3.10.2025
Po polnoci dobalíme posledné vecičky a o pol jednej položím na recepcii kľúč na stôl, hádam si ho babi ráno nájde. Cesta na letisko s vrátením auta býva v našich životoch už spojená s nejakým podvedomým automatickým režimom, kedy nikto nič nemusí vysloviť nahlas, lebo sme to robili už toľkokrát, že to ide samo. Len dnes nie. Vlastne tým jediným problémom ktorý máme je, že potrebujeme natankovať. Táto malicherná prekážka sa však ukáže byť neprekonateľným problémom, keďže ani jedna jediná pumpa nie je otvorená, a to sme ich za tu 7 kilometrov trvajúcu cestu na letisko orazili rovných päť. Tým druhým polienkom pod našimi nohami, resp. Kolesami, presnejšie pod tým ľavým zadným je, že je mäkké. Evidentne sme včera niekde narušili jeho integritu, lebo počas noci sa o jeden bar sfúklo. V prvých momentoch to ani nepovažujem za problém, veď to na pumpe dofúkame a bude, kým sa to zase sfučí už to bude možno riešiť nejaký iný nešťastník. Avšak z tých piatich púmp mali prístroj na vzduch dve. Ale hadicu ani na jednej. Auto tak vraciame chromé na jedno koleso a bez benzínu, ale aj také rána občas musia byť.
Hladko to nešlo vonku a nejde to ani vnútri. Checkin je všetko len nie flawless a pri prepážke sme dobrých 15 minút. Ja viem, že nie sme aziati, ale aby sa nás niekto pýtal, či sme Švédi keď sa pozrie na Mira a ešte má v ruke aj naše pasy už považujem za celkom absurdné. Otázka koľko dní sa zdržíme v Južnej Kórei a ukazovanie spiatočných leteniek už je potom taký štandard, ktorého splnením postupujeme na security, kde už je to našťastie rýchle a bez slov. Letisko na Saipane má našťastie salónik, do ktorého máme správnu kartičku a dokonca vôbec nie márny. Pred letom si tak môžem dopriať veľmi neskorú večeru, alebo veľmi skoré raňajky. Záleží od uhľa pohľadu, ale vzhľadom k tomu, že som k jedlu bachol tri poháre vína, považujme to radšej za večeru. Piť k raňajkám by som sa hanbil. Rovno tu vybavím aj eSIM cez trip.com za 15€ na 6 dní s unlimited data. Pred rokom a pol môj mobil týmto technologickým zázrakom ešte nedisponoval, teraz už áno a mne tak odpadne oštara s kupovaním karty po prílete.
Na gejte sme o pol tretej a vyzerá to, že sme zároveň jediní ambasádori europoidnej rasy. Zvyšok sú všetko čistí kórejčania, čo v reči činov a gest znamená veľmi distingvované státie v rade a rýchly boarding.
Do hlavného mesta nás oboch premiérovo dopraví T’way Air s tak úžasným seat pitchom v economy, že sa mi tomu až nechce veriť. Hlavne keď si na seatmaps.com prečítam, že by to malo byť štandardných 29-30″. Tu keď si však sklopím sedadlo, viem si úplne vystrieť nohy a dokonca sa ani kolenom alebo holeňou nedotýkam spodku sedadla pred sebou. Sen.
Let je presne taký, aký by mal byť. Trvá štyri a pol hodiny a vôbec nič si z neho nepamätám, lebo ho kompletne celý prespím. Vďakabohu, inak by som zas celý deň fungoval ako po jemnom vydutí mozgu a to v meste ako je Soul fakt zažiť nepotrebujem. Kórea nás víta usmokleným počasím s výraznou prevahou šedi.
