20.8.2022
Ráno sa síce budím už o 5:59 s tým, že možno nad hladinou zachytím tesne pred východom slnka nejakú romantickú hru farieb, ale opak je pravdou, tak idem ešte spať. Hore sme definitívne o siedmej, kedy je ten ideálny čas, že vonku je už úplne svetlo ale slnko ešte nepripaľuje plešinku. Aspoň si to teda myslím až do chvíle, kedy začnem chystať raňajky a po minúte stôl prenášam do tieňa, kde je predsa len o dosť príjemnejšie. Zaparkoval som veľmi šikovne a vďaka aplikácií Sun Position aj predvídavo. To znamená, že slnko mi praží direkt na solár a stôl aj s posuvnými dverami máme otočený k jazeru, kde si užívam raňajší závan vostoku – Doširak.
Tu si dovolím malú edukačnú vsuvku – pokým u nás je stále najpopulárnejšou značkou istantných polievok Vifon, v krajinách bývalého ZSSR je to už spomínaný Doširak. Aj keď to na prvý pohľad môže vyzerať, že sa jedná o ruský rip-off, skutočnosť je taká, že Doširak je originál juhokórejský brand, ktorý za svoju popularitu v exZSSR ťaží presne vďaka tomu istému receptu ako Vifon u nás. Bol tam jednoducho prvý. A ako sa u nás dnes všetkým instantným polievkam zvykne hovoriť “vifonka”, tam je to “doširak”. Ďalší z príkladov, kedy sa jedna značka stane synonymom celého produktu/služby (xerox by vedel rozprávať). Samozrejme, že dnešný Doširak už nie je žiaden zahraničný import, ale vyrába sa priamo v Rusku. Jedna továreň je v meste Ramenskoje pri Moskve a druhá v Kazani. Z hlbokých úvah o týchto zdraviu príliš neprospešných rýchlych pokrmoch ma pri popíjaní rannej kávy vytrhne Crafter naložený dvoma rodinkami, ktoré sem prišli na piknik.
Šofér evidentne nezdieľa nadšenie, že sa sem tak skoro ráno musel trepať, tak sa radšej pristaví na kus reči k nám. To už prichádza aj majiteľ tohto skoro kempu s čerstvým chlebom, vajciami a zeleninou a pozýva nás na raňajky. Takéto pozvania sa nedajú odmietnuť a mne nezostáva nič iné ako druhé kolo raňajok. Po jedle nesmie chýbať čaj a pri translatore sa zasedíme do desiatej, kedy je už ale naozaj vhodné zdvihnúť kotvy. Poďakujeme za všetko, vymeníme instagramy a vraciame sa k autu spratať nábytok a vyraziť. Ešte posledné fotky mašiny s jazerom a v kúdoloch rozvíreného piesku a prachu vyrážame.
Dnes nás veľká porcia kilometrov nečaká a bude to skôr taký oddychový deň, určite sa chcem ešte minimálne raz okúpať. Do metropoly východnej anatólie s viac ako miliónom obyvateľov je to ani nie 40 kilometrov a prichádzame sem ešte pred obedom. Hneď prvú ručnú autoumyvárku berieme útokom a o pár minút už zastavujem pred prvým autoservisom. Nič vážne, ale za posledné dni som pravým kolesom vymietol zopár jám, po ktorých začalo auto ťahať mierne doprava, tak si hovorím, že geometria by nebola na škodu. Tu sa ma síce hneď ujmú, ale po pár minútach zisťujú, že technik tu zrovna nie je a posielajú ma do iného autoservisu o pár kilometrov ďalej. V Otopraktik Aydinlar ma vďaka telefonátu už očakávajú a ani nevieme ako, už sedíme na terase a popíjame čaj, zatiaľ čo sa mechanici venujú nápravám.
