23.8.2022
Po včerajšku som potreboval výdatný spánok a 8 hodín mi dobre padlo. Rovnako dobre padnú aj raňajky v cene, tak sa už pred siedmou objavujeme na šiestom poschodí. Dokonca majú aj džús, čo je taký malý zázrak, väčšinou si tu človek musí vystačiť s čajom. Pri jedle sa dohadujeme na pláne na dnes, ktorý sa vykryštalizuje do podoby presunu niekam k pobrežiu Stredozemného mora, ideálne do okolia Mersinu. Ešte posledný pohľad na Kahtu a vraciame sa na izbu.
Ja teda ešte skočím k autu pre istotu skontrolovať matice aj na pravom kolese, keďže včera mi tam fixli iba to ľavé. Samozrejme uvoľnené je aj ľavé. Zadné, ktorých sa nedotkli sú OK. Bez komentára. Vraciam sa na izbu, kde Janka medzitým pobalila veci a kufre následne hodíme do auta. Pred definitívnym odchodom ešte zájdeme do supermarketu cez ulicu nakúpiť nejaké blbosti na cestu. A samozrejme keď už som v obchode, rád sa prejdem a popozerám čo tu majú, hlavne v zahraničí teda. Tým nechcem povedať, že to nerobím aj na rodnej hrude, ale v cudzine je to predsa len zaujímavejšie. A niektoré kombinácie výhodných nákupov teda naozaj nútia na zamyslenie.
O jedenástej vyrážame s vidinou ďalšieho dňa v pojazdnej saune. Po niečo vyše dvoch hodinách sa konečne napájame na diaľnicu vedúcu od Gaziantepu a krátko po druhej si dávame prestávku na obed na jednom z obrovských diaľničných odpočívadiel, kde nechýba pumpa a rozľahlá reštaurácia. Jedlo je však z tých priemernejších a nenapraví to ani malá ružička, ktorú od personálu Janka obdrží. Navyše si pri návrate k autu všimnem, že sme po ceste vytratili zadnú puklicu. Evidentne som ju tam ráno poriadne nepritlačil, keď som kontroloval matice. Ešte že mám doma dve náhradné.
ochrana proti prehrievaniu
Posilnení to už odkormantujeme bez prestávky až k Mersinu, kedy na nás konečne začne spoza horizontu vykúkať more. Diaľnica nás našťastie vypľuje až za mestom, ale pobrežná magistrála je v sezóne rušná presne tak, ako sa dalo predpokladať – jednoducho to tu žije. Hustou dopravou poprekladanou semafórmi máme namierené do kempu Yemişkumu, ktorý som si vytýčil ako terminálny bod dnešného dňa.
Pri vjazde do rovnomenného mesta však zátoka vyzerá ako breh Gangy zo zlého dokumentu. To by som ešte prežil, ale keď to odstavím pri ceste a idem kemp omrknúť zisťujem, že trpí rovnakou chorobou ako ten pri Vane. Nie je vôbec uspôsobený pre autá a najlepšie spoty sú dedikované iba pre stany. Zostávalo by nám teda iba parkovať v podstate rovno pri bráne meter od hlavnej cesty. A to v kombinácii s preplnenou plážou, na ktorú ešte ani nemáš z kempu priamy prístup nechceš.
Vraciam sa do auta s tým, že teda poďme ďalej a možno nájdeme niečo iné. O necelých 7 kilometrov západnejšie prichádzame do mestečka Akdeniz, kde je zátoka a dokonca by sa aj našiel spot na spanie. Je to však rovnako hneď vedľa hlavnej cesty a navyše na pláži absentujú sprchy. Keď ale skontrolujem hotely v blízkosti a jeden lacný je čo by človek kameňom dohodil, je rozhodnuté. Vidiny sprchy po celom dni jazdy oproti slnku je proste silnejšia ako my.
Alternatívou je luxusne vyzerajúci kemp o 37 kilometrov ďalej, ale s príjazdom za tmy to nemá zmysel. Hlavne teda vzhľadom nato, že sa jedná na turecké pomery o cca trojnásobne drahšiu možnosť ako je priemer. Ale tento kemp ešte určite nepovedal posledné slovo, to je jasné. Pätnásť minút po siedmej tak vykonám posledné dnešné parkovanie a o pár minút neskôr sa už recepčný úprimne pobaví na našich dátumoch narodenia deň od seba. Barış Otel je povedzme to pekne nie z tých najkrajších a vybavením najnovších. Ale pokým má posteľ čisté povlečenie, v sprche tečie teplá voda a je tu funkčná klimoška, je všetko v poriadku.
Po rýchlej sprche, ktorá nám opäť vráti pocit normálnosti sa ešte na sklonku dňa ideme rýchlo prejsť k pláži skôr, ako ju dnes nenávratne pohltí tma. Hlavná pláž má veľmi pozvoľný sklon, kde je pomaly 50 metrov od brehu voda ešte iba po pás. No to nie je nič pre mňa. Zato skalnaté pobrežie s malým mólom o kúsok ďalej pripomínajúce milovaný chorvátsky Jadran je už presne moja šálka kávy. Už viem, kde sa pôjdem ráno okúpať.
Praktickou stránkou tejto prechádzky je doplnenie zásob vody a popri čínskej kópii mojej nebohej Suzuki Carry sa vraciame na hotel. Večeru vyriešime veľmi študentsky a lacno – z auta vezmem na izbu varič a instantné polievky. Vybavené. Po výdatnej a na živiny bohatej večeri si ešte na balkóne za šumu mora otvárame vínko. Nazdravie.
