1.10.2025
Do posledného kvartálu 39. roku svojho života vstupujem unavený, ale zároveň extrémne rýchly a efektívny. Izbu opúšťame za rekordných 11 minút od zazvonenia budíka a o piatej máme už aj natankovanú plnú. Na letisku ide všetko tak, ako si cestujúci predstavuje. Od odovzdania auta, cez security až do terminálu to najlepšie vystihuje slovné spojenie pif-paf.
V duty free opäť zažívam chvíľkový pocit civilizácie a zvýšenej sebahodnoty, keď na seba frcnem parfém od Diora. Rovnako nás nečaká žiadne stokovanie, ale rovno si to namierime do salónika Sagan Bisita, ktorý má inak veľmi neštandardnú otváraciu dobu od jedenástej v noci do piatej poobede. Pre nás to však znamená jediné – na let si počkáme ako ľudia, v mojom prípade teda s hotdogom v jednej ruke a pohárom vína v druhej. Vivat Priority Pass a letiskový mikrosvet, kde ss na vás nikto nepozerá, ako na mentálne narušeného, keď pijete alkohol o pol šiestej ráno. K letisku to jednoducho tak nejak patrí.
Krátko po siedmej sa už presúvame na náš gejt, ktorý sa zhodou okolností nachádza na samom konci terminálu, ktorý je mierne do kopca. Neviem prečo ma to tak prekvapilo, asi preto, že si nepamätám, že by som toto niekedy na nejakom letisku zažil. Rovnako si nepamätám nič z letu, lebo v momente, ako sme sa odlepili od zeme som instantne zaspal.
Ten žiaľbohu trval len slabú pol hodinku a moju klimbajúcu hlavu vráti do reality až moment dotknutia sa podvozku letiskovej dráhy. Na súostroví Mariány zostávame, Guam však meníme za Saipan – súčasť a administratívne centrum Severných Marián. Guam aj Severné Mariány sú samostatné nezačlenené územia Spojených štátov Amerických. Rovnako ako v prípade príchodu na Guam, aj tu z lietadla do terminálu ideme nástupným mostom. Tu však podobnosť končí. Pokým Guam bol návrat k veľkosti, uhladenosti a v istom zmysle americkému megalomanstvu, tu to ostalo tak na pol ceste. Všetko je stále čisté, klimatizované a upratané, len také menšie, komornejšie a trochu viac vidieckejšie. Čo samozrejme nie je na škodu. Pasovka sa nekoná, tieto lety sú vedené ako domestic, čo sa však koná je colná kontrola. V našom prípade skôr administratívna, stačí odpovedať na pár otázok a sme voľní ako Cleptornis marchei. To je taký malý žltý vtáčik, ktorý býva len tu a na vedľajšom ostrove Aguijan.
My však krídla nemáme, čo však máme sú vodičské preukazy a preto si to z terminálu namierime do malej klimatizovanej búdky, kde sídla autopožičovne. Lebo našimi krídlami sú kolesá. Tú klimatizáciu inak nespomínam náhodou, ale presne preto, že sa tu zase deje to, čo sa dialo na Pohnpei. Vlhkosť je tak rozdielna, že môj Fuji zostane opäť úplne paralyzovaný a nemať mobil, tak si hodnú chvíľu nič nezvečním. Ale postupne si zvyká.
zasnené
KO
Miroslav rieši formality
Posledným autom, ktoré na tomto tripe dostávame je symbolicky auto z krajiny, kam sa presúvame pozajtra – Hyundai Elantra. Ubytovať sa opäť môžeme až poobede, čo znamená 6 hodinové okno, ktoré treba nejako vykryť. Je síce iba 9 hodín ráno, ale naposledy sme jedli ľahko po piatej. To je už dávno zabudnuté a preto Miroslava odnavigujem do prvého supermarketu, na ktorý mi na mape padne zrak a odtiaľ mám v pláne pláž. Dá sa teda povedať, že 1:1 replikujem príchod na Guam. A práve supermarket Han Nam je tým ideálnym miestom na prvé porovnávanie s Guamom. Pokým tam som sa nadránom cítil v obrovskom supermarkete ako v zombie apokalypse, tu to je úplne o inom. Obchod je malý, stiesnený a zašlý. Pocitovo je to ako návšteva Jednoty v okresnom meste vs. hypermarketu v Bratislave. No offense. Na dverách je vylepená A4, že tu akceptujú food stamps a vnútri sa len tak medzi výrobkami točia grilované kurčatá nevábnej farby. Celé to tu viac pripomína Čínu, než Ameriku. Čo je z mojej strany odvážne tvrdenie, lebo v Číne som ešte nebol a v Amerike iba chvíľu.
