18.8.2022
V štvrtkové ráno sa budíme pekne o ôsmej a až teraz ráno sa v plnej nahote ukáže nekonečný had kamiónov kam len oko dovidí. Nezávidím. Na raňajkách poobdivujem obrandované taniere a poháre a natlačíme sa olivami. Dnes nás konečne čaká penetrácia východnej Anatólie, čím sa výlet definitívne preklápa do tej “menej turistickej” časti krajiny.
Hotel opúšťame niečo po desiatej a po poslednom pohľade na Čierne more to už točím do vnútrozemia. Najprv prefrčíme pár tunelmi a potom prichádza prvé veľmi mierne stúpanie za mestom Borçka, kde sa nachádza jedna z ôsmich vodných elektrárni na rieke Çoruh, ktorá pramení v horách neďaleko Erzincanu. Odtiaľto sa potom rieka stáča na sever do Gruzínska kde ju volajú Chorochi (ჭოროხი) a popod Batumi sa vlieva do Čierneho mora. Ako to už býva, pred priehradou tak vzniká vodná plocha väčšej rozlohy, na ktorú je v tomto prípade pekný výhľad napríklad od reštaurácie Golbasi, kde sa zastavíme aj my. Na výhľad, nie na jedlo.
Scénická jazda popri rieke sa vinie až do mesta Artvin, na ktoré je z cesty rovnako príjemný pohľad. Len tu teda chýba nejaká fotoplošina alebo aspoň odstavisko. Nezostáva mi tak nič iné, ako výstražné svetlá. Ešte že tu nie je žiaden pán policajt. Artvinu sa musí nechať, že je naozaj fotogenický a jedna z budov miestnej univerzity, ktorá má podobu troch na sebe položených kníh obzvlášť. Do mesta samotného nezachádzame, ale zastavíme sa aspoň v potravinách na okraji, kde sa osviežime coca colou v skle, z ktorého predsalen chutí najlepšie.
Plní cukru sa môžeme pustiť do prvého regulérneho stúpania, ktoré už vo mne vyvoláva pavlov reflex, kedy pravá ruka púšťa kúrenie naplno a ľavá “švihadlom” otvára okno. Po nastúpaní 500 výškových metrov dáme radšej autu oddýchnuť a my si zatiaľ popozeráme výhľad na kopcovitú krajinu.
Po pauze, ktorá spojila príjemné s užitočným nakopnem vychladený motor a po pár minútach jazdy sa zrazu z rádia začnú ozývať retardované rýmy “Stačí nám malo, aby nám to navždy milovalo”, čo môjmu mozgu chvíľu trvá sprocesovať. Už som v živote zažil veľa bizarných momentov a som úprimne rád, že sa stále nájdu situácie, kedy neverím vlastným očiam. Alebo ušiam, ako v tomto prípade. Po tomto hudobnom počine nasledujú ďalšie obdobnej kvality a neskôr pochopím, že ide o reláciu, ktorá má približovať zahraničnú hudobnú tvorbu. Len som teda fascinovaný výberom. To už ale našťastie prichádzame k ďalšiemu luxusnému výhľadu na azúrovo zelenú rieku Çoruh/Chorochi, ktorému sa jednoducho nedá odolať. Ušiam prestávka tiež padne vhod a navyše je pred nami najnáročnejší úsek dnešného dňa.
Tým je prechod pohorím, ktorý by nás potom mal vypľuť na relatívnu rovinu. Do Ardahanu je to odtiaľto 100 kilometrov a na výber sú dve cesty, doľava alebo doprava. Google odporúča tú vpravo, ktorá je o 10 kilometrov kratšia a prechod je vo výške cca 2400 metrov. Sedliacky rozum však velí ísť doľava, je to predsa pokračovanie hlavnej cesty D010. Prechod je síce položený ešte vyššie, ale keď to zvládol obyčajný osobák (je to celé pokryté streetview, čo je taký blbuvzdorný benchmark), tak musíme aj my. V bode rozhodnutia, tak bez akýchkoľvek pochýb odbáčam vľavo a prvé scénické kilometre v údolí su viac ako pohodové. Problémy začnú tesne za mestom Savsat, do ktorého vedie dlhé tiahle stúpanie. Teploty atakujúce 40 stupňov nám teda vôbec nepomáhajú a za mestom sa ručička po prvýkrát vyšvihne na 105 stupňov. To je pre mňa znamenie, že to na najbližšom možnom mieste odstavím a dáme si ochladzovaciu pauzu, kým teplota neklesne na akceptovateľných 85.
