22.8.2022
Druhá nevýhoda na seba nenechala dlho čakať a nočný nálet komárov nám pripravil doteraz najotrasnejšiu noc vôbec. Budíme sa tak doštípaní a nevyspatí, jednoducho presne tak, ako si človek začínať deň neželá. Okrem toho celú noc okolo auta chodili psiská a brechali ako zmyslov zbavené. No ak som spal 2 hodiny, tak aj to je veľa.
To sa nám ten deň nezačína zrovna najlepšie a pred nami je nejakých 450 kilometrov. Plán je ale veľmi poskromný, najprv máme v pláne výstup (alebo teda správnejšie by bolo výjazd) na vrch Nemrut a potom by som sa rád presunul už čo najbližšie k Stredozemnému moru. Okolo Adany som si narýchlo našiel blízko diaľnice niekoľko kandidátov na nocľah za dobrú cenu, tak to by bolo ideálne. Ešte predtým ako vyrazíme by bodla sprcha a nato som samozrejme tiež myslel a zaobstaral si ZA TISÍC KORÚN kempingovú sprchu na 12V, ktorú som raz použil na otestovanie. Samozrejme keď som ju teraz zapojil do zásuvky a čerpadlo strčil do bandasky s vodou, ktorú celý čas vláčime tak sa stalo čo? Presne nič. Teda okrem prasknutej poistky. Kvalitný produkt na jedno použitie. Ešte, že sme nevyhodili tú 5 litrovú fľašu vody, teraz sa zišla.
Po tomto improvizovanom kúpeli sa prifára druhé polienko pod nohy. Obe pamäťové karty mám plné. Holt 50MB raw súbory si vyberajú svoju daň a ja som tak nútený vykutrať môj starý laptop, ktorý som si “pre istotu” zobral. Z dôvodu úspory času sa rozhodnem vyčistiť len tú menšiu a spoľahlivejšiu 32GB kartu. No ale poďme sa pozrieť bližšie na ten dnešný plán, ktorý má iba jeden vrchol a to doslovne. Nemrud Dağı čnie do výšky 2150 m a na jeho vrchole sa nachádza 49 metrov vysoká mohyla, ktorá bola objavená až v roku 1881. K tomu sa ale dostanem neskôr. Tento kopec je tiež zároveň jednou z najvýznamnejších pamiatok celého Turecka a keďže sa v blízkom okolí nenachádza nič iné, bolo by naozaj trestuhodné ho obísť. Pôvodný plán bol teda taký, že auto odparkujeme v meste Narince 25 kilometrov od vrchola a odtiaľto zoberieme taxík, nech to staré auto netrápim. V Narince som však zas nerozhodný, tak pokračujeme ďalej s tým že “veď nejako tam snáď možno aj vyjdeme”.
Kritickejšie to začne byť v dedine Karadut, 12 kilometrov od cieľa. Pred nami je 1200 výškových metrov a to pre toto auto naozaj nie je najvhodnejšie, najmä v týchto klimatických podmienkach. Ale keďže Romko je tvrdohlavý, tak namiesto toho, aby sa s niekým dohadoval na odvoze, tak strčí PETku pod kapotu a vyrážame. O pár sto metrov ďalej už asfalt strieda dlažba a stúpanie je čoraz prudšie.
Posledné strmé kilometre pred visitor centrom sú už fakt kritické s dvojkou na podlahe a teplomerom pípajúcim ako o život. Návštevnícke centrum s reštauráciou, luxusnými záchodmi a pokladňou vo výške 1900 metrov našťastie dosahujeme bez materiálnych škôd.
Na úplne posledné parkovisko je to ešte kilometer a pol, tak nechám trochu vychladnúť motor. 2039 metrov nad morom dosahujeme krátko pred pol dvanástou. Výhodou je, že tu pocitovo nie je tak teplo, ale o zradnosti slnka v takýchto výškach viem svoje, tak si radšej hlavu zakryjem čiapkou.
