19.8.2022
Nakoniec sa aj s absenciou klimatizácie na izbe spalo dobre. Na raňajkách sme nastúpení už o 7:50, ale že by nám to nejako pomohlo sa povedať nedá. V malom priestore je solídna plnka a naozaj len so šťastím vôbec nájdeme voľný stôl. Výdatne najedení sa vraciame na izbu obriadiť sa a po pobalení a sprche sme pripravení vyraziť v ústrety novému východotureckému dňu.
Kufor hodím do auta a v malom zelovoci vybavíme za pár euro aj ovocie aj zeleninu. Napojiť však treba aj dodávku, tak jej na prvom Aytemize vylejem do hrdla 51 litrov čoraz drahšej nafty a asi ako satisfakciu dostávam od pumpára špinavý prepotený uteráčik. Ale je to od srdca a to sa počíta. Stále som však nemal kávu a tajne som dúfal, že teda aspoň tu na benzínke jednu splaším, žiaľ opak je pravdou. Ako bolestné si teda kúpim aspoň energy drink a rovno taký, ktorý by si istá demograficky aktívna skupina ľudí určite s radosťou vycapila na svoj Facebook.
Do Igdiru je to 136 kilometrov, ale vizuálne najpríťažlivejšia je cesta na cca osemdesiatom kilometri, presne vtedy, keď sa až nebezpečne priblíži k arménskej hranici. Po dvoch po sebe nasledujúcich krátkych fotopauzách sa o pár kilometrov z cesty D070 napájame na D080 a míňame prvý vojenský checkpoint v opačnom smere.
S vjazdom do Igdiru začíname konečne vzhliadať ku kontúram bájneho Araratu. Ağrı Dağı, ako tento neaktívny stratovulkán nazývajú v Turecku však leži presne medzi nami a slnkom, takže je to naozaj zatiaľ len taký letmý vizuálny dotyk. Mestom prefrčíme bez zastavenia, našu pozornosť si totiž neustále pýta tento legendárny kopec.
Jeho fotografovanie za jazdy však onedlho preruší riadne stúpanie kúsok za mestom, kde na pár kilometroch prekonávame takmer 800 výškových metrov. Kopec by som si chcel samozrejme odfotiť komfortnejšie ako spoza volantu, tak to pri prvej možnej príležitosti odstavím. Malá mešita v popredí mi príde ako ten správny kontrast k miestu, ktoré si pre svoju archu vybral samotný Noe. Ako naschvál, je však Ararat zakrytý a vidno len jeho samotný vrchol, čo je síce stále pekné, ale o nejakom impozantnom výhľade sa nedá hovoriť. Nevadí, aspoň trochu vychladne motor a odfotím si kravy.
Zjazdom z plošiny sa po pár kilometorch dostávame do zaprášeného a dopoteného Dogubayazitu. Posledné mesto pred iránskou hranicou je už taký ten správny a ozajstný blízky východ so všetkým, čo k tomu patrí. Má veľmi strategickú polohu, keďže leží na hlavnej trase z Perzie, ale že by sa vďaka tomu nejak rozvíjal alebo nebodaj ovplýval nejakými úžasnými pamiatkami, to zas nie.
Samozrejme jedna sa ale nájde. Prederieme sa chaotickým centrom a po pár minútach už parkujem a rovno sa pred mohutným vetrom vháňajúcim piesok do očí utekáme skryť do paláca, ktorý to dotiahol až do Unesca. Palác İshak Paşa, ležiaci na strmej skale kúsok od mesta sa staval celých 99 rokov a na legendárnej Hodvábnej ceste mal svoje stále miesto. Celkom rozsiahly text o paláci ponúka česká Wikipedia, v skratke môžem aspoň napísať, že v roku 1840 ho poškodilo zemetrasenie, z čoho sa ani nestihol spamätať a prišla v poradí už jedenásta rusko-osmanská vojna, počas ktorej bol využívaný ako vojenský kryt. Samozrejme rusmi. Ako asi musel po ich opustení vyzerať si ani nechcem predstaviť.
Na lepšie časy mu začalo konečne svitať až v roku 2000 spolu so zápisom na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Prebehla rekonštrukcia, ktorá nedopadla práve najlepšie a palác potreboval rekonštrukciu rekonštrukcie, ktorú paradoxne vyhrala tá istá firma, ktorá pokazila tú prvú. V každom prípade od roku 2009 to tu už vyzerá k svetu. Úprime palác vyzerá zaujímavejšie zvonku ako zvnútra, kde takmer nič nie je. Okrem výstavy obrazov, tie sú naozaj podarené.
Po prehliadke by sa patrilo najesť sa a keď sme už tu, volíme reštauráciu s pridanou hodnotou. Tou je výhľad na palác a celú krajinu pod nami, ktorý je naozaj majestátny, to sa musí nechať. Ten si po jedle ešte predĺžime posedením pri čaji, ale čas je neúprosný.