To najhoršie nás však iba čaká, naozajstná skúška ohňom pre mašinu však prichádza až so serpentínami a 14% stúpaním pri finálnom výjazde na sedlo Çam Geçidi. So zaradenou dvojkou a očami na teplomeri sa tak vyberáme na 25 kilometrovú štreku smerom na vrchol. Pomaly sa šplháme vyššie a vyššie a najkritickejších je posledných 14 kilometrov, na ktorých nastúpame takmer tisíc výškových metrov. Vrchol (kopca) dosahujeme o 14:48 miestneho času. Mašina je celá, som dojatý. Trochu sklamaním je, že to tu vyzerá ako na rovine, teda žiadne dramatické zábery s roklinou pod nami, nato si človek musí holt vybrať inú destináciu. Ešte fotka na pamiatku a môžeme s pokojom na duši vyraziť.
plnou parou vpred!
Zjazd smerom na Ardahan je už pekne plynulý, žiadne serpentíny ani vlásočnice sa nekonajú, ešte to by mi chýbalo, aby som tu brzdy nechal. Za tento výstup si však zaslúžime obed, tak začínam na mape vyzerať nejaké možnosti občerstvenia. Len ako sa zmenila krajina, tak aj zvyky, lebo tu pri ceste jednoducho nie je nič. Budem teda musieť pristúpiť k tomu, čomu som sa chcel pôvodne vyhnúť – zachádzať do mesta a strácať čas. Ale čo už narobím. Niekto by mohol povedať, že Ardahan leží na ceste nikam, ale to by zase nebolo úplne korektné. Kúsok za mestom leží cesta E691, ktorou sa dá dostať do Gruzínska. Konkrétne do takého Achalciche (Akhaltsikhe/ახალციხე) je to odtiaľto iba dve hodiny cesty. Aj som sa chvíľu pohrával s myšlienkou to z Batumi strihnúť práve cez Achalciche späť do Turecka, lenže to by si vyžadovalo obchádzku cez Kutaisi, ktorá je tak na 6 hodín čistého času. Medzi týmito dvoma mestami samozrejme existuje aj kratšia cesta, reálne skoro polovičná, avšak časovo rovnako náročná. A Goderdzi pass bez asfaltu rozhodne nie je miesto pre dodávku s 67 koňmi pod kapotou a váhou cez dve tony. Nehovoriac o tom, že 4×4 je vyslovene odporúčané. No ale späť do reality. V centre Ardahanu si spravím dve kolečká, ale parking stále žiadny, tak to nakoniec odstavím o pár ulíc vedľa. Tu mi hneď padne do oka malá útulná kebabáreň. Vnútri pomaly celá rodina a tatko nám pripraví také kebaby, že sa ešte teraz zalizujem za ušami. Detiská sú zase celé nadšené, že sem prišli zahraničné biele tváre. K tomu dva čaje, dve koly a minerálka a konečný účet? 8,50 prosím pekne. Tento a podnik v Amaysii sa teda zatiaľ umiestňujú zhodne na pomyselnom prvom mieste. V tesnom závese je kebabáreň v Ankare.
Nakoniec som teda vlastne rád, že sme do Ardahanu boli nútení zájsť. Niektoré podniky jednoducho zostanú vo vašej pamäti navždy. Doteraz rád spomínam na najlepší kebab v pite, na ktorý som chodil v Arbile. Ale to sú už roky rokúce, vráťme sa súčasnosti. Necelých 90 kilometrov až do Karsu je cesta doslova výstavná, radosť jazdiť. Mesto však len lízneme jeho východným obchvatom, teda skôr jeho malou časťou, lebo hneď na prvej križovatke stáčame na východ a po úplne novej a úprimne nezmyslenej štvorprúdovke s takmer neexistujúcou premávkou uháňame na arménske hranice. Cesta o dĺžke 42 kilometrov je viacmenej slepá, po celej svojej dĺžke obchádza len 4 mikro dediny a končí v dedine Ocakli so zámkovou dlažbou, nalepenej na spomínanej hranici.
Prečo by sem teda ktokoľvek príčetný ťahal takúto predimenzovanú dopravnú tepnu? Odpoveďou by asi mala byť ruina starovekého arménskeho mesta Ani zapísaná v zozname svetového dedičstva UNESCO, kvôli ktorej sme sem vlastne prišli aj my. Arménski kronikári Ani prvý raz spomínajú už v 5. storočí. V rokoch 961 až 1045 bolo hlavným mestom Bagratovského arménskeho kráľovstva, ktoré zahŕňalo väčšinu dnešného Arménska a východnú časť dnešného Turecka. Mesto sa rozkladalo na trojuholníkovej prirodzene chránenej planine, ktorú chráni na východnej strane údolie rieky Achurjan (turecky Arpaçay), ktorá tu dnes tvorí hranicu medzi týmito dvoma štátmi.
