2.10.2025
Dnes spíme až do ôsmej. Raňajky vybavíme šikovne a nezdravo instantnými polievkami zo supermarketu a z izby sa dnes dostávame až o desiatej hodine doobednej. To, čo by náš kamarát z Trnavy považoval takmer až za urážku, je však manifestom už pokročilého štádia únavy.
dobré ráno Saipan!
Dnešný deň sa síce zaobíde bez lietadla, prirodzene však nie bez auta. Ostrov je malý, nádrž plná a Mirkoslav ako vždy pripravený dobyť všetky zákutia Saipanu. Keďže on prirodzene krúti volantom, mne opäť prischla rola navigátora, pre ktorú som sa nenarodil. Jednoducho povedané, príliš ma to nebaví, radšej by som oddychoval so zasnívaným pohľadom z okna a všetko podvedome analyzoval. Z “môjho” fungovania a cestovania som totiž zvyknutý šoférovať, navigovať aj fotiť sám a je mi to trochu neprirodzené, že odo mňa niekto očakáva nejaké smerovanie. Ale zvykol som si.
To, že to nie vždy dopadne podľa očakávaní, je už vec druhá. Ja tú navigáciu často totiž riešim v hodine dvanástej, t.j. keď je to aktuálne. Tak, ako teraz. Chodenie okolo horúcej kaše premenené na realitu teda znamená, že keď po nejakej pol hodine jazdy prídeme neďaleko k prvému bodu záujmu dnešného dňa, čaká nás namiesto skaly, ktorá má pripomínať tvár starého strhaného muža (niečo ako ja), len brána s ostnatým drôtom. Až teraz sa tak unúvam prečítať si na mape komentáre, čo keby som spravil skôr, zistil by som, že táto cesta je zle zaznačená a ide sa tam úplne inakadiaľ a ešte sa treba aj lesom predierať. A to sa nikomu nechce.
šach mat
Ďalšia zastávka sa našťastie nachádza len pár ležárnych minút jazdy severnejšie. Kto tipoval pláž, trafil do čierneho. Kúpať sa však takto skoro po vyrazení z hotela nikomu ešte nechce, Nanasu beach tak v našich spomienkach zostane zvečnená iba vo forme fotografii.
Za čas, ktorý je definovaný 45 stupňami prekonanými malou ručičkou na ciferníku prichádzame k vyhliadke, od ktorej som po pravde nečakal takmer nič. Nechápte ma zle, vyhliadky sú na tomto tripe takmer vždy pekné, ale človek sa všetkého preje a po pár dňoch je to len ďalší útes nad morom, akých som už za posledné dni videl desiatky. Táto je však iná. To, na čo sa práve zhora útesu pozeráme, je známe ako vtáčia ostrovná rezervácia. Na tomto scénickom priestore s malým skalnatým ostrovom by mali žiť tisícky vtákov, internetové zdroje uvádzajú, že sa jedná o žiarivých spevavcov, či majestátne dravce, kde vzduch je naplnený melódiami a ladnými letmi okrídlených obyvateľov. No až takto poeticky by som to s tou faunou ale nevidel. Vtáky tu momentálne nie sú takmer žiadne a jediné, čo aspoň vzdialene pripomína melódiu, je funenie návštevníkov, keď musia šľapať v tomto teple po schodoch späť na malé parkovisko. Ale teda vizuálne je to naozaj pastva pre očí, ktorá sa blíži takmer k dokonalosti, to sa naozaj musí nechať. Sýtejšiu kombináciu zelenej a modrej človek asi zažije už len na pumpách OMV, ktoré ešte nestihli prejsť tým hnusným generickým vizuálnym refreshom. Veľmi pekné miesto.