Samozrejme, čo by som to bol za šoféra, keby som si nezvečnil mašinu, ktorá to zvládla až k Araratu. Nejakým výberom vhodného miesta sa mi nechce dlho zaoberať, tak to stočím k prvej prašnej ceste, ktorá nám pri zjazde do mesta príde do rany. Z juhu je na Ararat výhľad oveľa lepší a svoje samozrejme robí aj poloha slnka.
Spokojní s výsledkom nasadáme do kokpitu a presúvame sa do centra, kde robím poslednú zastávku pred vybrakovaným Tekelom. Našťastie, zo tri Efesy sa v chladničke ešte nájdu. Vybavení na večer môžeme konečne zaujať správny azimut smerom k jazeru Van. Ešte predtým však mám v hľadáčiku vodopády Muradiye, ktoré ležia strategicky pár metrov od hlavnej cesty. K nim však najprv musíme opäť prekonať ďalšie pohorie, čo rečou čísiel znamená 820 metrov hore a 1012 metrov dole.
Samotné vodopády búvaju rôzne po internetoch označované ako “must see”, no tak som teda zvedavý, lebo mám pocit, že už pomaly každý cícerok vody je všade ospevovaný ako zázrak prírody a pritom tých, ktoré vedia človeka naozaj zaujať, je žalostne málo. Parkoviská sú tu vraj dve, my v každom prípade prichádzame na to, pri ktorom je závesný most s výhľadom na vodopád. Za vstup a parkovné si ujo vypýtal 20 lír, čo je taká akurát cena. Rovno z mosta, ktorý môže niektorým ľuďom spôsobovať svojimi pohybmi nepríjemne pocity, je na vodopád celkom solídny výhľad, ktorý špatia iba pestrofarebné odevy niektorých jedincov.
Hneď na druhej strane je reštaurácia a dole pri vodopáde sympatická, aj keď preplnená kaviareň. Tu sa zároveň združuje najviac ľudí, je teda pomerne obtiažne získať záber bez rušivých elementov. Keď už sa priestor na fotku konečne vyčistí, nabehne mi zase do záberu splašený pes.
Približne o 100 metrov vyššie sa nachádza malé jazero s rovnako malým vodopádom, ktorému k lepšiemu vizuálu predsa len chýba o niečo viac zelene, vyvažuje to však úplnou absenciou ľudí. Vraj je tu tých vodopádov viac, ale rýchly check na google mapách mi veľa neprezradí a popravde, aj tak nemá význam sa tu zdržovať dlhšie, čo už také iné uvidíme ako to, čo sme práve videli. Radšej ušetríme čas a zlatú hodinku si užijeme na brehu jazera.
A že bolo toto rozhodnutie správne, sa ukáže o 20 minút neskôr, kedy sa pred nami konečne otvorí výhľad na jazero. Iste, neskoré mäkké slnko robí svoje, ale toto je presne obraz, ktorý dokáže nadchnúť a potešiť až tak, že to jednoducho musím odstaviť na krajnici.
Keďže sme včera porušili naše interné pravidlo o striedaní ubytovania, dnes aj zajtra nás čaká noc v aute a jazero je pre toto úplne ideálne. Nocľah na dnešnú noc mám už samozrejme dopredu vyhliadnutý a delí nás od neho posledných pár minút. Po spektakulárnych 15 kilometroch po pobreží odbáčam z hlavnej na prašnú poľnú, po ktorej pokračujeme niečo cez dva kilometre okolo tohto pahorku, kde je na cípe nenápadne skryté niečo ako kemp, resp. veľmi veľmi vzdialene sa ponášajúce sa na niečo, čo možno niekedy v budúcnosti kempom bude. Realitou je jeden starý príves s prístreškom a štyri altánky.
Miesto dokonca nie je ani na všemocnom park4night a má minimum, aj keď veľmi dobrých hodnotení na Googli. Ako bonus má vraj príjemného majiteľa, ktorý vás tu doslova za pár drobných nechá prespať. A to sa počíta. Motorka pri prívese naznačuje, že budeme mať tú česť a naozaj. Ani nevieme ako a hneď po zaparkovaní už v prívese popíjame čaj. Touto cestou chcem poďakovať inžinierom v Googli, lebo ich funkcia simultánneho prekladania v aplikácii je naozaj niečo hodné 21. storočia.
Po privítaní sa vraciame k autu rozložiť veci a “zabývať sa”. Van je jazero bezodtokové a hlavne slané, čo hneď musím vyskúšať a pri západe slnka otestovať jeho osviežujúcu a trochu mazľavú vodu. Pri odchode domov sa ešte pri nás majiteľ (ktorého meno mi žiaľ nadobro vyfučalo z hlavy) pristaví na kus reči a keďže od nás odmietol zobrať akékoľvek peniaze, pohostím ho aspoň pivečkom. Po polhodine už je však takmer úplná tma, tak sa radšej poberá, aby s tým jeho chabým svetlometom neskončil niekde v jarku. My tu tak ostávame úplne sami, otvárame gin a s vyloženými nohami sa započúvame do upokojujúceho zvuku jazera s oblohou plnou hviezd nad nami. Ako radi hovoria #vanlife pozéri, dnes večer máme “million stars hotel”.