Raňajky vybavím pikantným sushi v celofáne a s prílevom energie si to namierime na Obyan beach, ktorú používatelia mapy oceňujú na 4.8 hviezdičky z piatich. Moje očakávania sú teda logicky vysoké. O 20 minút neskôr parkujeme v tieni paliem a predomnou sa otvára výhľad ktorý nemôžem popísať inak, ako ikonický. Toto je, ak dobre počítam, siedmy ostrov na tomto tripe a až teraz dostávam to, čo som celý čas podvedome čakal. Tú dokonalú pohľadnicovú pláž s krivými palmami zohýnajúcimi sa nad snehobielou pieskovou plážou, ktorú obmýva azúrové more.
Doteraz tomu vlastne vždy niečo chýbalo. Na Maui aj Oahu palmy. Na marshallových ostrovoch boli odpadky, na Pohnpei pršalo, na Chuuku sme sa na pláž nedostali a na Guame bola tá mestská pláž taká so so. Ale až tu, na Saipane je to tá pravá divoká pláž bez reštaurácii, bez bufetov, bez akejkoľvek ľudskej intervencie, zato so všetkými prírodnými elementami skladačky, o ktorej som ani nevedel, že ju naháňam. A tak tu stojíme ako takí dvaja unavení jožkovia, každý z opačného konca Slovenska a ja vidím to, po čom som vlastne nikdy nepriahol. Trvalo to len 18 rokov. A ako lepšie osláviť tento životný míľnik, ako kúpaním? Ešte aj tá voda má presne takú teplotu, ako si predstavujem. No čistý raj.
Dve hodiny tu ubehnú doslova ako voda a pred pol dvanástou nás pomaly, ale iste začne vyháňať latentný hlad. Oceánu však nechcem dať zbohom bez boja, tak Mira ešte odnavigujem na vedľajšiu Ladder Beach, kde ho opäť premôže lenivosť a pohodlnosť a pred kúpačkou dá prednosť klimatizácii. Tu už to tak dokonale nevyzerá, na druhú stranu nikoho tu nie je a ja túto unique opportunity využijem na to najlepšie kúpanie aké existuje, teda kúpanie sa bez plaviek.
Burgríkov máme za posledné dni dosť, hľadám teda niečo iné a do oka mi padne Spicy Thai Noodle Place približne v strede ostrova, nie až tak ďaleko od nášho hotela. Trochu ázijskej kuchyne nám myslím obom prospeje, tak navigácia konečne dostáva svoj terminálny bod tejto spanilej pobrežnej jazdy. Takmer celú západnú spodnú polovicu ostrova totiž priamo pri pobreží okupujú dediny a mestečká, ktoré časom vrástli do jedného neoddeliteľného celku.
Hlavným “mestom” Garapan s 3 tisíc obyvateľmi len prefrčíme a o pár minút musíme doslova hľadať parkovacie miesto. Ja viem, že rezance sú populárne, ale že až tak som naozaj nečakal. Ale nie, len preháňam. Pes je pravdepodobne zakopaný v kombinácii pracovný deň, čas obeda a all you can eat za 15 dolárov. Pre nás to znamená, že okrem posledného parkovacieho miesta so šťastím chytáme aj posledný voľný stôl. Rád by som k jedlu napísal nejaké ódy, ale nedá sa. Nie, že by ma teda sklamalo, ale hitparáda to tiež nie je. Ak sa v Sovietskom zväze stavali rovnaké paneláky od Užhorodu po Magadan, tak sa dá rovnako povedať, že táto generická ázijská kuchyňa je rovnaká od Bratislavy po Saipan. V slepom teste by som zhorel ako fakľa. Na druhú stranu, za 15 dolárov je to na pacifické pomery dobrý deal. V porovnaní s Philly Cheese na Chuuku je to dokonca deal roka.