Ďalších pár minút jazdy a prichádzame na koniec asfaltovej cesty v tvare menšieho polkruhu. To, že sa jedná o turisticky exponované miesto je jasné na prvý pohľad. Odparkované pickupy a výstroj na potápania dáva tušiť odkiaľ vietor fúka. Saipan nechcem označovať ako potápačský raj, lebo mi takéto hodnotenie neprináleží, ale označenie veľmi silná potápačská destinácia je určite na mieste. A miesto, kde sme práve zastavili má na mape milovníkov vypúšťania bubliniek pod hladinou neotrasiteľné miesto. Pár desiatok metrov a rovnako pár desiatok strmých schodov pod nami sa totiž nachádza jaskyňa Grotto, miesto, ktoré časopis Skin Diver v minulosti označil ako druhú najlepšiu cavern diving lokalitu na celom svete. Na Saipane pôsobí niekoľko spoločností, kde si za poplatok môžete rezervovať buď potápanie alebo aspoň šnorchlovanie na tomto ikonickom mieste, o čo sme sa samozrejme pokúsili aj my. A presne v tomto štádiu to aj skončilo. Hovorí sa, že kto neskoro chodí, sám sebe škodí a toto porekadlo bolo v našom prípade splnené do bodky. Uvedomiť sa trochu skôr, alebo teda neriešiť program na zajtra na sklonku dňa by nám ušetrilo sklamanie a zabezpečilo minimálne ako taký zážitok v tomto lone vápencovej prírody. Žiaľbohu, všetky termíny u všetkých spoločností boli beznádejne vypredané, to je tak keď sa človek zobudí o ôsmej večer.
zhora nenápadné
Čo sa však nikdy neminie je tvrdohlavosť, minimálne tá moja, lebo pre Mira je tých 109 schodov dostatočným dôvodom, aby jaskyňu zaradil do zoznamu prírodných úkazov, pred ktorými dal prednosť relaxu pri pustenej klíme v aute. Ja však pre zlyhanie tohto typu nemám mentálnu výbavu a tak schádzam úzkym a strmým schodiskom pomedzi húštinu nižšie a nižšie až sa predo mnou zrazu otvorí fakt impozantné jazero utopené v zrútenej krasovej jaskyni.
Ako keby to samé o sebe nestačilo, tak je tu ešte taká čerešnička na torte v podobe podmorského tunela, ktorým sa dá preplávať do otvoreného oceánu. Tento tunel na konci jaskyne vytvára pomaly až božské svetlo, ktoré spolu s mihotajúcim odrazom hladiny na strope jaskyne človeka doslova hypnotizuje. Ja som sem teda prišiel len s tým, že si to popozerám, odfotím a vrátim sa naspäť. Miesto je to však tak jedinečné a ja som ako v tranze, ako keby mi niečo hovorilo, že tu sa jednoducho musím okúpať. To, že nemám uterák mi je v tejto chvíli úplne ale úplne jedno.
Foťák tak putuje do brašne, tričko dole a ja bosý na skalu, kde už len počkám na ten správny moment, kedy hladina vystúpa a skáčem. Voda je luxusná, teplotne ako na plavárni a v širšom okolí mňa je len zopár potápačov a šnorchlistov. Preplávam na samotný koniec v ústrety lákavému modrému svetlu, ktoré pôsobí doslova ako svetlo na konci tunela, na chvíľu sa ponorím a len pozerám. Svet okolo mňa v tej chvíli na moment prestane existovať. Vyliezanie z vody na skalu je kvôli rýchlo sa meniacej sa výške hladiny otázkou správneho načasovania, čo sa mi darí bez ujmy a o pár minút sa už opäť potím na schodoch. Ale tentokrát s náznakom úsmevu na tvári. Zrelaxovaný Miroslav je ready to roll, tak sa teda ani neprezliekam, len na sedadlo hodím uterák. Aj tak nás čaká len ďalší 5 minútový presun, na ktorých sú aj bezpečnostné pásy oštarou. Auto parkujeme v tieni stromov na úpätí hory samovrahov, ku ktorej sa však ešte dostanem. Teda k jej vrcholu. Tu dole sa nachádzajú pozostatky posledného japonského veliteľského stanovišťa, ktoré tvoril bunker vyrazený do skaly. Japonci už v tom čase operovali s akútnym nedostatkom ľudskej sily a vďaka početnej prevahe USA ako na mori, tak aj vo vzduchu to už vlastne bola iba otázka času. Dnes sú tu pred bývalým bunkrom rozostavené hrdzavejúce pozostatky bojovej techniky, ktoré si nemilosrdné miestne prostredie pomaly rozoberá. Práve toto miesto a tento bunker boli tým úplne posledným bojom, ktorý sa na Saipane odohral a večer 9. júla 1944 dobytý 4. divíziou námornej pechoty USA k čomu jej dosť pomohol priamy zásah bunkra z dela ich lode.
