7.10.2025
Pohľad z okna ma ráno nepoteší, ale verím, že kým budem izbu opúšťať, aspoň trochu sa to umúdri. Dám sa dokopy, dobalím posledné veci a presne o jedenástej sa odubytovávam. Raňajkoobed vybavím na prízemí hotela v 7 Eleven a nádej, že aspoň na chíľu prestane liať vo mne pomaly umiera. Stanica je odtiaľto iba smiešneho pol kilometra, ale v takejto kadencii vody z oblohy pešia prechádzka nepripadá do úvahy.
Ešte horšie, ako včera.
New day, old me.
Najprv skúšam Uber, kde mi 10 minút hľadá vodiča a nakoniec nič nenájde. Postupujem teda o level vyššie a snažím sa na ulici vyzerať nejaký taxík, ktorý by som si stopol. Ako naschvál práve teraz žiaden nejde. Volím teda poslednú možnosť a prebehnem na zastávku, kde po ďalších desiatich minútach konečne prichádza autobus.
Naspäť do Soulu prvou triedou.
Tento si to pracovisko vypimpoval do dokonalosti. Keby som bol autobusár, môj cockpit by nevyzeral inak.
No ale toto je fakt na úrovni. Keby tu bol funkčný hajzlík tak takto by som si vedel predstaviť ísť až do Bratislavy namiesto tých smutných economy sedadiel v lietadlách. Jediné čo mi kazí zážitok je grgajúci pár za mnou, čo sa snažím riešiť slúchatkami.
Úlovky z odpočívadla.
Príchod do daždivého Soulu má taký trochu dystopický a až severokórejský nádych.
Túto stanicu mi za pekného počasie nie je dopriate vidieť.
V centre ešte potrebujem dohnať nejaké resty. Hlavne nakúpiť nejaké tie suveníry domov, toto sú napríklad mandle od HBAF (oficiálne Healthy But Awesome Flavors, prípadne marketingovo aj „Honey Butter Almond & Friends“.) Ide o najväčšiu kórejskú značku orechov, hoci Kórea sama mandle nepestuje. Ale šikovne urobili z bežnej komodity brandovaný K-food snack cez príchute, farebný packaging, a postavičky.
Mojou druhou úlohou je nakúpiť kórejskú kozmetiku rovno pri zdroji, hlavne teda vo vlajkovom obchode SKIN1004. A keďže ja domov cestujem iba s príručnou, ale Miro má v cene aj podpalubnú, tak ešte v podchode metra dokupujem lacný ruksak.
A s Mirom sa o pár desiatok minút neskôr opäť po štyroch dňoch na krátku chvíľu stretávam. Odovzdám mu kontraband, vymeníme si dojmy a skúseností z posledných dní a dáme spoločný obed v running sushi prevádzke.
To všetko som pojedol.
Keďže zajtrajší odlet mám už o pol dvanástej doobeda, ranné časové straty minimalizujem hotelom rovno pri letisku.
Bývam tak ako minulý rok rovno pri stanici metra unseo, odkiaľ je to na terminál pár minút jazdy.
Apartmán v ktorom som býval minulý rok a v ktorom som bol nadmieru spokojný zmizol z Bookingu, rezervoval som si však hotel, s ktorým som bol ešte spokojnejší. Viac sa už ani nedá byť. Všimnite si to PC vľavo. V živote som nebol v hoteli, kde máte v izbe počítač.
Nehovoriac o takom zvlhčovači vzduchu alebo parnej skrini! Úžasné.
Nehovoriac o tom, že také 7 Eleven mám rovno pred vchodom. Dokonca aj s práčovňou. Tu človeku nič nechýba.
Neviem, či existuje niečo menej lákavejšie ako pálenka izbovej teploty z plastu. Tieto konkrétne sú z Číny a jedná sa o baijiu, čo je čínska pálenka z obilnín, často zo sorga, pšenice alebo ryže.
Toto teda v Amerike naozaj štandardom nie je. Ale prial by som si, aby raz bolo. Na celom svete.