Posledný kilometer už treba prejsť po vlastných a mohyla je šikovne schovaná na vrchole tak, že ju až do poslednej chvíle nie je vidieť. Postaviť ju dal vládca kráľovstva Kommagene, Antiochos I. v roku 62 pred n. l. a mala byť nielen trvalou pripomienkou panovníka, ale zároveň aj poctou bohom. Na východnej a západnej strane ju tak dopĺňali dva rady obrích sôch s výškou 8 až 9 metrov. Lepšie sa dochovala tá západná s párom levov a orlov, ktorí symbolizovali strážcov a medzi nimi trónia grécki, arménski a perzskí bohovia. Nechýbaju tu ani Apollón (Mitra), Týche, Aramazd (Zeus) a Vahagn (Héraklés). Medzi Diom a Heraklom stála socha perzského kráľa Antiocha I. Kommagene, ktorý vládol v rokoch 71 až 31 pred n. l. a prezentoval sa ako bohom rovný. V súčasnosti sú sochy a reliéfy zničené a hlavy sú postavené pred tróny. Poškodenie spôsobilo nielen niekoľko zemetrasení, ale aj zámerná deštrukcia ľuďmi po ovládnutí Kommagenskej ríše Rimanmi roku 72 n. l.. V momente nášho príchodu tu takmer nikto nie je, ale čoskoro sa objaví rumunský párik na endurách a onedlho početná turecká rodina, tak sa presúvame na prehliadku druhej strany.
Ešte pár fotiek tohto “tureckého Mt. Rushmore” a vraciame sa k mašine. Predajcovi suvenírov dáme zarobiť pár drobných, sošky sú tu prekvapivo lacné a zároveň sú oveľa hodnotnejšie ako magnetky vyrobené dakde v Číne.
Žiaľ, to čo je pred nami mi nedovolí plne sa sústrediť na um lokálnych umelcov. Ako a hovorí, raz si hore, raz si dole a nás čaká práve cesta dole. Rečou čísel -1300 výškových metrov na 12 a pol kilometri, čo pre túto vyše dvojtonovú dodávku neveští nič dobré. A teda že ani nie je. Cesta dole je číročisté utrpenie, na brzdách samozrejme nemôžem stáť nonstop, lebo by po chvíli zhoreli a motor mi v takýchto sklonoch neubrzdí ani na tých najnižších prevodoch takmer nič. Cesta dole tak trvá násobne dlhšie ako cesta hore, lebo jednoducho každých pár sto metrov musíme stáť a nechať dymiace sa brzdy vychladiť. Nikdy viac.
Keď už konečne naklesáme do relatívnej roviny a myslíme si, že to najhoršie je za nami začne sa od nápravy ozývať nepravidelné klepanie. A už som si tak myslel, že sa nám snáď problémy s autom vyhnú, ale nie. Ako tak na okraji cesty skúmam o čo ide, pristaví sa pri nás jeden chlapík a snaží sa pomôcť, ale bez úspechu. Momentálne sme medzi dvoma dedinami, tak na mape nájdem najbližšiu pumpu a tridsiatkou to doklepeme o 9 kilometrov ďalej na Yaman Gaz-karakuş Petrol v strede ničoho. Benzínka tiež nie je z tých najväčších, majú tu len taký pidiobchod s jednou chladničkou, tak aspoň beriem nejaké malinovky na pozdvihnutie nálady. Personál nás privíta s úsmevom na tvári a vysvetľujem im situáciu, tak nás pozývajú posedieť s nimi pri hrozne. Ešte mi aj dodávku dovolia odparkovať do prázdnej stodoly, nech na ňu nepraží a o 14:26 nastal čas pokrstiť autoasistenciu od AXA, ktorú som si našťastie pridal k cestovnému poisteniu.
Ako naschvál sme zrovna na mieste kde nonstop vypadáva signál, tak po asi štyroch neplánovane prerušených hovoroch s pracovníčkou sa mi podarí zdeliť jej našu polohu a turecké číslo, na ktorom budeme k zastihnutiu pre odťahovku. Po tomto prvotnom úspechu sa vraciam k hroznu a malému Karabašovi, ktorý nedá pokoj mojim prstom na nohách a pomáha nám prekonať tieto chvíle neistoty.