🔝, lenže odzadu
O pár sto metrov ďalej míňame americký vojenský cintorín a parkujeme na konci jednosmerky pri útese Banzai. Práve tu v roku 1944 skočili v ústrety smrti stovky japonských vojakov aj civilistov len preto, aby sa vyhli zajatiu. Dnes tu ako nemé pripomienky tejto smutnej udalosti stoja náhrobky a pamätníky.
cintorín & Suicide Cliff
Keď už teda spomínam Banzai Cliff, nedá mi nespomenúť Suicide Cliff s rovnako pohnutou históriou. Na vrchol vedú dve cesty, buď sa vydáme po tej odkiaľ sme práve prišli, t.j. východná, alebo budeme pokračovať v kolečku okolo ostrova a pôjdeme tou západnou. Nebol by som to ja, keby som to neoveril a Miroslava slepo poslal tou západnou. To, že toto nebude úplne ten najlepší nápad zisťujeme o pár kilometrov neskôr, kedy sa z nádhernej pobrežnej asfaltky dostávame vo vnútrozemí na opustenú šotolinu, kde to vyzerá, že by tu mohol dokument nakrúcať keď nie Bear Grylls, tak minimálne Discovery Channel. Ono by to nebol problém mať auto vhodné na tieto podmienky, teda aspoň niečo s vyššou svetlou výškou, ale nie učupenú Elantru, ktorá plače pri každom väčšom výmole. Miroslav to však zvládne a dokonca je aj pokojný, čakal som nejaké tie vulgarizmy, ale drží sa chlapec. Asi si uvedomuje, že sú aj horšie veci na svete než to, že dvakrát škrtne podvozok. Napríklad skočiť z útesu.
Päť kilometrov cez buš tak zvládneme bez ujmy a posledné kilometre sa už opäť vezieme po asfalte hladkom ako papier. Laderan Banadero, ako sa útesu samovrahov tiež nazýva má rovnako pohnutý osud ako Banzai. Keby si niekto pokladal otázku prečo človek radšej ukončí svoj život ako sa nechať zajať, odpovede treba hľadať v kultúrnych a spoločenských rozdieloch. A tiež netreba zabúdať na japonskú propagandu, ktorá Američanov vykresľovala ako krvilačných diablov bez morálky, ktorí znásilňujú a požierajú japonské ženy a deti. Presný počet samovrážd dodnes nie je známy a čísla sa pohybujú od stoviek až po tisíce. Od roku 1976 je aj tu vybudovaný pamätník, ktorí slúži ako pútnicke miesto hlavne pre japoncov. My Japonci nie sme, našťastie sa nás to teda nijak osobne nedotýka a keby som si odmyslel temnú stranu tohto miesta, povedal by som až, že to tu pôsobí veľmi príjemne. Na druhú stranu dobré je to v tom, že to eliminovalo akékoľvek skolotočárenie tohto prírodného úkazu. Žiadne bufety, žiadne reštaurácie, len malý pamätník, nekonečný výhľad a ticho prehlušované zvukom vetra.
Ako tak pozerám na mapu, nás dnes už čaká len jeden “povinný” bod. Kopneme teda do vrtule a o pár minút už znova brázdime cesty. Google mapy nás síce znova posielajú cestou utrpenia, ale už som si dal dve a dve dokopy a radšej sa vraciame na overenú pobrežnú Pale Arnold Road. O dvadsať minút neskôr už prichádzame k malej nenápadnej polorozpadnutej budove, spoza ktorej na nás vykukne relikt studenej vojny v podobe opusteného radaru. Ten tu na svahu hory Petosukura vybudovali na konci 80. rokov 20. storočia, kedy vyrezali pás hustej vegetácie a osadili tu 12-metrovú radarovú vežu. Zariadenie na ostrove Saipan bolo tretím radarovým stanovišťom americkej armády Pacific Barrier – alebo PACBAR III – a jeho úlohou bolo detekovať a sledovať sovietske satelity a odpaľovanie rakiet.
Vyradené zariadenie bolo zachránené z lode USNS General H.H. Arnold, pôvodne transportnej lode amerického námorníctva z druhej svetovej vojny, ktorá bola prerobená na plávajúcu radarovú stanicu letectva. Jedna z jej zachránených veží bola potom v roku 1987 presunutá cez džungľový priesmyk až sem. Dokončenie trvalo dva roky a v 1989 tak bola pripravená začať s detekčnými prácami, ktorých cieľom bolo zabezpečiť pokrytie slepého miesta medzi dvoma ďalšími radarovými stanicami – PACBAR I na Marshallových ostrovoch a PACBAR II na Filipínach. Misia PACBAR III však mala veľmi krátke trvanie, už roku 1991 sa Sovietsky zväz rozpadol a hrozba de facto zmizla z večera do rána. Rovnaký osud postretol aj toto miesto, jedného dňa sa zhasli svetlá a odvtedy to tu chátra, pričom niekoľko pôvodných budov už nadobro pohltila džungľa. Pre mňa ako milovníka Studenej vojny je toto teda zároveň dokonalá bodka nielen za dnešným programom, ale aj za nabitými poslednými dvoma týždňami.
