Gruzínsko 2017

Deň 2 – Akhaltsikhe & Vardzia

5.2.2017

Budík zvoní o pol siedmej, ale márne. Tento súboj má dopredu prehraný. Po dvoch prebdených dňoch sa nám podarí vstať až o deviatej. Keď sa dáme dokopy a sme konečne na odchode, tak nás ešte prekvapí domáci a donesie nám na prvé kolo raňajok domáce koláče. Počasie vyzerá byť dobré, svieti slnko a je aj celkom teplo, všetko sneh a ľad sa topí.

georgia_2017_huawei_0030

borjomi_2017_0007.jpg borjomi_2017_0010.JPG

Ako sa poznám, tak po koláčoch budem čoskoro hladný a keďže ideme na celý deň mimo, patrilo by sa ešte niečo zjesť. Dole na hlavnej ceste som si včera všimol stánok, tak si to namierime rovno tam. Ešte len otvárajú, jediné čo nám môžu ponúknuť je shawarma. Aj pri tej ešte treba čakať, kým sa pripraví mäso. Tak si počkáme peknú pol hodinku s colou v ruke. Zaujímavosťou je, že do tej shawarmy dávajú aj granátové jablko.

georgia_2017_huawei_0032

georgia_2017_huawei_0034

V supermarkete ešte zoberieme nejakú vodu a kávu na cestu. Druhé kolo raňajok si dáme v aute, ale po tých koláčoch do seba viac ako polovicu ani nenatlačíme. Cestou z mesta sa teda podelíme s túlavými psami. 50 kilometrov pekných scenérii zbehne rýchlo a pri vstupe do Akhaltsikhe nás víta tankodrom.

georgian_countryside_2017_0017.JPG

georgia_2017_huawei_0041

Mesto si pamätám ako zaspatú zabudnutú dieru a teraz sa nestačím diviť. V centre ruch, zo spustnutej budovy vlakovej stanice je hotel Grand Palance a oproti megalomanská presklenná policajná stanica. V meste si spravíme prestávku a ideme si pozrieť zámok Rabati, ktorý bol počas mojej poslednej návštevy tuším zatvorený. Parkujeme na veľkom vrchnom parkovisku s pekným výhľadom. Pri vstupe nás však strážnik otočí, že toto je iba východ a vchod je nižšie. Cestou sa zamiešame medzi pár domácich a o chvíľu už vchádzame do komplexu regulérnym vstupom.

akhaltsikhe_2017_0003.JPG akhaltsikhe_2017_0008.JPG akhaltsikhe_2017_0009.JPG akhaltsikhe_2017_0010.JPG

V pokladni kupujeme dva lístky a ako prvé si to namierime na vežu, z ktorej je najlepší výhľad na mesto. Z druhej strany je zasa vidieť celý zámok, ktorý postavili v 13. storočí. Neskôr bol dobytý Osmanskou ríšou a v roku 1752 tu postavili prvú mešitu. O 76 neskôr dobyli mesto Rusi. Ale ortodoxný chrám tu fungoval aj počas islamskej nadvlády. Vnútri zámku za obvodovými múrmi je v podstate všetko vystavané nanovo. Takmer nikto tu okrem nás nie je, tak si to pobeháme hore dole. Zablúdim tu aj do jednej budovy, kde je konferenčná miestnosť, ktorá akoby vypadla zo starých bondoviek.

akhaltsikhe_2017_0005.jpg akhaltsikhe_2017_0012.JPG akhaltsikhe_2017_0016.jpg akhaltsikhe_2017_0021.JPG akhaltsikhe_2017_0024.JPG

Čas pohnúť sa ďalej. Nasadáme do auta a cez centrum sa napojíme na cestu smerom na Akhalkalaki. Po 45 kilometroch celkom solídnych ciest (rozumej odhrnuté a len výnimočne nejaká diera) schádzame pri Khertvisi. Pred nami sa objaví objaví najstaršia pevnosť v celom Gruzínsku, ktorej základy postavili už v druhom storočí pred našim letopočtom a súčasnú podobu má od roku 1354, kedy boli dostavané obvodové múry. Podľa legendy ju dobyl Alexander Veľký/ Macedónsky. Premávka je tu minimálna, tak zastavím rovno na ceste. Sem-tam sa začína objavovať sneh, ale nič čo by sa nedalo jednoducho zvládnuť.