Najedení môžeme konečne zaujať smer hotel, neboli by sme to však my, keby sme sa cestou ešte niekde nezastavili. Mirko ako pravý milovník Ameriky má za potrebu vzdať holt vlajke, tak to odstavíme pri Memorial parku, kde sa týchto symbolov vo vetre trepoce viac ako dosť, aj keď nie nadlho. Nie často má totiž človek z našich končín (tým myslím mňa) možnosť zažiť rozpočtový shutdown, kedy sa v priamom prenose, vlastnými očami pozerá nato, čo to znamená, že sa rušia všetky non essential služby. Teda napríklad, že vlajočky sa zberajú a balia, lebo nikto už nebude platený, aby sa tu o ne staral.
Rovný rovného si hľadá a Mirko sa dá s jedným z vykonávateľov tohto aktu do reči. Môže byť niečo americkejšie a zároveň absurdnejšie, ako pracovník s kubánsko-portorikánskymi koreňmi na Saipane, ktorý pozná Rumunsko? Túto situáciu ešte umocní náhla zmena počasia, kedy slnečný deň z ničoho nič striedajú mračná a spustí sa silný lejak. Timing ako z filmu Michaela Baya. Už tomu len chýba pár jeho signature záberov.
Pre nás je toto jasný signál, že je najvyšší čas ísť sa ubytovať. Seabreaze Garden je ukážkovým príkladom ubytovania, ktorá vyzerá lepšie na fotkách ako v skutočnosti. A zistil som čím to je. Ak chcete návštevníkom pri prezeraní fotiek vášho ubytovania navodiť dojem až asketickej čistoty, stačí fotky preexponovať aspoň o jedno expozičné číslo. Pozor, ja nechcem povedať, že to ubytovanie bolo špinavé alebo zlé, len to, že z fotiek som mal prémiovejší dojem, než aký mi bol doručený na mieste.
Ale podľa mňa veľkú rolu tu hrá aj zmätená čínska babi na recepcii, ktorá nevie ani slovo po anglicky a checkin je tak namiesto seamless experience zbytočne dlhý proces, kedy jej najprv ani len nejde zapnúť mobil, čo je dosť podstatné, keďže následne komunikujeme len cez translator. Zlatým klincom je platba, kedy jej nefunguje terminál a pošle ma kartou zaplatiť do supermarketu. Zažil som už veľa, ale toto poprvé. S bločkom sa o pár minút vraciam naspäť a my tak konečne dostávame kľúč od izby.
To som však ešte netušil, že moje problémy nekončia, ale len začínajú. Ale pekne poporiadku. V živote som už zopár súbojov s WC zažil a nie zo všetkých som odišiel ako víťaz. Ten dnešný sa však do histórie určite zapíše ako ten najpamätnejší mimo územia Slovenska. Aby som vás dostal do obrazu. V Amerike je všetko veľké a mocné. To sa týka aj záchodov. Bežný americký pisoár sa hrdí informáciou, že jedno jeho spláchnutie spotrebuje 3,8 litra vody. Bežné klasické moderné americké WC minie na jedno spláchnutie približne 6,1 litra vody a tie staršie pokojne aj 19. Posledné dva týždne som sa teda stretával hlavne s takýmito monštrami, t.j. papier som bez akýchkoľvek obáv hádzal priamo do misy, tak ako sa v civilizovanom svete bežne robí. A keďže som stále na samostatnom nezačlenenom území Spojených štátov Amerických, tak nejak vedome aj podvedome som predpokladal aj rovnaký toaletný systém. To, že to bola chyba sa ukázalo veľmi skoro. To, že to bola obrovská chyba o niekoľko desiatok minút neskôr. To, čo odštartovalo prvé spláchnutie sa nedá nazvať nijak inak, ako súbojom človeka a toalety, ktorý čím ďalej, tým jasnejšie pripomína súboj Dávida s Goliášom. Začínam zľahka opakovaným splachovaním s nádejou, že konečne zočím ten uspokojivý vír, ktorý pošle moje problémy dole potrubím. Lenže vír nádeje neprichádza, prichádza len rastúca frustrácia z toho, ako sa papier melie stále na menšie a menšie kúsky a hladina po každom spláchnutí vystúpa nebezpečne vysoko okraja toalety. A neodchádza. Myslím, že toto už každý aspoň raz v živote zažil a tento pocit bezmocnosti nemusím dopodrobna vysvetľovať. Nehovoriac o tom, že to potom trvá dobrých 10 minút, kým tá hladina klesne na štandardnú výšku, t.j. do bodu, kedy sa s tým “dá niečo robiť”. Keď vidím, že prosté stláčanie gombíka splachovania nepomáha, prechádzam na ťažšie zbrane. Z izby beriem kovový vešiak a vyrábam improvizovanú špirálu na krtkovanie. Vkladám do toho veľké nádeje, ale ani po vyše pol hodine sa nikam nedostávam. V tomto bode už tento boj začína byť existenciálnou otázkou cti a ja som tak nútený vytiahnuť tú najsilnejšiu zbraň pred kapituláciou, aká existuje. Odpravím sa do supermarketu a kupujem ten najsilnejší čistič odpadov, aký tu majú. Keď mi nepomôže toto, tak už ma od verejnej potupy nezachráni nič. Prospela by tomu horúca voda, ale rýchlovarnú kanvicu na izbe nemáme a best i can do je horúca sprcha.
