Kyjev 2021

Deň 2 – autobusové depo v Kyjeve

18.9.2021

Keďže náš program je veľmi striedmy a jednoduchý, tak som včera Janke sľúbil, že nenastavím žiaden budík. Ale to, že sa zobudím o pol desiatej som ani sám nečakal 🙂 Pozitívom však je, že zatiaľ – aj napriek hrôzostrašným predpovediam o nonstop daždi – neprší a to sa počíta. Bez dáždnika sa tak vyberiem zaobstarať raňajky a kávu, ktorú si pekne v pokoji vypijem pri výhľade na mesto. Z izby sa dostávame reálne až pred obedom a rovno si to namierime na najbližšiu zastávku metra Zoloti Vorota otvorenej v predsmrtných kŕčoch Sajuzu – 31. decembra 1989.

Odtiaľto to potiahneme 6 zastávok na stanicu Slavutyč, kde som pôvodne vystúpiť nechcel, ale tak máme čas a pár fotiek nikoho nezabije. Na rozdiel od väčšiny pravobrežných staníc, tie naľavo od Dnepra sú relatívne plytké, umiestnené priamo pod dôležitou dopravnou tepnou – Brovarskym prospektom. Dizajn stanice Slavutyč (jeden z historických názvov Dnepra) ja ladený do modra s rozsiahlym použitím ocele. Z obdivovania “hviezdnej oblohy” nás vyruší prichádzajúci vlak.

Ten definitívne opúšťame o 3 zastávky ďalej na Charkivskej. Ešte zopár cvakov a konečne sa môžeme presunúť na povrch a opäť sa o niečo priblížiť nášmu dnešnému cieľu.

Tým je legendárne autobusové depo č.7, ktoré bolo najväčším v celom Sovietskom zväze a v kuloároch sa šepká, že aj na celom svete. Aby sme sa k nemu priblížili, musím oprášiť Uber a o pár minút dávame zbohom atmosférickej chvíľke na výpadovke a popri šedivých mnohoposchodových panelákoch sa Peugeotom presúvame o 7 kilometrov ďalej. Mašina nás vyhadzuje priamo pred nenápadným vchodom s pekne zachovaným reliéfom.

O tom, ako sme sa dostali dnu písať nebudem, nech si to každý zariadi podľa seba a o samotnom depe tiež nie, všetko je veľmi pekne zhrnuté v článku na webe Ex Utopia. Ako vyzerá tento architektonický skvost dokončený v roku 1973 dnes povedia viac nasledujúce zábery:

Po prehliadke nám solídne vyhladlo a čo by to bolo za návštevu Kyjeva, keby sme nezavítali do Puzatej Chaty. Najprv, že sa teda odvezieme električkou, ale časy konduktoriek sú už dávno preč a držiteľmi karty na MHD nie sme. Ako čierni pasažieri ukončíme našu jazdu hneď ako nastúpi dostatočne neprehľadná množina cestujúcich. Uberom to dáme na Ľavoberežnú pred Turist a chvíľu nato mi už na tácke pristáva soljanka a kotleta po kyjevsky.

Po jedle si ideme oddýchnuť na izbu a späť v uliciach sme večer a hneď si to namierime do Pijanej na 150 gramov. Potom si spravíme takú klasickú prechádzku k Chrámu sv. Michala (Михайлівський золотоверхий монастир), kde sa ale vyhneme funikuláru a stočíme to smerom k Chrámu sv. Ondreja (Андріївська церква). “Ondrejský zostup“, čo je doslovný preklad názvu ulice Андріївський узвіз, je taký úvod do centra kyjevského hipsterizmu, ktorým štvrť Podil bezpochýb je.

Tu sa na rohu nachádza ďalšia pobočka Opitej višne, ale na rozdiel od tej na Volodymrskej je táto tak plná, že rad pokračuje až von. Ani to nám však nezabráni v pit stope na druhý pohárik. Občerstvení to popod vysvietené ruské kolo (snáď sa toto označenie nejakej citlivej ukrajinskej duše nedotkne) strihneme smerom späť k funikuláru a vyvezieme sa naspäť hore.

Cez Volodymyrsku Girku (park) prejdeme na vyhliadku na presklenom moste, kde z pôvodne hlavného ťaháku, ktorým bola priehľadná podlaha, zostali už len ledva priesvitné podlahové sklá. Ešte letmý pohľad na naštrbenú archu družby národov a pokračujeme na Námestie nezávislosti, tzv. “Majdan”, kde drbneme falafel z okienka a spláchneme ho poslednou sklenkou višne. Najedení a napití sme, nezostáva nič iné, len sa vrátiť na hotel. Dobrú noc.