už teraz viem, že sa mi tu zase bude páčiť
Deboarding je veľmi rýchly a všetko pekne odsýpa až k pasovke, kde si opäť raz vyberieme nesprávny rad a zasekneme sa za problémovým párikom, ktorý okienko okupuje dlhých 15 minút. V ľudskej reči to znamená, že ľudia, ktorí stáli v rade 50 metrov za nami sú už vybavení, ale tak čo sa dá robiť. Nakoniec sa dočkáme aj my a so štemplom v pase postupujeme na level baggage claim, kde sa naša spoločná cesta končí. Mohli by sme cestovať spolu aj ďalší týždeň, ale myslím, že každý si po tých dvoch už rád oddýchne. Mirkovi ešte do dlane vysypem jedno Imodium a pokým on sa odpraví otestovať hi-tech kórejský hajzlík, ja idem pumpnúť bankomat. Tu by som sa zároveň s čitateľom na pár dní rozlúčil. Pre mnohých je možno trochu komické čítať, že človek potrebuje dovolenku po dovolenke, ale myslím, že tento pocit zažili už mnohí. Ja som pôvodne plánoval letieť rovno domov a nebyť tých astronomických cien leteniek, kde jednosmerky atakovali hranicu 900€, asi by som aj odletel, veď dovolenku treba šetriť. Potom som sa našťastie zamyslel o trochu viac a povedal si, že veď keď už budem v tej Kórei, tých pár dní pracovného voľna za to stojí. V Soule som už bol, nebudem teda zažívať nijaké FOMO a môžem si to tu užiť v ležérnom oddychovom tempe. Najbližších 5 dní si teda oddýchnem aj blogersky a z týchto dní nebudem robiť žiaden zápis. Kto by si rád odo mňa niečo prečítal o Južnej Kórei, milerád ho nasmerujem na svoj blog z apríla 2024. Kórejské dni teda “vybavím” len svojimi – dúfam, že aspoň občas – zaujímavými momentkami a sem tam aj nejakým popisom. Domov letím cez Singapur, tam sa ešte k písaniu hádam vrátim. Ale je dosť možné, že aj nie. Teraz však vyrážam do mesta.
Na letisku vybavím T-Money a nabijem si 14 000 wonov, čo by mi malo stačiť na jazdenie po meste minimálne na dnešný deň.
Do mesta sa dá ísť dvoma vlakmi, ten rýchlejší to na Seoul Station zvládne za 43/51 minút (podľa toho či vyrážate z T1 laebo T2. Ten pomalší ide takmer hodinu, stojí však o polovicu menej.
Keď som sa prvýkrát ocitol v Soule, z metra som vyšiel presne týmto východom na ulicu Toegye-ro. Možno z toho bude pekná tradícia.
Keby som sa sám seba pred pár rokmi spýtal, či si myslím, že vôbec niekedy pôjdem do Južnej Kórei, o kladnej odpovedi by som pochyboval. A teraz som tu už podruhé.
Myeongdong ako hlavný turistický, nákupný aj reputačný district je príjemný aj počas nepriazne počasia.
Po rýchlo snacku a odložení ruksaku do úschovne sa vraciam do útrob metra.
A linkou číslo 4 sa presúvam o dve stanice na východ na Dongdaemun.
Tu sa nachádza jeden z významných architektonických a orientačných bodov. Fluidné tvary správne prezradzujú participáciu Zahy Hadid.
Dongdaemun Design Plaza bol jedným z hlavných dôvodov, prečo bol Soul v roku 2010 vyhlásený za Svetové hlavné mesto dizajnu. Neofuturistický dizajn charakterizovaný „silnými, zakrivenými formami predĺžených štruktúr“ nenechal porotcov chladných.
Vonkajšia “krusta” je hladká štruktúra vyrobená z betónu obložená hliníkom a oceľou.
Predtým sa na tomto mieste nachádzal rovnomenný štadión, kde sa konali rôzne národné športové a oslavné podujatia. Po olympijských hrách v Soule v roku 1988 bol však opustený a transformoval sa na trh.
Progres dizajnového jazyka.
Fragmenty moderného mesta.
Backstreet boy.
Odvážne tvrdenie.
V týchto krabiciach sú keksy.
Pomenovať model úžitkového vozidla ako Mighty je znakom odvahy a dôvery v schopnosti vlastného výrobku.
그냥 해
Daewoo Damas vo svojom prirodzenom prostredí.
Obe veci na tejto fotke spája, že pre svoju existenciu potrebujú vodu.
Men in Black.
Na trhu Gwangjang som sa naposledy veľmi dobre najedol a bol som si istý, že ani tentoraz to nebude krok vedľa.
Toľko zeleniny pokope som nevidel za posledné dva týždne.
Konečne normálne jedlo.
Keď niečo stojí zato, ľudia prídu.
Gwangjang je jeden z najstarších a najväčších tradičných trhov v Južnej Kórei s viac ako 5 000 obchodmi, ktorý denne navštívi približne 65 000 ľudí.
Cibuľa je základ každého dobrého jedla od Prievidze až po Soul.
Niekde pri pive, niekde pri Kimchi.
Názov tohto trhu pochádza z dvoch mostov, medzi ktorými bol postavené: Gwangkyo (광교; znamená „široký most“) a Jangkyo (장교; znamená „dlhý most“).
V prvých rokoch trh predával iba poľnohospodárske a morské plody, ale ako sa stal jedným z najväčších trhov v Kórei, začal predávať mnoho ďalších produktov.
Obzvlášť pôsobivá je jeho textilná časť.
Teta používa priemyselný šijacích stroj domácej značky SunStar.
