sa to, že sme na jednej odbočke odbočili zle a nakoniec si spravili peknú prechádzku dookola a prišli až na konečnú Zona Universitària. Metrom sa vezieme až priamo pred hostel na Urgell. V supermarkete si kupujeme vodu a raňajky – pečivo, salám a syr.
