Cyprus 2020

Deň 2 – autom po západnej časti ostrova

18.1.2020

Budíček s časovým posunom presne ako keby som vstával do práce príliš v sobotu nepoteší, ale čo sa dá robiť. O deviatej sme hotoví a už len odovzdať kľúč a môžeme vyraziť. Napriek včerajšiemu uisteniu ale na recepcii nikto nie je a ani jedno z dvoch čísiel nikto neberie. Po 10 minútach sa mi pošťastí sa dovolať, len aby som sa dozvedel, že sem nikto nepríde a kľúče mám nechať v zámku. To ste mi mohli povedať už včera.

Do navigácie zadávam prvý dnešný cieľ, ktorým je pláž Sv. Juraja (St. George beach) Krátku 14 kilometrovú jazdu si ešte spríjemníme rýchlou zastávkou v miestnych potravinách, kde do seba kopneme kofeínový štartér a pohladkáme sympatického psíka.

Potom už len stačí prejsť 900 metrov a sme na mieste. Verím, že v lete pláž pôsobí úplne iným dojmom ako v januári. Teraz tu okrem dvoch mačiek a jednej pani, ktorá tu venčí psa nikto nie je. Zatiahnutá obloha a šedé more na dojme nepridáva.

11 kilometrov severnejšie sa ale nachádza niečo oveľa zaujímavejšie a to vrak lode EDRO III. Ten tu odpočíva už ôsmy rok po tom, ako sa 8. decembra 2011 na ceste z Limassolu na Rhodos dostal v zlom počasí a silnom vetre na plytčinu. Albánsko-egyptskú posádku vyslobodil vojenský vrtuľník a loď tu odvtedy napriek niekoľkým pokusom o odtiahnutie stále “parkuje”. V súčasnosti sa jej premiestnení už ani neuvažuje. Lodička odfotená, môžeme pokračovať.

Odtiaľto som mal v pláne “Adonisove kúpele” (Adonis Baths Waterfall), čo je fotogenické jazero s vodopádom vzdialené slabých 12 kilometrov. Raňajky sme viacmenej ešte nemali a keď sa pri ceste zjavil veľký supermarket, treba túto príležitosť využiť. Rovno spravíme nákup na večer, zaujme ma hlavne lokálna brandy od konglomerátu KEO (Κυπριακή Εταιρία Οίνων, t.j. Cyprus Wine Company). Zaujímavosťou je, že variť pivo (ktoré tiež vyrábajú) sa naučili podľa receptov z Československa, ktoré získali v roku 1951. Hore nad supermarketom sa skrýva nenápadná kaviareň s typickým grécko-britským mixom, tak zadelím cyprus coffee za luxusných 95 centov a full english breakfast.

Spokojne sa vygúľame k autu a pokračujeme k pôvodnému cieľu. Problém nastáva tak 3 kilometre pred cieľom, kedy sa zo solídnej cesty zjavila strmá odbočka na prašnú cestu. A3 s nízkym podvozkom pri 4 osobách je naozaj “ideálne” auto na takúto cestu, tak sme sa nato rovno vykašlali. Externá poistka síce kryje aj podvozok, ale naťahovať sa mi v prípade nejakej ujmy na tomto “prémiovejšom golfe” naozaj nechce. Ako tak doma pozerám, možno ani nie je čo ľutovať. Internety sú plné presaturovaných fotiek, pričom realita býva často odlišná.

Záložný vodopád Kritou Tera je len pol hodinu jazdy, tak pokračujeme. Posledných pár sto metrov už dáme radšej po vlastných, toto Audi fakt ideálne auto na Cyprus nebude. Podľa fotiek z Googlu má vodopád Kritou Tera pomaly vyzerať ako z Jurského parku, namiesto toho nás tu čaká rozbahnená cesta a pidi jazierko s malým vodopádikom. Doma sa opäť ukáže, že to je moja chyba, lebo k tomu hlavnému vodopádu treba prejsť cez nejakú malú jaskyňu, po ktorej sa priznám, že som na mieste nepátral. Čo už, aj tak nesvietilo slnko, určite by to nevyzeralo tak dobre :D.

