11.9.2022
Budíček kvôli obskúrnemu maďarskému letisku mám o šiestej a o 30 minút neskôr už brázdim ospalé sychravé ulice ďakujúc pri tom sám sebe za toto ubytovanie hneď pri termináli. Kontrola prebehla expresne rýchlo a keďže nemám čo robiť, tak sa ponevieram po duty free. Nič ma však nezaujme natoľko, aby som tu pustil nejaké eurá a hlavne ak s tým mám ešte celý deň chodiť. Čo ma však zaujme je to, že v bufete je aj pivo lacnejšie ako voda. Pravda, iba tretinkové.
Krátko pred ôsmou sa nástupným mostom presúvam do lietadla a zaujmem exit row, ktorý som si tradične rezervoval šikovne a lacno zdarma. Ušetrením v duty free si v letovej hladine doprajem raňajky na palube v podobe rumunského croissantu s kávou a ani sa nenazdám a krátko po pol desiatej dosadáme na medzinárodnom letisku Hevíz-Balaton.
Toto pôvodne vojenské letisko zažilo svoje najrušnejšie chvíle tesne pred finančnou krízou v roku 2009, kedy sa počty pasažierov prehupli cez 100 000. Teraz sa to s touto jedinou linkou do Dortmundu pohybuje v pár tisícoch, nehovoriac o tom, že o týždeň sa letí naposledy. Znovu by sa malo začať lietať až v júni 2023, ale zo skúsenosti s Wizzom nato netreba vsádzať. A to bol vlastne hlavný dôvod, prečo som sa s tým výletom musel poponáhľať, kto vie či to nebola posledná šanca. Letisko je samo o sebe kompaktné, jedna plechová búda s fungujúcou kaviarňou a to je všetko.
Logicky, na takéto letisko s jednou linkou, ktorá funguje len pár mesiacov v roku sa nikto nebude hrnúť robiť biznis s dopravou, čiže ak nechcem platiť za ten jeden taxík čo čaká pred vchodom, zostáva mi len ísť peši, čo samozrejme aj urobím. Do dediny je to vzdušnou čiarou len slabých 500 metrov, po starej ceste o pár viac. Z nejakého dôvodu bola však na letisko pri rekonštrukcií vybudovaná úplne nová cesta, ktorá by však pešibusom bola riadny backtracking. Nebudem to teda obchádzať ako trulko a z terminálu sa po zarastenom betónovom kedysi parkovisku vyberiem smerom doľava, kde za rohom pokračuje rovnako spustnutá cesta lesíkom. Vyhýbajúc sa ulitníkom po pár minútach dorazím k dvorom rodinných domov, cestu tu však zhatí zamknutá železná brána. Našťastie je deravá ako rešeto a aj keby nebola v žiadnom prípade by mi nenapadlo sa vracať a obchádzať to, to by som ju radšej preliezol.
Po pol kilometrovej prechádzke prichádzam na autobusovú zastávku, kde ma však odchod autobusu o hodinu a pol nepoteší, ale ani neprekvapí. Našťastie ďalšia je o ďalší kilometer a tam ide bus už o 40 minút.
Cestou sa zastavím na pumpe obzrieť niečo na raňajky, ale skončím len s pivom. Oproti zastávke ma však poteší v nedeľu otvorený COOP, so sortimentom je to však už smutnejšie. Na lavičke tak desiatujem druhý croissant, ktorý pri podozrievavých pohľadoch miestnych starcov zapíjam pivečkom. Autobus s 10 minútovým meškaním nakoniec prichádza a za nejakých 300 forintov ma odvezie do 15 kilometrov vzdialeného mestečka Keszthely. Dôvod prečo som zavítal sem namiesto známejšieho kúpeľného mestečka Hevíz je prostý, ide mi odtiaľto vlak do Gyoru a samozrejme keď som už tu, chcem vidieť Balaton. Ani jedno z toho žiaľ Hevíz nedokáže splniť, tak snáď niekedy nabudúce.
