14.8.2024
Spí sa tu veľmi dobre, ale keď nad ránom pootvorím dvere, tak ten vzduch je už predsa len chladnejší, ako by bolo vhodné, tak prichádza na rad aj zapnutie kúrenia a ešte chvíľu pospíme. Von nás vyťahuje až slnko a moje odhodlanie okúpať sa, ktoré je ale hneď prerušené pohľadom na bordel okolo auta. Vrany evidentne zaujal zvyšok papriky v odpadkovej igelitke, tak okrem nej po okolí rozhádzali aj ostatný bordel. Po uprataní sa už neohrozene presúvam na pláž, ale voda je z tých chladnejších a čistota tiež nie je ideálna, tak sa po pár minútach vajatania vlastne nechám odradiť.
Ani sa vlastne nejak veľmi nešuchtáme a aj tak sme hotoví vyraziť až po pol desiatej. Neskoré raňajky teda že vybavíme na pumpe si zase raz poviem a nakoniec je to len ďalšie z tragických životných rozhodnutí. K prvej zastávke to máme takmer sto kilometrov, to si už človek povie, že na takej dlhej ceste, ktorej záverečné kilometre budú viesť aj po platenej A14 snáď bude jedná podrbaná pumpa, kde sa budú dať kúpiť raňajky že. No nebude. Poslednú pumpu vidíme pri výjazde z Visaginas a tá tiež vyzerá, že tam kúpim tak maximálne žuvačky a pol hodinu ani za toho boha nič, ani pumpa ani obchod, len asfaltové povrchy veľmi kolísavej kvality.
za toto platím
semafor s 9 minútovou červenou, sen
No a prečo musím zase pustiť 16 euro za “diaľničnú” známku? Žiaľ preto, že bez nej by to už na tu dnešnú prvú zastávku bola naozajstná tortúra, nehovoriac o dosiahnutí poľských hraníc. Nehovorím, že je to úplne nemožné, ale vzhľadom na čas a nervy, ktoré mi to ušetrí prakticky nemám inú možnosť. Som jednoducho zahnaný do kúta a musím ťažko zarobené peniažky soliť za nehmatateľný permit. Úplný smiech cez slzy je potom napojenie sa na tú platnú A14, ktorá je v rekonštrukcii, takže vlastne ani žiaden benefit nemám a namiesto pohodlnej jazdy sa trmácame kamenistou cestou pretkanou semaformi s 10 minútovou čakačkou. A ešte som aj hladný, no úplný sen. Pár minút po jedenástej dopoludnia tak konečne po tejto psychickej tortúre dosahujem litovské Múzeum etnokozmológie, ktorého budova akoby vypadla z mojich tínedžerských sci-fi snov.
Ale k tomu sa o chvíľu dostanem. Hlad mi prebíja všetky ostatné vnemy a predpokladám, že takáto naleštená inštitúcia by mohla mať aspoň bufet, kde si budeme môcť kúpiť niečo pod zub. Omyl. Maximom milovníkov vesmíru je kaviareň s čipsami a kitkatom.
Instantne zaraďujem spiatočku a vraciam sa k dodávke, kde ma čaká Janka, ktorej zvestujem túto smutnú novinu. Na raňajky tak bude niečo z našich zásob, do ktorých načriem a vytiahnem to jediné, čo je schopné byť pripravené relatívne rýchlo – instantné rezancové polievky.
lesk a bieda road tripu, v tomto prípade bieda
Užitie glutamánu ma konečne zbavilo stresu a som pripravený absolvovať návštevu inštitúcie, ktorá sa hrdí tým, že je prvou tohto druhu nie len v Litve, Pobaltí či Európe, ale na celom šírom svete. Pri pokladni zisťujem ešte jednu smutnú novinku, anglická prehliadka odštartovala už pred 15 minútami a ďalšia začína o necelé dve hodiny. Ale tak vraj sú len v miestnosti č.3 zo 7, tak sa rozhodnem pripojiť k tejto už rozbehnutej, ako strácať drahocenný čas.