Deň však samozrejme ešte nekončí, aj keď mentálne tak trochu už aj áno. Sú dve hodiny poobede a to je najvyšší čas na obed. Zároveň je to náš posledný spoločný obed na tomto tripe, tak sme rozhodli trochu si vyhodiť z kopýtka. Kaloricky, nie cenovo. O pol hodinu neskôr tak parkujeme pred nenápadnou Sunny Side Kitchen. Na juhokórejskú kuchyňu už čakám ako na spasenie, ale teda tu a teraz, ešte dnes si doprajem posledný burger s pivom. Keď nezdravo, tak poriadne.
riadny buco
Po tomto ťažkom obede sa už len odgúľame na izbu a mentálne sa môžeme začať pripravovať na odchod. Je pol štvrtej a pred nami necelých 12 hodín do odletu. Áno presne tak, let opäť raz nemôže byť v normálnom čase, ale o štvrť na štyri ráno. Čo som komu urobil. Nad kúpenou letenkou však je už zbytočné plakať, nezostáva nám nič iné, ako tento fakt preglgnúť, trochu stráviť heavy duty obed a pomaly sa začať chystať. Ešte predtým si však skočíme do supermarketu. Ako si lepšie uctiť koniec tohto tripu, ako s pivom v ruke sedieť v Tichom oceáne a pozerať, ako slnko zapadá za horizont?
Posledné dva týždne boli náročné. Boli náročné fyzicky, kedy mi telo už jasne dávalo najavo, že nezvláda to, čo bolo ešte pred desiatimi rokmi samozrejmosťou. Aj keď je pravda, že nikdy predtým som nezažil pomaly každý deň iné časové pásmo prekladané vstávaním uprostred noci a neustalým sa presúvaním po letiskách. Boli náročné teplotne. Ja nie som veľký milovník tepla a všetko nad nejakých 25 stupňov ma už vyslovene obťažuje. A samozrejme boli náročné aj psychicky. S Mirom sa poznám vyše 10 rokov a niekoľko výletov sme spolu už absolvovali, ale boli momenty, kedy by som ho najradšej nakopal do riti. U neho to určite nebolo inak. A je to úplne normálne.
Čo je však horšie, je zistenie, že ma už naozaj nedokáže nadchnúť hocičo. Preletel som pol planéty a videl miesta, na ktoré mi ako malému maximálne tak padli v atlase sliny a takmer nič to so mnou nerobilo. Je to pekné a je úžasné byť na takých miestach, kde sa už s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nedostanem, ale je rovnako úprimné si priznať, že je normálne, že nemusím odpadávať z niečoho len preto, lebo by som mal. Vlastne som asi musel prísť až sem a absolvovať toto všetko, len aby som si konečne sám pred sebou potvrdil, že naozaj mám svoj “geografický smer”, ktorý mám rád, ktorý ma baví a ktorý ma stále vie nadchnúť. Ale tento to nie je. Aj keď nehovorím, že tu také momenty neboli, samozrejme že boli. Lenže už aj keď sa objavili, tak to bolo skôr cez nejaký osobný filter, či už cez prizmu filmov a seriálov na ktorých som vyrastal alebo nejakých detských očakávaní a predstáv, ktoré som teraz konfrontoval s realitou. V každom prípade na nejaké hodnotenie ešte bude čas. Mám pred sebou ešte celý jeden týždeň, kým sa dostanem do Európy, aj keď už v násobne ležérnejšom tempe. Taká malá odmena za všetky tie skoré vstávania. Ale k tomu sa ešte dostanem. Slnko mizne za horizontom a dáva tak bodku za týmto pacifickým tripom. My sa vraciame na izbu, dáme sprchu, nastavíme budíky a ľahneme pred telku. Mirka zlomí po večerníčku ešte pred ôsmou, mne však stále v hlave víri prúd myšlienok a zaspať sa mi podarí až o jedenástej. Budík mi zvoní o 45 minút neskôr.