4.5.2014
Vstávame okolo ôsmej a o deviatej sme už prichystaní na skvelé raňajky, ktoré nam Yvonen pripravila. Po raňajkách sa musíme pobaliť a opustiť toto úžasné miesto.
V Montefriu sme po pár minútach a hneď prichádzame k miestu, odkiaľ je perfektný výhľad na celú dedinu.
Auto odparkovávame na konci dediny a ideme sa prejsť do centra. To je veľmi kompaktné a tvorí ho malé námestie s okrúhlym kostolom (jediný okrúhly kostol v celom Španielsku) a niekoľkými reštauráciami. Dominantou celej dediny je maurský zámok, ktorý sa týči na skale a je ho vidno takmer odvšadiaľ.
Úzkymi uličkami sa naslepo vyberieme smerom k zámku. Prichádzame k prvému výhľadu, kde si na chvíľu odpočinieme.
Po chvíli sa aj dostaneme na parkovisko pod zámkom, odkiaľ už vedie jasná cesta. Cesta vedie cez príjemný borovicový lesík. Poprechádzame sa po okolí zámku, pozrieme si ďalší, tentokrát najvyšší výhľad a ideme sa dole do dediny najesť, pretože čas siesty sa neúprosne blíži. Kúsok od námestia sa v jednej reštaurácií pýtame či majú aj paellu. Čašník nevie, tak sa ide spýtať do kuchyne a prichádza s odpoveďou, že kuchár nám ju za 14 eur spraví. Pýtam sa či myslí 14 eur spolu za jednú veľkú paellu pre dvoch. Hovorí, že áno, tak sa usádzame. Akopredjedlo dostávame mušle. Po pribilžne 15-20 minútach nám na stole pristáva obrovská (a to nepreháňam) horúca panvica s tou najlepšie vyzerajúcou paellou. A keby len to, je výborná, doslova dokonalá. Nedá sa s tou z Cadizu ani len porovnať. Jej jedinou chybou je, že je obrovská. Ledva zjeme necelú polovicu. Zvyšok si nechávame zabaliť na večeru.
S plnými bruchami sa dogúľame k autu a vyrážame do Granady. Onedlho sa pred nami už začínajú objavovať zasnežené končiare Sierra Nevady, čo je neklamný znak, že sa blížime k mestu. 56 kilometrov zvládame za hodinu aj 14 minút.
Ubytovaní sme v hosteli Posada Azahar a zámerne tu píšem jeho meno, aby som všetkých ľudí od tohto ubytovania odradil. Možno sme len doplatili nato, že hneď po našom najlepšom ubytovaní prichádza to najhoršie a zároveň posledné. Každopádne celkové okolnosti nie sú veľmi prajúce. Hostal sme si vybrali na základe toho, že uvádzal, že je pri ňom parkovanie. To sa ukázalo ako zavádzanie, lebo pri ňom boli asi 3 parkovacie miesta, ktoré neboli jednoducho voľné nikdy. Mali sme inak vôbec štastie, že v čase nášho príchodu bol niekto na recepcií, lebo nasledujúce dva dni som tam už nikdy nikoho nevidel a recepcia bola zatvorená. Ale poďme ďalej. Všetky predchádzajúce ubytovania som platil z karty, aby som mal jasný prehľad v peniazoch. Aj napriek tomu, že na bookingu mal hostal vyslovene uvedené, že sa dá platiť kartou, tak sa to samozrejme nedalo, výhovorka bola, že prístroj je pokazený, že možno pôjde zajtra. Hovorím OK, zaplatíme teda zajtra. Odpoveď bola „50 euros or no keys“. Tak nám nezostávalo nič iné ako zaplatiť. No a aby toho nebolo málo, tak na izbe neboli žiadne uteráky (prvýkrát, čo sa nám to stalo za celú dovolenku, takže sme tie naše, ktoré vláčime celý čas z domu, nakoniec nevláčil zbytočne), trochu toaleťáku, ktorý samozrejme nikto za 2 noci nedoplnil a svetlo v kúpeľni prestalo fungovať po prvej noci (kúpeľna bola bez okna). Samozrejme toto všetko ani nebolo komu povedať, keďže tam nikto nebol Hej, a avizovaný internet tam tiež nebol 🙂 Ale prežili sme to 😀 Parkujeme nakoniec v uličke, ktorá je najprv dole kopcom a potom hore kopcom asi o pol kilometra ďalej.
Na izbe sa provizórne vybalíme a ideme do mesta. Hlavným dnešným cieľom je vyhliadka Mirador de San Nicolas, odkiaľ je najlepší výhľad na Alhambru, palác a pevnosť, ktorá je symbolom Granady. Z hostala sa vydávame po Callejón Niño del Royo, čo je taká malá ulička obohnaná z oboch strán vysokými múrmi, takže nie je nič vidieť. Prichádzame k nejakému zabudnutému kostolu, pri ktorom odbáčame vľavo dole a vlastne ho celý obídeme a vyjdeme na Cuesta de Gomérez, čo je ulica vedúca ku kompexu Alhambry, Generalife a vstupom do nich. Je na nej veľa obchodov so suvenírmi.
My ale schádzame dole na Plaza Nueva, jedno z hlavných námestí v Granade, ktoré je inak celkom kompaktné až sa dostávame na pešiu ulicu Carrera del Darro. Tu si v malých potravinách kupujeme 2 chladené pivká, ktoré máme v pláne dať si hore.
Úzkymi uličkami sa pomaly prepracovávame vyššie a vyššie, až prichádzame k vyhliadke, ktorá je naozaj exkluzívna, škoda len, že o nej vie úplne každý. Je tu pretlak ľudí a pomaly je problém urobiť si aj fotku. Výhľad však stojí zato, tak si tu na múrik sadneme a vlastne strávime tu večer, keďže chcem počkať na zapadajúce slnko a spraviť si aj pár záberov so zlatým nádychom. Čas si krátime pitím piva aj napriek blízkosti policajtov.
Keď už je skoro tma usúdime, že je pomaly čas ísť. Dole sa vraciame obkľukou inými ulicami. Nakoniec vychádzame neďaleko Plaza Nueva na námestí Plaza Isabel La Catolica, ktorého dominantou je fontána. Na izbu sa vyberáme „spodkom“, teda ulicami, ktoré ležia pod kopcom. V potravinách si ešte kupujeme niečo na raňajky a keď už sme približne na úrovni hostala, tak zabáčame vľavo a začíname šľapať do kopca. Ešte predtým ideme skontrolovať auto, či si náhodou nenájdeme nejakú tú pokutu, ale naštastie nič, tak sme kľudní.