release the drain, relieve my pain
Nasypem tam teda, čo sa dá, počkám 10-15 minút, odmontujem sprchovú hlavicu a naládujem tam maximum horúcej vody. S malou dušičkou stláčam splachovanie a verím, že som to dokázal, že som vyhral nad toaletným systémom na Saipane, že som si zachránil vlastnú dôstojnosť a nestratil tvár. Ale nie, hladina opäť stúpa a magický vír neprichádza. Tak a je to. Ako spieva ABBA, “No more ace to play”, z tohto súboja odchádzam porazený a potupne idem za babi s obrázkom toaletného zvonu, či ho náhodou nemá. Evidentne nie som prvý a dúfam, že ani posledný, lebo tá je na túto situáciu pripravená. Z miestnosti s náradím vyberá najväčší zvon, aký som v doterajšom svojom živote videl a naučeným pohybom vytvorí mocný podtlak, ktorý uvoľní nielen naše WC, ale aj moju úzkosť. Tu vyvstáva otázka, či v kúpeľni nebolo napísané, že papier sa nemá hádzať do hajzla. Bolo a všimol som si to neskoro. Na moju obranu ale musím povedať, že to bolo vytlačené na papieriku veľkosti kreditnej karty, ktorý bol vytlačený čiernobielo a nalepený na stene. Jednoducho splýval s okolím. V tomto momente je to však už bezpredmetné. Ja som prehral a záchod vyhral. Tento boj však nebol márny. Opäť mi nastavil zrkadlo a pripomenul, že netreba strácať ostražitosť. Verím, že niektorí by z tohto dokázali napísať celkom slušný post na LinkedIn, na tento level som sa však vďaka bohu ešte nedostal. Pôvodne som si plánoval poobede oddýchnuť. Jediný kto si ale oddýchol bol Mirko, ktorého požiadam ísť osláviť ukončenie môjho boja tým, že ho posielam na večer kúpiť nejaké pivko. Hodiny ukazujú neúprosných 17:30, v ľudskej reči to znamená, že slnko nám spoza horizontu zakýva presne o 36 minút. S nepriehľadnou igelitkou sa tak vyberáme na pláž, ktorú máme našťastie hneď cez cestu, hotel som totiž strategicky vybral rovných 130 metrov vzdušnou čiarou od oceánu, ktorý nás navyše obmýva zo západnej strany, takže koniec denného svetla prvého októbrového dňa môžeme sledovať z prvej rady.
Na kúpanie už nemám silu, západ slnka tak pozorujeme len mlčky s nohami vo vode. Musím priznať, že som od toho čakal o trochu viac, ale tak aj zajtra je deň. A nie hocijaký, zajtra je náš posledný plnohodnotný ostrovný deň, ktorý mentálne končí hlavnú fázu tohto výletu. Nebudem teda vynášať predčasné súdy, čo však môžem s istotu povedať už teraz je, že Saipan je úplné iný ako Guam. A dal mi to pocítiť.
Zvyšok večera strávime v posteli. Samozrejme každý vo svojej. Ja sa chvíľu snažím pochopiť princíp ovládania našej telky so svojim čínskym interfacom, ale druhú porážku už dnes zažiť nechcem, tak z tohto súboja radšej vopred odstupujem a nechám tam generický čínsky kanál. Aj tak potrebujem doklepať poznámky, nazdielať nejaké tie príbehy na Instagram a popiť Budweiser.