Ešte predtým by som ale rád premostil k tej budove a múzeu samotnému. Observatórium sa kedysi nachádzalo priamo vo Vilniuse, s rozmachom mesta sa vak svetelný smog zosilnil natoľko, že pozorovania už vlastne ani neboli možné. Začalo sa tak hľadať nové, ideálne miesto, na vybudovanie observatória a nakoniec práve kopec v obci Kulioniai obklopený jazerom Zelva sa ukázal ako najvhodnejší. Vedúci pracovníci popredných štátnych inštitúcii našli spoločnú reč a prienik v oblastiach litovských kultúrnych väzieb s oblohou, Slnkom, Mesiacom a hviezdami. Zrodil sa tak nápad prepojiť etnokozmológiu v Litve. Na jar 1990 prezídium Akadémie vied podpísalo rezolúciu o založení tohto múzea, ktorého podstatou je vzťah človeka alebo teda ľudstva s kozmickým svetom. Teleskop v observatóriu začal fungovať na jar roku 1997 a už o desať rokov neskôr bolo múzeum zrekonštruované. Práve vtedy boli vybudované súčasné budovy tvarovo pripomínajúce vesmírne lode. Architektonicky to má predstavovať tzv. kozmický strom. V jeho koreňoch, teda spodnej budove, ktorá plynule so stúpajúcim svahom prechádza z jednej tematickej miestnosti do ďalšej, – je expozícia a na vrchole “stromu” samotné observatóriu ms teleskopom a vyhliadková plošina pre návštevníkov. Samotná expozícia múzea zahŕňa takmer všetko, čo súvisí s kozmológiou: od starých meteorologických prístrojov, astronomických a astrologických kalendárov až po hudobné diela a diela výtvarného umenia spojené s kozmológiou.
dielo Artis Magnae Artilleriae, pars prima. LM-30 od Siemieniwicza Casimira zo 17. storočia a jeho celkom presná predpoveď viacstupňovej rakety
litovská vesmírna mikrooranžéria (mikroskleník) „Fiton-3“ na pestovanie rastlín Arabidopsis Thaliana
mliečna dráha
Úsmevné je, že toto nie je jediné observatórium v oblasti. Len 440 metrov vzdušnou čiarou sa totiž nachádza astronomické observatórium Molėtai, ktoré vlastní a prevádzkuje Inštitút teoretickej fyziky a astronómie Univerzity Vilnius. To tu stojí od roku 1969, pre turistov je neprístupné a majú tam dvakrát taký veľký teleskop (80cm vs. 165cm, ako v tom, kde práve stojíme). Písal som to na tomto webe už niekoľkokrát, ja nie som veľmi muzeálny typ. Ak ma už niečo zaujíma, tak to je takmer vždy spojené s vedou a technikou. Ako malé decko som popri atlasoch ako druhé v poradí najviac hltal encyklopédie vedy a techniky a tie o vesmíre. Aj preto je táto prehliadky pre mňa naozaj zaujímavá, navyše ak vidno, že ju vedie človek, ktorý pre to má úprimnú vášeň a nie je to len 100 krát odrapotané to, čo je vopred pripravené. Prehliadku končíme na vyhliadkovej plošine, kde sa s nami náš sprievodca, študent doktorandského štúdia, lúči a my ešte nakukneme do obchodu so suvenírmi, kde sa dajú kúpiť aj certifikované kúsky naozajstných meteoritov.
Tridsať euro je mi však veľa, a tak radšej oplieskame o dosť menej na kávu v tej vesmírne ladenej kaviarni, kde nemajú nič na jedenie. Janke som sľúbil nejaké tie zastávky vo Vilniuse, ale ešte predtým máme cestou jeden point of interest, ku ktorému to je síce chabých 50 kilákov, ale vďaka remontom cesty aj hodina cesty. Krátko po pol tretej ale už odparkovávam mašinu neďaleko geografického stredu Európy. Tých je v skutočnosti niekoľko, zhoda neexistuje, rovnako ako neexistuje zhoda na hranici Európy a Ázie. Jeden z nich sa dokonca nachádza aj na Slovensku, od roku 1815 leží v Kostole svätého Jána v obci Kremnické Bane neďaleko od Kremnice na strednom Slovensku. Toto miesto som mal tú česť navštíviť v roku 1999 počas lyžiarskeho zájazdu zo základnej školy. No ale aby som sa vrátil k tomu súčasnému, práve tento litovský je všeobecne jedným z tých najprijateľnejších.