Turci sa nakoniec ozvú cez WhatsApp až okolo piatej aby si potvrdili našu polohu a overili o aké auto ide a odťahovka sa na horizonte zjaví až tesne pred šiestou. Chlapíkovi rukami nohami vysvetľujem o čo ide, trochu sa povozí a potom naložíme auto na korbu. Nechce vynášať žiadne závery a rozpráva niečo o pokazenej prevodovke, na čo ma hneď obleje studený pot.
Zapadajúcemu slnku v ústrety vchádzame do Kahty, čo je prvé väčšie mesto po trase a tak nejak dúfam, že každú chvíľu zastavíme pri nejakom servise. Ale kdeže, mesto nechávame za sebou a o pár minút neskôr prichádzame k niečomu ako industriálna zóna, kde je jeden servis na druhom a nič iné. A tu sa začína groteskný príbeh plný nečakaných zvratov a triumfálneho vyvrcholenia.
Hneď ako dorazíme náš šofér zmizne neviem kde a auto ostáva ďalšiu polhodinu naložené a nikto nám nepovie ani slovo. Potom sa zrazu objaví bucľatý chlapec a začne pripravovať auto na vyloženie a keď má hotovo zrazu sa náš šofér Melih znovu z ničoho nič objaví, niečo na neho nakričí a chlapec začne veci spratávať naspäť. Melih niečo zadre, že prevodovka tu bude najskôr za dva dni a zase dakde zdúchne a hodinu po ňom nie je ani stopy. To už začínam byť mierne vytočený, tak píšem na WhatsApp evidentne jeho šéfovi, že Meliško nás tu pred hodinou a pol vyložil, auto stále nie je dole z korby a nikto nám nič nepovedal. Toto evidentne konečne aspoň k niečomu pomohlo, pretože o chvíľu sa na smrť urazený vráti a naštartuje auto s tým, že on nám chce iba pomôcť, ale keď teda nechceme, tak nás odvezie niekam do riti a môžeme si ísť kam chceme. Snažím sa mu vysvetliť, že chceme ale že tu čakáme skoro dve hodiny a auto stále ani len nevyložil a nič nám nepovedal. Po pár minútach sa ukľudní a veci sa konečne dajú do pohybu. Pičung od nadriadeného evidentne pomohol a o 10 minút neskôr je auto konečne dole a chlapci sa mu začnú venovať. A teraz príde ten zlatý klinec celého dňa – ako auto zdvihnú tak prídu nato, že prevodovke nič nie je, máme jedoducho iba uvoľnené kolesá, lebo experti vo Vane ich zabudli dotiahnuť momentovým kľúčom. No ale koho by toto napadlo? Mňa teda nie a evidentne ani ich. Možno keby som na kolesách nemal pukličky a skrutky by boli vidieť, ale takto…. Koleso dotiahnú, s autom sa prevezieme a naozaj, nič mu nie je. Poďakujeme za pomoc, pýtam sa čo sme dlžní, ale o peniazoch nechcú ani počuť, stačí podpísať papiere pre poisťovňu a vybavené.
Z nášho presunu do Adany tak nič nie je, ale to vôbec nevadí, v tejto chvíli sme napumpovaní eufóriou z toho, že mašina je v poriadku. Až neskôr radosť začne striedať nasratosť, lebo kto vie ako sme mohli pri tom zjazde dopadnúť keby nám nebodaj odletelo koleso. Ani nechcem pomyslieť. V každom prípade na dnes máme dosť a to sme neprešli ani 100 kilometrov. Mentálne aj fyzicky unavení už nemáme síl na nič iné ako sa odpraviť späť do Kahty do prvého hotela za normálnu cenu. V Komageneiz ma na recepcií prekvapí majiteľ hotela svojou znalosťou Slovenska a Nitry, ktorá má citujem “special place in my heart”. Ešteže nebol v osudnú noc v okolí baru Mariatchi. V každom prípade v cene izby je dokonca aj večera v reštaurácii cez cestu, ktorú tiež vlastní. Tomu sa hovorí hodnota za peniaze. Na izbe si teda len zložíme veci a rovno si to tam namierime požiť nejakú stravu, dnes sme v podstate od rána absolútne nič nejedli. Na terase tak pred nami onedlho pristáva tradičné kombo adana kebab & tavuk sis a po jedle sa len presúvame na izbu. Tu si dám z posledných síl dúšok vína a mŕtvy zaspávam.