georgian_countryside_2017_0021.JPG vardzia_2017_0001.JPG

Ako vchádzame do Vardzie, tak slnko zájde za oblaky a privíta nás šeď. Okrem nej aj kravy na cesty, ktorým sa uhýbať príliš nechce. Stačí však pomaly vojsť medzi ne a pekne sa rozostúpia. Hneď pri vstupe do dediny je veľké “parkovisko”, kde je parádny výhľad na skalné mesto a rieku Kura.

vardzia_2017_0003.JPG vardzia_2017_0005.JPG

Odparkujeme to ale dole pri pokladni, kde zakúpim dva lístky. Odtiaľto si to už pekne treba vyšlapať po vlastných. Samotná Vardzia je jaskynné kláštorné mesto, ašpirant na zápis do svetového dedičstva UNESCO. Pôvodná idea kráľa Giorgiho III. bola, že bude slúžiť ako pevnosť pred nájazdami Turkov a Peržanov. Kráľ zomrel počas stavby a tú dokončila jeho dcéra, ktorá tu zriadila kláštor. “Mesto” bolo vytesané do skalnej steny, pričom boli využívané výčnelky a zákutia. Vznikli tu tak hlboké jaskyne spojené tunelmi, chodbami a schodišťami. Jednalo sa o akési “byty”, pričom každý pozostával z približne troch miestností a pôvodne ich tu bola vraj 3000, ktoré dokázali pojať až 50 000 ľudí. Po zemetrasní v roku 1283 sa zachovalo však iba niekoľko sto miestností. Hlavnú atrakciu (mimo samotné mesto, ktoré je samo o sebe atrakciou) v súčasnosti tvorí chrám s so stĺpovým portálom, narthexom (chrámová predsieň) vyzdobeným farebnými freskami a jeho interiér, ktorý je teraz pre rekonštrukciu zatvorený. Okrem nás je tu iba malá skupinka, ktorá práve vtedy ako sa dostaneme hore odchádza, tak máme celý komplex iba pre seba. Začína opäť svietiť slnko, mesto tak vyzerá so zasneženými kopcami v pozadí ešte lepšie.

vardzia_2017_0009.JPG vardzia_2017_0010.JPG vardzia_2017_0012.JPG vardzia_2017_0023.JPG

georgia_2017_huawei_0049

vardzia_2017_0028.JPG

Pomotáme sa po komplexe a keď usúdime, že je čas ísť, tak na opačnom konci strmým schodiskom v klaustrofobickom tuneli schádzame dole. Vraciame sa na parkovisko a práve teraz celé mesto osvieti neskoré februárové slnko mäkkým svetlom. To sa teda ešte na fotky zastavíme na tom placi, pri vstupe do dediny. Stihnem ich pár spraviť a slnko nenávratne mizne na kopcami. Šťastie.

vardzia_2017_0033.JPG vardzia_2017_0034.JPG

Chodením hore dole nám aj pekne vyhladlo, tak ostražito sledujeme, kedy sa cestou naskytne nejaké stravovacie zariadenie. Konečne v mestečku Aspinza si všimneme pri ceste taký malý dom s veľkým nápisom Europe Cafe Restaurant. Tety v zásterách značia, že sme na správnej adrese. Ako predjedlo si dáme imeruli chačapuri, ktoré je najrozšírenejším typom. Kruhové cesto so syrom vo vnútri, taká gruzínska pizza. A k tomu 6 poctivých domácich Chinkali (cestovinové knedlíky plnené mletým mäsom s petržlenom a koriandrom).

georgia_2017_huawei_0057

V Akhaltsikhe expresne tankujem za 20 lari, ani nevypínam motor. Cesta naspäť do Borjomi je super, svetlá svietia tak dobre, že ledva vidím na cestu a povymetám zopár pekných jám. Po jednej tesne pred mestom sa modlím, aby sa nič nestalo, lebo to bola rana, ako keby nám malo odtrhnúť nápravu. Ale našťastie sa nič nestalo. Namiesto toho sa minula voda v ostrekovači, čo je tu životné dôležitá vec, tak ešte pekne v meste na pumpu. V uličke pred barákom nám cez deň roboši vykopali jamu, ledva sa otočím, aby som do nej nepadol. Zajtra chceme ráno otestovať ten termálny bazén, tak už dnes nikam nejdeme. Otvoríme si víno a pustíme telku, kde máme 90% ruských kanálov. Nechám zapnutú Russia-1, kde neprejde 10 minút, aby sa tam nemihol Putin alebo aspoň armáda. Ale zasa dostal som tip na film Ekipaž.

georgia_2017_huawei_0058