Popravde nemám absolútne žiadnu predstavu, čo tu môže geometria stáť, tak je to až do poslednej chvíle riadne napínavé. Ešte pred platením absolvujem testovaciu jazdu, auto už ide pekne rovno, tak sa spokojne vraciame naspäť. Konečný účet činí 130 lír (7,50€). Ako zadarmo. Aj vo Vane sa držíme toho, čo sme si povedali na začiatku tejto dovolenky, teda že mestá viacmenej vynechávame. Do navigácie tak volím ako cieľ pláž Edremit Halk Plajı juhozápadne od mesta, ktorú som si našiel na Googli. Cestou však aj tak neodolám “photo opportunity” a dvakrát stojíme pri pobreží. Prvý raz hneď vedľa parku Edremit Sahil, kde to vďaka potrubiu ústiacemu do jazera nevyzerá príliš vábne a po druhý len o kúsok ďalej hneď vedľa pobrežnej výpadovky, kde to už má taký ten morský feeling.
Pri pláži sme krátko po jednej. Hneď pri vstupe nás skasírujú 50 lír za parkovanie, v ktorom je zahrnutý aj vstup na samotnú pláž. Tu to už vďaka azúrovej vode vyzerá naozaj ako pri mori a chvíľu sa ako takí retardi nevieme dohodnúť, kde sa zložíme. Po snáď desiatich minútach pendlovania medzi civilizovanou a divokou časťou pláže si nakoniec vyberáme tu so zázemím, ale aj to len z dôvodu, že tá “divokejšia” má jednoducho nie príliš jednoduchý vstup do vody. Zvyknutí zo západného sveta, kde sa platí za všetko separátne si najprv hodíme veci len tak na zem a až neskôr zistíme, že lehátka so slnečníkmi sú tiež v cene parkovania. Tak nakoniec to vyzerá na celkom dobrý deal, veď dokonca aj sprchy a záchody tu sú. Za fotogenickou farbou vody sa skrýva veľmi pozvoľný vstup do vody, ale aj milovníci hlbokej si prídu na svoje. Nejakých 100 metrov od brehu je plávajúce plastové mólo, ideálne na skákanie do vody. Nakoniec to strávime príjemné dve hodiny, myslím, že za tie tri eurá viac ako môže byť.
Kultúrnym highlightom dnešného dňa však má byť niečo iné. Krátko pred štvrtou tak balíme tých pár vecí a po 16 minútach jazdy prichádzame k malému prístavu, kde je vôbec problém zaparkovať. Odtiaľto totiž v pravidelných intervaloch premávajú loďky na ostrov Akdamar, ktorý je známy pre svoj arménsky kostol z roku 921. Stíhame to len tak tak, loď je už takmer na odchode a sme medzi poslednými pasažiermi.
Dva spiatočné lístky vyjdú na pár drobných a už len jedna trojkilometrová scénická plavba smerom na ostrov je hodná viac. Pôvod a význam názvu ostrova je neznámy, ale samozrejme existuje vysvetlenie založené na starej arménskej legende. Podľa nej žila na ostrove arménska princezná Tamara, ktorá bola zamilovaná do obyčajného chlapca z dediny. Tento švárny junák každú noc priplával z brehu poháňaný myšlienkami na ďalšiu búrlivú noc vedený svetlom, ktoré mu zapálila Tamarka. O jeho návštevách sa však čoskoro dozvedel Tamarin papá a čo by to bolo za otca, ktorý by nechal siahať na svoju princezničku nejakého pošuka od kráv. Tak mu raz v noci, keď už bol jej amant v polovici cesty na ostrov, svetielko rozbil a nechal chudáka uprostred jazera bez vizuálnej navigácie. Ten teda zrazu nevedel ktorým smerom pláva a od vyčerpania sa utopil.Keď jeho telo vyplavilo na breh, tak mal podľa tejto legendy na perách “primrznuté slová “ach Tamara”. Turci samozrejme prišli s vlastnou verziou, podľa ktorej sa ostrov tak volá preto, lebo to po turecky znie podobne ako “biela žila” (beyaz damar). To je asi rovnako uveriteľné ako tá legenda.