Nedá sa nič robiť, iba pokračovať ďalej. Po pár kilometroch to odstavím pri ceste vybehneme pozrieť opustený rozostavaný barák na kopci. Škoda, že to majiteľom nevyšlo, je odtiaľto pekný výhľad.

Trčiace roxory nechávame za sebou a pokračujeme severozápadne smerom k národnému parku Akamas. Míňame mestečko Latsi a za ním nesmierne sympatický stánok s hot-dogmi, ktorý mi ale zvyšok posádky ohejtuje, tak si môžem akurát tak nechať zájsť chuť. Zaparkujem vedľa ďalších áut z požičovní (tie sú odlíšené červenými EČV, kedy každý vie, že za volantom je niekto, kto nie je pravdepodobne zvyknutý riadiť na opačnej strane cesty) a peši sa vyberáme k neďalekým Afroditiným kúpeľom (Baths of Aphrodite), kde sa podľa legendy chodila umývať grécka bohyňa krásy. V okolí sa ešte nachádza celkom kompaktná botanická záhrada, tak keď sme už tu obzrieme pár stromov.

Rovnako tu začína niekoľko turistických trás, my si vyjdeme len vyhliadku, ktorá je síce parádna, ale kazí ju to pochybné počasie. Z vyhliadky zídeme ešte dole k útesom, ale po chvíli zistíme, že sa pravdepodobne nachádzame na súkromnom pozemku, tak sa pre pokoj v duši vraciame k autu.

Pri odchode aj napriek tomu, že idem rýchlosťou slimáka záhradného, chytím podvozok. Našťastie sa nič vážne neudeje a môžeme sa bez ujmy presunúť do mestečka Latsi, kde to odstavím v prístave. Centrum na prvý pohľad pôsobí ako úplne vymreté, ale šedovlasé hlavy obedujúce v predražených prístavných reštauráciach nás presvedčia o opaku. Zadelíme teda aspoň kávu v hipsterskej prevádzke Coffe Island a opäť sadám za volant.

Pauzu dávame už o 15 minút neskôr pri móle neďaleko dedinky Limni. Okrem troch rybárov, ktorým sa príliš nedarí tu nikto iný nie je a vyzerá to, že každú chvíľu sa rozprší. Nevýhodou cestovania v zime (na severnej pologuli) sú kratšie dni. Za dve hodiny už bude tma ako v kýbli, tak sa tu zbytočne dlho nezdržiavame.

Cestou k apartmánu ale predsa len spravíme ešte jednu pauzu. Výhľad od bistra Koullas Sandwiches je fakt parádny a dokonca sa na pár sekúnd objaví aj slnko. Pobrežie tak hneď vyzerá o dve triedy lepšie.

Ubytko som zarezervoval o dve dediny ďalej v Pachyamose – od apartmánu s dvoma spálňami a luxusným výhľadom na more nám kľúče odovzdá samotný majiteľ Aristos, ktorý spĺňa všetky atribúty predstavy o typickom obyvateľovi stredomoria v jeseni života – šedé vlasy, vetrom ošľahaná tvár, bujný porast na hrudi a pickup pred barákom. Ukáže mi všetky atribúty apartmánu, teda hlavne plynový ohrievač a kde sa zapína bojler a ešte rýchlo zistím, kde je najbližší supermarket a vraciame sa do auta využiť poslednú hodinu denného svetla. Po 20 minútach jazdy parkujem neďaleko priehrady (Pomos Dam), ktorú tu vybudovali v roku 1966 za účelom zavlažovania 380 hektárov pôdy. Túto zimu bola zároveň prvou na Cypre, ktorá dosiahla 100% svojej kapacity a začala pretekať, čo miestni vítajú a už sa tešia na úrodný rok 2020.

Dole do dediny sa vraciame už takmer za tmy. Do reštaurácie sa nikomu nechce, tak večeru vybavíme nákupom v supermarkete a už teda využijeme tú kuchyňu, keď je v tom apartmáne. Po jedle nastáva čas na degustáciu miestnej KEO brandy a spať sa ide dokonca v rozumný čas.