Na identifikáciu tohto je krátka aj AI.
Z trhu sa naspäť do Myeongdongu vyberám popri Cheonggyecheone, zrevitalizovanej zóne , ktorá ostala po zdemolovanej vyvýšenej diaľnici Cheonggye Expressway.
Čistota vody je ukážková.
Katedrálu Myeongdong som naposledy skipol, tentokrát jej venujem aspoň letmý pohľad z ulice.
Viac ako sakrálne stavby ma totiž láka streetfood.
Ale počasie sa opäť začína kaziť.
Potúlam sa tu aj po nejakých obchodoch, napríklad tento Kodak shop má veľmi pekné veci dýchajúce nostalgiou.
Cenovky sa mi ale nepáčia.
Hello Kitty cafe mi stačí len spoza výlohy.
Konečne sa však blíži hodina, kedy sa budem môcť ubytovať, tak si to po vyzdvihnutí ruksaku opäť namierim do metra.
Vzhľadom nato, že sme nešťastne trafili kórejský Golden Week, kedy majú voľno a ceny hotelov sa takmer zdvojnásobili, bol som nútený z “centra” utiecť do štvrte Gangnam, kde sa nachádza mnoho apartmánov s akceptovateľnými cenami.
Túto križovatku si pamätám v rekonštrukcii aj pred 530 dňami.
Bývať budem v uličke pri tej modrej budove.
Pôvodne som mal mať apartmán na siedmnom poschodí s pekným výhľadom, ale pokazená klíma mi plány prekazila a ako náhradu dostávam podobný na štvrtom s výhľadom do steny.
Na izbe zo seba konečne opäť spravím človeka a rovno aj naplním práčku. Kým tá robí čo má, ja prejdem do 7 Eleven s cieľom kúpiť si nejaké víno. Práve na dnešný deň však vyšiel sviatok Čchusok, ktorý sa koná vždy v 15. deň 8. mesiaca podľa lunárneho kalendára, teda na deň splnu, ktorý má predstavovať symbol blahobytu a plodnosti. Čo tým chcem povedať je, že 7 Eleven je zatvorené, otvorený je však iný convenience store GS25, kde sa mi podarí uchmatnúť fľašku za 9900 wonov.
Keby som sa držal toho, čo som si zaumienil, tak by som už dnes zostal na izbe.
Lenže to by som nemohol byť FOMOtardovaný. Namiesto oddychu tak vyrážam do ulíc.
Z ktorých samozrejme veľmi rýchlo miznem v útrobach metra.
Cit pre detail je tu úžasný.
Ale zase nie všetko sa tu stretáva s mojim pochopením.
Aj keď pri niektorých výrobkoch si viem predstaviť podľahnúť.
Presne o tomto hovorím.
V každom prípade sa metrom odveziem do Lotte Worldu, ale nie sem mám namierené. To je pre iné sociálne vrstvy.
Klzisko Lotte World s rozmermi 36 m × 65 m (to je o niečo viac ako štandardizované medzinárovné hokejové ihrisko) na treťom suterénnom poschodí budovy.
Neprišiel som sem však obdivovať klzisko, ale opätovne navštíviť vyhliadku. Naposledy som ju zažil cez deň a tak som si povedal, že by nebolo od veci pozrieť si Soul aj za tmy.
Nič pre ľudí, ktorí sa boja výšok.
Petržalka na steroidoch.
Stále šiesta najvyššia budova na svete.
Deň končím prechádzkou do Bangi-dong Food Alley, čo je taká street food oblasť v štvrti Songpa-gu.
Je to skôr taká lokálna jedálensko-nočná zóna než turistický street-food market, preto som tu vlastne aj jediný “západniar”, resp. nekórejský pôsobiaci jedinec.
Je tu veľa podnikov s typickým kórejským BBQ, gopchang/makchang, kuracím, izakaya podnikmi, bar-mi, soju/beer miestami a ďalšími japonsko-kórejskými bistrami a menšími reštauráciami. Večer je to tu značne živšie než cez deň keď sme tu boli naposledy.
Ja to odparkujem do Dokdo Hoe Center, čo je kórejská reštaurácia so Sashimi & Seafoodom.
Rukavičky sú inak omnoho lepší a logickejší krok ako vlhčené utierky. Ale to je prevencia takmer vždy.
Moja večera.
Po jedle sa ešte prejdem po tejto pulzujúcej štvrti nasať atmosféru, o ktorej zreplikovanie sa posnažím nasledujúcimi zopár fotografiami a následne už iba naspäť na apartmán.
Na izbu prichádzam o 1:10 s 25 000 krokmi na konte. A tom som chcel dnes oddychovať. Kedy sa ja poučím.