To už nás naša loďka spolu s ďalšími dvoma vypúšťa na pevninu a my sa zaraďujeme do fronty pri pokladni. Ak totiž chcete po ostrove korzovať a vidieť na vlastné oči ten vyše 1000 rokov starý kostol, zadarmo to nebude. Vybudovať ho dal počas svojej vlády kráľ Gagik I Artsruni, ktorý si ostrov vybral ako jedno zo svojich sídiel. Stavba z ružového sopečného tufu tvorila až do roku 1915 súčasť kláštorného komplexu, ten je však dnes už v ruinách. V roku 1915, počas arménskej genocídy, bol kostol vyplienený a kláštorné budovy zničené. Celá arménska cirkev v Turecku bola vystavená rozsiahlemu vandalizmu, ktorý sa nevyhol ani tomuto kostolu. Dokonca sa v 50tych rokoch uvažovalo, že ho zrovnajú so zemou. Tomu zabránil novinár Yaşar Kemal aj vďaka svojim kontaktom a v nasledujúcich desaťročiach sa vďaka svojej exkluzívnej polohe kostol začal transformovať do role turistickej atrakcie. To už turci otočili a v roku 2005 sa dočkal rekonštrukcie, na ktorej slávnostné odhalenie o dva roky neskôr dokonca pozvali aj delegáciu z Arménska.
Odfotiť si kostol bez rušivých elementov je tu však nadľudská úloha, tak veľmi rýchlo kapitulujem a ideme si radšej pozrieť výhľad, ktorý je naozaj exkluzívny. Čo by to však bolo za turistický ostrov bez reštaurácie a obchodu so suvenírmi. Hladní síce nie sme, ale malinovkami nepohrdneme. Rovno tu vybavíme aj magnetky a pomaly sa môžeme vrátiť do prístavu.
Miesta na hornej otvorenej palube sa nám tentokrát neušli, ale aspoň môžem počas plavby postalkovať ako náš kapitán, ostrieľaný morský jazerný vlk zamanévruje do prístavu.
Najvyšší čas začať riešiť miesto dnešného nocľahu. Pohodový deň si žiada pohodové zakončenie, tak sa nebudeme nikam náhliť a ako cieľ vyberám kemp Bienya Camping & Beach neďaleko, ležiaci rovno na brehu. Po 20 minútach jazdy, z čoho posledné metre sú už po uzučkej ceste, kde to vyzerá na koniec sveta zrazu prichádzame k závore, za ktorou to srší životom. Kemp je totálne plný, všade sú ľudia, či už v nealko bare, na pláži alebo len jednoducho trénujú lukostreľbu. To už k nám prichádza recepčná, ktorá nám výbornou angličtinou (čo je v týchto končinách skôr výnimka) vysvetľuje, že vzhľadom na víkend majú úplne plno a pýta sa, či máme rezerváciu. Samozrejme nemáme, ale tak nakoniec sa zľutuje a púšťa nás dnu. Miesto síce nachádzame nie úplne ideálne, ale zároveň ani nie najhoršie, od auta máme stále výhľad na vodu. Len by som sa teda mohol uvedomiť a plánovať tie návštevy kempov na pracovný týždeň.
Na recepcií vyplatím pár dukátov za parkplatz a môžeme sa zabývať. Janke rozložím nábytok a so slnečnými lúčmi o preteky sa ešte bežím okúpať. Všetko pekne stíham a ako zapadne slnko odpravím sa do sprchy, konečne po celom dni zmyť zo seba soľ.
Malou nevýhodou tohto kempu je, že je orientovaný skôr na návštevníkov prespávajúcich v stanoch, pre ktoré je tu vybudované solídne zázemie a takmer vôbec nie pre autá, čiže sa budeme musieť zaobísť bez elektriny. Na nálade nám to však neuberá a zvyšok večera strávime prípravou cestovín s pistáciovým pestom a nakukneme aj na koncert ktorý tu majú. Až v tomto momente si uvedomím, že toto je asi prvý koncert v živote na ktorý sa pozerám, kde je asi celé publikum triezve. Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá. To len tak na záver zo série “šokojúce zistenia na prahu štyridsiatky”. Dobrú noc.