Volánbusz ma vyklopí na malej, ale plne dostačujúcej autobusovej stanici, ktorá je, tak ako sa patrí, hneď vedľa tej vlakovej. A tá je teda na úrovni, pekne zrekonštruovaná, s vnútornou aj vonkajšou čakárňou, bufetom a čistými a bezplatnými hajzlíkmi. Čo viac si priať.
Od stanice sa vyberiem smer mólo, ale predtým si ešte chcem dať obed. V Nemecku som zlyhal s národnou kuchyňou, tu už nemienim zopakovať rovnakú chybu. Prefrčím okolo stánkov so suvenírmi, ktoré sú aj takto po sezóne stále otvorené a niekoľkých reštauráciach až k stánku Z’ Lángosdája, kde zadelím ako už z názvu vyplýva riadny kus mastného langoša. Bol to síce boj, ale nakoniec som túto zmes horu múky, syra a smotany úspešne zdolal.
Po takomto jedle by bodla prechádzka, namiesto toho si to namierim na mólo a tu si to zaparkujem v kaviarni. Miesto koláčika si však na trávenie naordinujem víno. Prechádzať sa po meste budem večer a Balaton zas nie je taka nedosiahnuteľná destinácia, aby som sa sem ešte niekedy nemohol vrátiť, že hej. Z ďalšieho objavovania Keszthely už teda nič nie je a pred druhou sa vraciam na stanicu.
Osobák do Gyoru som mal v predstavách z mladosti zosobnený ako poloprázdny vlak so zašlými koženkovými sedadlami a namiesto toho som dostal Siemens Desiro 642, teda rovnaký motorový vlak aký roky jazdil na trase Bratislava – Komárno pod vlajkou Regiojetu. To by nebola až taká tragédia, keby tento vlak neprišiel takmer úplne plný a ja som najbližšie dve hodiny nestrávil na sedadle v štvorke zložený ako paragraf so slušne povedané výrazne korpulentnou spolusediacou, ktorá ma ešte ako bonus tlačila na sklo. To by sa v aute nestalo.
Príchod od Gyoru je tak pre mňa oslobodením, kedy si konečne môžem narovnať skrehnuté končatiny. Do finálneho legu cesty, ktorým je odchod Flixbusu do Bratislavy mám presne hodinu a pol a bola by škoda presedieť ju v staničnom bufete.
Staré mesto mám na skok, tak prečo sa tam nepozrieť. Dominantou a symbolom mesta je bez akýchkoľvek debát budova radnice rovno pred stanicou z konca 19. storočia. Po povinnej fotečke sa posúvam hlbšie do centra, do ktorého vstupujem po jeho ľavej strane. Chvíľu mi tu niečo nehrá a uvedomím si to až po pár minútach. Pokým inde by boli uličky obsypané terasami a obchodmi, tu je úplne mŕtvo.
Z úvah ma však vytrhne dážď a k mostu Lajosa Kossutha, tak prichádzam už pekne s dáždnikom. Pri tejto technickej pamiatke to stočím späť do centra, kde sa okolo námestia už rodia nejaké známky života. Dokonca aj pršať prestalo. Mňa však už tlačí čas a namiesto rozlúčkového posedenia na terase si to namierim smer stanica. Jej monumentálna budova má už najlepšie časy za sebou, ale minimalistický kameňom obložený portikus je úchvatný aj bez údržby. Zaujímavosťou je aj to, že budovu stanice nikde nekazí žiadny ohyzdný nápis, čo je značne neobvyklé.
Popod koľaje sa presuniem na vedľajšiu autobusovú stanicu, natlačím sa kebabom do ruky a pár minút pred pol siedmou sa môj výlet nástupom na palubu Flixbusu v podstate skončí. V Bratislave som za sympatickú hodinku jazdy a po vymotaní sa z podzemia ďalšieho zbytočného nákupného centra ma prekvapí studený vietor. Už len Boltom domov a zajtra pekne do kanclíku späť do bežného kolobehu života.