“Mesto 1 001 kostolov” ležalo na križovatke niekoľkých obchodných ciest a jeho kostoly, paláce či opevnenia boli vo svojej dobe na vysokej úrovni, či už z hľadiska technického, alebo umeleckého. V dobách najväčšej slávy tu žilo 100 000 – 200 000 obyvateľov a mesto dokonca súperilo s Carihradom, Bagdadom alebo Damaskom. Neskôr však bolo niekoľkokrát dobyté a vyplienené a postupne strácalo svoj význam. Úplne opustené bolo v 18. storočí. Dnes už žiaľ rovnako ako Ararat leží na území dnešného Turecka, aj keď arménsky hraničný bod s názvom “Kharkov” leží len 400 metrov odtiaľto a je viditeľný voľným okom.
Počas sovietskych čias síce bola snaha získať toto územie naspäť a ZSSR “na výmenu” ponúklo dve kurdské dediny, avšak všetky snahy stroskotali. Ešte pár rokov dozadu sem bol potrebný permit, dnes však stačí kúpiť si v pokladni lístok a vybavené. Komplex je oficiálne otvorený do 19:00 a keďže sme sem prišli na sklonku dňa nemáme zase toľko času. Hlavne teda z dôvodu, že sme ledva stihli posledné lúče slnka oblizujúce tých pár stavieb, ktoré ešte ostali. Treba si zase povedať, že miesto je dôležité skôr pre svoju históriu, podobných kostolov uvidíte v Arménsku násobne viac. Nechcem tým Ani nejak dehonestovať, len povedať, že pokiaľ nie ste geek do histórie, nie je to zase nič, čoho vynechanie by sa nedalo prežiť.
Čo však dehonestovať musím a chcem je nový vstupný areál pred ruinami tohto kedysi významného miesta. Na prvý pohľad úhľadný areál s pokladňou a reštauráciou je z väčšej časti prázdny. To by ešte nebolo nič zvláštne, veď možno len čaká na svoju chvíľu. Ale osraté a smradľavé hajzle s vypnutou vodou a bez papiera je presne to, čo hovorí za všetko. Pôvodne som myslel, že budeme spať tu. Veľkorysé parkovisko na konci dediny pri pamiatke svetového významu s čisto novým areálom, na papieri to vyzerá tip top. Na Bookingu je však v Karse hotel Konak za 23€ aj s raňajkami a tomu sa jednoducho nedá odolať. Pravidlo každej druhej noci v aute teda na dvanásty deň porušujeme, ale pravidlá sú predsa nato, aby sa občas nedodržiavali, že hej.
Za tmy sa tak vraciame po teraz už úplne prázdnej ceste a v meste ešte dávame rýchly pitstop v Migrose, kde chcem kúpiť tonic, čo sa končí neúspechom, tak musí stačiť minerálka. O pol deviatej už parkujem takmer rovno pred hotelom v úplnom centre mesta, rovno pri rozostavanej mešite.
Na izbe len zhodíme veci a ideme sa aspoň trochu prejsť týmto 80 tisícovym mestom, ktoré bolo kedysi súčasťou Ruska. Presne tak, v rokoch 1877 až 1918 (resp. 1921 kedy to konečne uznala aj Moskva) bol Kars po dobytí v Rusko-Tureckej vojne hlavným mestom Okrugu Kars v rovnomennej oblasti. Do nejakého veľkého chodenia sa nám už nechce, tak si spravíme len taký malý cca 3 kilometrový okruh centrom.
Po rušnej hlavnej ulici sa dostávame k parku Mesuta Yılmaza, kde to stáčame doprava a pekne v smere hodinových ručičiek si to po Karadağ Cadessi namierime naspäť. O tom, že nočný život môže existovať aj bez alkoholu nás presviedčajú preplnené kaviarne. Stačí však prejsť dva bloky a všetok život, ruch a kúdoly dymu z vodných fajok zrazu miznú a na uliciach sme takmer úplne sami. Aha a ešte jeden ukrajinský pár, ktorý sa bezúspešne snaží pozdĺžne zaparkovať. S týmto groteskným záverom dňa sa vraciame na izbu a kombom gin & minerálka si štrngneme na ďalší deň bez poruchy.
