25.8.2022
Janka očakávala nejaký dychberúci východ slnka, tak si kvôli nemu dokonca privstala. Podľa dohody ma mala zobudiť v prípade ak by “to stálo za to”, ale keďže sa budím až po siedmej, poznám už odpoveď.
Jedinou vadou na kráse v tomto rajskom mieste (za ktoré ale nemôže) boli, resp. ešte sú moje včerajšie tráviace problémy. Ak som včera nezlomil rekord v najväčšom počte návštev WC za jeden deň, tak už si fakt neviem a nechcem predstaviť, kto áno. Ráno našťastie už to vyzerá, že najhoršie je za mnou, ale pre istotu si naordinujem ešte starú dobrú medicínu v podobe chlipkania Coca Coly. Tá dá za mojimi problémami definitívnu bodku a doobedie tak môžem stráviť kúpaním v mori bez strachu zo spoločenského faux pas.
Hodinu pred dvanástou sa začíname baliť a presne na pravé poludnie dávame Akcakilu zbohom. Pri pohľade na mapu by sa logickým pokračovaním našej cesty mohla zdať pobrežná cesta do Antalye. To však skrýva dve ale. V Antalyi som bol pred pol rokom a pobrežnú cestu v sezóne fakt zažiť nechcem. Namiesto toho si to dnes namierime naspäť do vnútrozemia, do oblasti ktorá je mnohým známa hlavne obrázkami desiatok teplovzdušných balónov vznášajúcich sa nad skalami kónických tvarov. Treba nám však natankovať a žiaľ trend neustáleho zdražovania stále pokračuje a dnes už nafta ide po 26,50. Ako blesk z čistého neba sa tak javí pumpa Aygaz s cenou 24,77. Síce v protismere, ale čo človek nespraví pre necelé dve líry a pocit, že ušetril. Ako bonus mám čas sa počas tankovania pohrať s ďalším psíkom, ktorý mi psychicky pomôže prekonať to, že pumpárka mi tam aj napriek mojim protestom zas natlačí po cvaknutí ďalšie 4 litre a pokazí tak poctivo kreovanú štatistiku spotreby. Zlaté samotankovanie.
S nádržou naplnenou až po okraj tak vyrážame a až po Mersin je cesta podľa očakávaní preplnená a pocitovo nemá konca. Úľava prichádza až s diaľnicou a za mestom si na prvej väčšej benzínke dávame obednú pauzu. Kávička po jedle dobre padne a zároveň dodá energiu na očakávané ďalšie 3 hodiny cesty. Cesta je najzaujímavejšia vo svojej prvej tretine, kedy sa plazí údolím medzi pohoriami Bolkar a Anti-Taurus. Potom je to už relatívna nuda, ktorej jediným spestrením je zjazd z diaľnice a vymetanie prázdnych okresiek.
Kadencia vozidiel na ceste sa exponenciálne zvýši so zvyšujúcou sa proximitou Kapadócie. No a čo to tá Kapadócia teda vlastne je? V skratke historické územie, na ktorom kedysi pokope žili Turci, Gréci, Arméni aj Kurdi. Charakteristická je svojimi údoliami, kaňonmi, viklanmi či kamennými vežami, jednoducho netradičnými skalnými útvarmi, ktoré sú vizuálne pôsobivé. A to je darom a zároveň aj prekliatím tohto miesta, lebo to jednoducho priťahuje turistov. My nie sme výnimkou, aj keď skôr to beriem z pohľadu, že by bola škoda sa tu nezastaviť, keď už sme “išli okolo”. Negatívom je samozrejme pretlak ľudí, čo mám poprvé možnosť vidieť presne o piatej, kedy prichádzame do mestečka Uçhisar. Tu si dávame v podstate iba veľmi krátku prestávku na kraji cesty, aby som si odfotil auto s – priznajme si – fotogenickým hradom týčiacim sa na vrchole kopca v strede tohto trojtisícového mesta. Za tých snáď 5 minút sa tu zastavia 3 mikrobusy, ktoré vyklopia desiatky turistov a podvedome človeka neskutočne rozčuľujú hlavne tí ruskí.
Radšej sa vraciam do auta a treba si stanoviť, čo vlastne chceme dnes vidieť. O tri hodiny je tma a ponuka čo v tejto oblasti vidieť je široká. Voľba padne na údolie Pasaba, ktoré by malo byť jednou z najvýznamnejších pamiatok v okolí a sekundárnym cieľom je skúsiť opýtať sa na ten let balónom. Keď už sme teda tu. Presúvame sa do Göreme, ktoré má taký neoficiálny status hlavného mesta tejto turistickej oblasti. Sídli tu najviac agentúr a väčšina ľudí sa ubytováva práve tu. Aj preto sa tu tomu radšej vyhneme. Treba však uznať, že z výšky vyzerá mesto pekne a skaly sú naozaj fotogenické, čo ma donúti zastaviť až dvakrát na krátku fotopauzu.