Určený bol až v roku 1989 renomovanými francúzskymi vedcami z Národného geografického inštitútu, podľa ktorých výpočtov leží stred starého kontinentu na vrchu Bernotai pri obci Purnuškės, 26 kilometrov severne od litovskej metropoly Vilniusu. Teda presne tam, kde práve kráčame spolu s nemeckou dôchodkyňou, ktorá bola zhodou okolností aj účastníčkou rovnakej prehliadky v etnokozmologickom múzeu. Cestou sa dáme do reči a ukáže sa, že na staré kolená predala v Nemecku svoj dom, kúpila si obytný Ford Transit a v Pobaltí je už štvrtý mesiac. Spoločnosť jej robí pes z útulku z východného Slovenska, ktorý však na slovenčinu veľmi nereaguje. Čím to asi bude. Hava cvaknem pred obeliskom a seba priamo v samotnom centre najlepšieho svetadielu na zemeguli. Misia splnená.
skoro stred
úplný stred
Kým ona na dnes zakempí na parkovisku, my sa vyberáme do hlavného mesta, ktorému som sa na tomto výlete chcel vyhnúť rovnako, ako Rige či Tallinnu. Čo by ale človek nespravil pre knižnicu. Ešte predtým ako sa však k Vedeckej knižnici a informačnému centru Vilniuskej univerzity prepracujeme, spravíme si najprv zastávku v štvrti, ktorá poslúžila v seriáli Černobyl na zábery Pripjati. Tejto role sa zhostilo sídlisko Fabijoniškės vybudované na sklonku 80tych rokov, kde je dodnes plno panelákov neskazených módou obaľovanie polystyrénom či sklenou vatou. Nijaký exaktný plán tu nemáme, chcem to tu jednoducho iba vidieť, tak aj ako východzí bod volím parkovisko pred panelákmi, približne v strede sídliska. Vifon už vyprchal, tak keď vidím malú prevádzku s kebabom nebudeme vymýšľať a hneď zadelíme shawarmy.
Ujovi z Mashadu síce poviem, že malé nám budú stačiť, ale nejak sa to nestretlo s pochopením, tak sa tam natlačíme do prasknutia. Ešte ani zaplatiť nemáme ako, lebo terminál nejak štrajkuje, ale tak sľúbim mu, že sa ideme prejsť a cestou vyberiem nejaký keš a prídem sa vyrovnať. Bankomat podojím v neďalekom shoppingu a po okruhu srdcom sídliska sa pomaly pomedzi paneláčiky prepracujeme naspäť ku kebabárni. Od Fabijoniškės som nečakal nič a s prižmúrenými očami som dostal cestu späť v čase.
Nečudujem sa, že práve toto sídlisko si tvorcovia seriálu vybrali. Keby som sa tu zobudil po prepitej noci s riadnym oknom a na ulici by nejazdilo nič novšie ako Lada 2105, asi by som sa seriózne začal obávať o svoje mentálne a fyzické zdravie. Ale to už fabulujem nerealistické scenáre, ktorým sa hádam vyhnem.
Od fantázii sa otočením kľúča v spínacej skrinke vraciam do dízlovej reality a poobednou špičkou sa presúvame k futuristicky pôsobiacej budove vedeckej knižnice, ktorá trpí rovnakým negatívom ako vedecká knižnica Centra vedecko-technických informácii SR, teda že je v prdeli na okraji mesta. Tu sa však výpočet negatív končí, lebo pokým na Slovensku o moderných knižniciach už 20 rokov len bľaboceme počas mokrých snov, v Pobaltí sa posúvajú míľovými krokmi dopredu. Čo je lepším dôkazom ako moderné budovy knižníc ako napríklad Národná knižnica Lotyšska, o ktorej som písal viac v jednom z mojich predchádzajúcich výletov., či budova tejto vedeckej knižnice, ktorá vzišla z rysovacej dosky Rolandasa Palekasa, víťaza litovskej národnej ceny.
V roku 2013 túto budovu ocenilo aj ministerstvo životného prostredia ako jeden z najlepších architektonických počinov v oblasti urbanistiky a architektúry. Tu si úplne uvedomujem, aký som dodrbaný z tých slovenských, ktoré sa pomaly tvária ako Fort Knox. Pozdravujem turnikety na Michalskej 1 v Bratislave. Tu človek vojde, je tu kaviareň, žiadne bariéry a úplne voľne sa prechádza po interiéri bez toho, aby ho ktokoľvek zastavil alebo nedajbože ho sledovala nejaká SBS. A pritom celý čas čakám, že ma niekto okríkne kam idem, alebo či mám nebodaj nejaký preukaz. Nič.
