Gruzínsko, Arménsko & Irán 2010

Deň 18 – Prechod arménsko-iránskych hraníc

11.7.2010

Vstávame už o siedmej, aby sme v pohode všetko stihli. Potichu sa pobalíme a opúšťame byt, ktorý nám bol domovom posledných 5 dní. V Moskvičke si ešte kupujeme vodu a skvelé gruzínske ovocné Natakhtari minerálky v skle a taxíkom sa vezieme na Kilikiu. Na stanici si dáme v bufete kávu a v neďalekom obchodíku domáce plnené placky na raňajky.

105PENTX_253.jpg 105PENTX_254.jpg 105PENTX_257.JPG

Odchádzame krátko po desiatej a už o chvíľu sa z okna pozeráme na vzďaľujúci sa Ararat (5137 m.n.m.). Celou cestou arménskymi dedinkami popri ceste postávajú deti i dospelí s vedierkami vody a oblievajú za jazdy náš autobus pre šťastie počas nadchádzajúcej cesty.

105PENTX_262.JPG 105PENTX_268.jpg 105PENTX_273.jpg 105PENTX_278.JPG

Neďaleko iránskych hraníc máme poslednú prestávku na arménskom území. Tu si za posledné drahmy kupujeme typické iránske jedlo. Zoznamujeme sa so starším iránskym párom. Ali nám v angličtine napíše na celú A 4-ku, čo nám odporúča v Iráne vidieť. Na hraniciach strávime niečo medzi 2 až 3 hodinami. Najskôr preskenovanie batožiny, potom dlhé čakanie na výstupnú arménsku pečiatku, kopírovanie pečiatky a Arménsko je za nami. Potom nám však ešte colník berie pasy a pýta sa nás odkiaľ sme do Arménska prišli. Zaujíma ho, či sme boli v Azerbajdžane, keď sa ukáže, že nie je všetko v poriadku, colník spokojný a my s našimi pasmi sa prejdeme k asi pol kilometra vzdialenej iránskej hranici. Zuzka si balí hlavu do šatky a oblieka dlhý rukáv. Ako turisti napokon jediní nemusíme otvárať batožinu na kontrolu. Colníci sú priateľskí a ústretoví. Všetky očakávania i nejaké tie obavy dospeli k bodu, kedy sa ukáže, či boli opodstatnené. Sme v Iráne !