Prejazd cez Göreme ponúka pocity, ktoré sa dajú popísať ako mierne až stredné zhnusenie. O nejakej autenticite nemôže byť ani reči a korunu tomu nasadzujú skupinky turistov na štvorkolkách. To máme zato, že sme sa posledný týždeň pohybovali po oblastiach, kde masový turizmus absentuje. Pri pokladni údolia Pasaba sme krátko pred šiestou a kupujem dva lístky po 65 lír. Nápisy v čínštine tomu dávajú ten správny pocit, že som na ozaj dôležitom mieste. Cestu k turniketom lemujú obchody so suvenírmi, taký letiskový štýl, keď ste nútený sa predierať pomedzi regále ku gejtu. Samotné údolie je celkom rozľahlé a počas zlatej hodinky aj pekné.
Pozitívom je, že návštevníkov tu nie je veľa, ale keď už k nejakým prídete, tak sú to zväčša rusi. Keď človek vidí ako sa tu v povznesenej nálade ich nežnejšie polovičky nechávajú fotiť v lascívnych pózach s vyšpúleným zadkom americkým telefónom na americký Instagram, tak má sto chutí poslať jej tam jeden HIMARS. Česť výnimkám. Vrátim sa radšej k “rozprávkovým kamenným komínom”, ktoré vraj majú tvar hríbov, ale nejedna militantná feministka by v tom určite videla mužský šovinizmus.
Pohľad na tieto falické symboly mi však konečne dodá rozhodnosť a silu booknuť ubytovanie na dnešnú noc, ktorú vyberám v meste Ürgüp, ležiacom na východnom okraji tejto oblasti. Cestou by som sa však rád zastavil ešte v Göreme na vyhliadke v meste, odkiaľ by mal byť pekný výhľad na západ slnka. Problém na seba nenechá dlho čakať, na vyhliadku síce je iba symbolické vstupné, v rozkopanom centre však nie je absolútne kde zaparkovať. Šaškovať sa mi tu už fakt nechce, tak necháme slniečko zapadnúť bez našej pozornosti a namierime si to rovno do Ürgüpu. Cestou ešte zvládneme jednu neplánovanú fotopauzu a o štvrť na osem konečne prichádzame do mesta.
Hotel lokalizujem hneď, ešte predtým však chcem skúsiť šťastie s tým letom balónom, ved za skúšku nič nedáme. Interne si určíme cenový strop, ktorým je 150e na osobu a autom pokračujem do centra, ktoré tvorí jedno oválne námestie, v ktorého strede je niečo ako nákupné centrum na turecký štýl. Čiže obchody a kancelárie po obvode a v strede pofidérne tmavé zásobovacie uličky. No ale k veci, prvú kanceláriu nájdme instantne hneď po našej ľavici, tak to na 4 svetlá odstavím na kraji a vyberiem sa poinformovať, aké sú možnosti. Tu ma slečna hneď vráti do reality, že pokiaľ chceme ísť zajtra, tak cena je 270€ na osobu, pozajtra by to šlo za 230. Pekne sa poďakujem a radšej sa vrátim do auta šokovať cenami aj Janku. No myslím, že nám stačí balóniky vidieť aj zo zeme a za ušetrené peniaze môžme ísť na ďalšiu dovolenku.
Náš hotel Naturels cave house je hneď vedľa námestia, ale vedie k nemu úzka ulička a parkovanie je v nepríjemnom svahu (aj keď to tak na fotke možno nevyzerá), do ktorého sa v šere necúva príjemne. Izbu síce dostávame v suteréne a bez okna, ale tento defekt si vynahrádza svojim charakterom.
Po celom dni na ceste by sa patrilo konečne sa najesť, tak sa rýchlo prezlečieme do čistého a vyberáme sa na krátku prechádzku centrom. Po vlastných si zopakujeme okruh, ktorý sme spravili na aute s tým, že teraz máme viac času vnímať čo je okolo nás. Na rušnom námestí objavím ešte jednu kanceláriu, ktorá ponúka lety balónom, tak ešte skúsim šťastie. Tu mi viacmenej zopakujú to isté čo v tej prvej, odchýlka +- 10 euro.
Ako satisfakciu za nezrealizovaný let balónom sa rozhodneme si aspoň vyhodiť z kopýtka a dať si večeru v reštaurácii Ürgüp Teras Cafe na streche. Po tom ako sa usadíme k stolu si začnem všímať okolie a okrem personálu tu naozaj nie je nikto domáci. Tomu samozrejme zodpovedajú aj ceny a také pivečko vyjde na ľudových 3,30. Tým sa nechcem sťažovať, len jednoducho poukázať na koho je to tu orientované. To však ešte lepšie ilustruje to, keď nám prinesú jedlo. Objednali sme si pečené mäso a nejak som už nevenoval pozornosť tomu ako je pripravované. O nejakú pol hodinu neskôr tak k nášmu stolu napochodovali v sprievode čašníčky ešte dvaja chlapci s hlinenou nádobou a veľkou mačetou. Ani som nestihol spracovať toto a už sa ma pýta, či chceme aby to nakrúcala na mobil. To už zostávam úplne zaseknutí a hovorím nie, na čo jeden z nich tú hlinenú nádobu rozsekne a potom nám na pripravený tanier vyklopí obsah. Proste dokonalý zážitok do instastory. Ale jedlo dobré, to sa musí nechať. O deviatej je ten správny čas odpraviť sa na izbu. Ráno nás totiž kvôli pozorovaniu balónov čaká veľmi skoré vstávanie.