V každom prípade polhodinka loudania sa po poschodiach a vytváranie rušivého elementu v chráme pokoja a ticha aspoň mne osobne stačí a tak sa poberám počkať Janku vonku. Tá sa onedlho pripája a keďže nám ešte zostáva v talári celá zlatá (dvoj)hodinka, rozhodnem sa predsa len vniknúť s týmto starým automobilom do samotného centra Vilniusu. Auto sa rozhodnem odparkovať na parkovisku uniPark, konkrétne na UP017 na Ceikinių gatvé 2 a peši sa takmer rovno cez cestu presúvame k opustenej športovej hale. O histórii a osude tejto krásnej železobetónovej stavby som už čo to popísal v mojom výlete z jesene 2023, tak sa nebudem opakovať.
No a keď už sme teda tu, tak by sa patrilo aj cez most prejsť a aspoň na pár minút sa nechať oslepiť snehobielou Katedrálou svätého Stanislava so svojou zvonicou. Otočkou na päte dávame námestiu aj symbolu mesta na neurčito zasa dovidenia a vraciame sa k mašine.
Poslednou záujmovou zastávkou je nám Santuokų Rūmai, v preklade Sobášný palác, ďalší zo socialistických skvostov, ktorý však lepšie vyzerá, keď ho odfotí niekto iný ako ja. Táto budova bola v roku 1974 prvou, ktorá bola od začiatku špeciálne navrhnutá k účelu uzavretia zväzku manželského a tomuto účelu slúži bez prestávky už 50 rokov. Podľa múdrych kníh sa táto budova vyznačuje plastickými formami a dynamickou trojrozmernou kompozíciou, ktorá zapadá do prírodného prostredia a vertikálne členenie jej fasády ju spája s kmeňmi stromov okolitého parku. A jedinečný prvok fasády – schody – je ako symbolický most spájajúci životy ľudí.
Jedinečným vrcholom budovy je potom vitrážový luster z 2 000 krištáľových trubíc vytvorených Konstantinasom Šatūnasom, ktorý zdobí obradnú sieň. Ten sme samozrejme nevideli, lebo už je zatvorené. Takže tak. Ohliadnutím sa na pravoslávny kostol sv. Michala a sv. Konštantína cez cestu dávame definitívnu bodku za vilniuským sightseeingom a do navigácie volím zastávku našu každodennú – supermarket. Pôvodne som chcel ešte dnes potiahnuť do Poľska, ale vzhľadom na čas a vzdialenosť si uvedomujem, že to nemá zmysel. Navyše po rýchlej kontrole Bookingu mi v Marijampolė vyskočí obstojné ubytko za príjemnú cenu, tak dlho nerozmýšľam a rovno ho bookujem. V Maxime nakúpime nejaké tie čipsy a víno na večer a pivká ako dary na rodnú hrudu a vyrážame.
bezkalorický sen
Pred nami sú ešte dve hodiny jazdy a po ceste Trakai, kde by som veru po dvanástich rokoch aspoň nakukol. Na výpadovke fúknem plnú a o 40 minút neskôr už brázdime ulice tohto starobylého okresného mesta so svetlom o závod.
Úprimne, dobre im tu s tým parkingom kúruje, platiť 5€ na hodinu je už na hranici únosnosti, ale tak človek veľmi nemá na výber. Našťastie mám dostatok rozumu a v aplikácii Unipark, ktorú som na začiatku výletu bol nútený použiť v Kaunase si pozriem, kde sa to dá vybaviť za polovicu a ešte aj s minútovou tarifikáciou. Najväčším ťahákom Trakai je rovnomenný stredoveký hrad ležiaci na ostrove obklopený jazerom Galvé, ktorý už síce navštíviť nestíhame, ale aspoň pár fotiek z brehu áno.
Týmto som vlastne dosiahol to čo som chcel, hrad sme stihli ešte za súmraku a môžeme sa tak spokojne vydať na posledný dnešný leg. Tých 120 kilometrov k postieľke ma bolí viac ako som si predstavoval. Pomaly po celej dĺžke cesty A16 sú úsekové merania rýchlosti, tak sa šinieme celú cestu predpisových 90, čo nás k hotelu privádza ďaleko po desiatej večer. Tu už nie je čas na zbytočné prestoje, tak na recepcii len rýchlo vyplácam čo treba, dáme horúcu sprchu, kopneme do seba trochu vína a hajde hajať.
