18.8.2021
Posledné ukrajinské ráno sa budíme neskoro, to je tak, keď sa ide spať o druhej. Ešte skôr ako sa stihnem vôbec pobaliť a obriadiť musím vyparkovať auto na ulicu, aby sa druhí hostia vôbec dostali von. Penzión opúšťame o desiatej a pred odchodom domov sa ešte ideme prejsť po centre a vlastne aj zjesť niečo treba. Raňajky vybavíme v hipsterskej kaviarni/pekárni Malá pekáreň (Маленька Пекарня), ale v tomto prípade asi platí, že čím krajší interiér, tým spomalenejšia obsluha.
Počas toho, ako sa posilňujeme pečivom pred prevádzkou sa k nej priplichtí malý sympatický a evidentne hladný pes, tak že mu teda niečo kúpim. Kým si však tri členky minority v rade predo mnou rozmenia, tak nenávratne zmizne a mne zostane sosiska navyše. No nič, berieme so sebou a určite sa ešte zíde. Centrum obkukneme ešte za svetla, takto doobeda je z neho hneď iný dojem a nepôsobí na mňa tak vyprahnuto, ako keď som tu bol naposledy. Najikonickejšia stavba centra je bez akýchkoľvek pochýb mätovo zelená budova radnice v gotickom štýle.
O pár metrov ďalej už tečie Latorica, ale využitie nábrežia je v porovnaní s takým Užhorodom naozaj žalostné. Chvíľu sa ešte potúlame ulicami, vybavíme magnetku a vraciame sa k mašine.
Návšteva Mukačeva by nebola kompletná bez zastávky na zámku Palanok, tak onedlho už brázdime bulvár Ševčenke v smere na západ. Pri benzínke zbadám tlupu psov, tak aj pároček sa zužitkuje.
Samotná cesta k zámku je zážitok sám o sebe. Je totiž veľmi úzka a akoby to nestačilo, domáci na hulvátov parkujú v tráve hneď vedľa nej, lebo veď hore je platené, kto normálny by už len platil za parkovanie. Realitou tak je, že ak ide auto zhora, nie je sa ani kde vyhnúť, lebo ešte aj vyhýbací vybudovaný ostrovček obparkovali retardi. Nakoniec to s nejakým cúvaním úspešne doklepeme až hore a svetu div sa, parkovanie nikto nevyberá.
Zdržíme sa tu slabých 15-20 minút, akurát na pár fotiek a cestou dole už úradujú fízli a všetci šetrílkovia dostali zaradom pokutu. Z Mukačeva to dáme po E50 do Užhorodu, kde tankujem poslednú plnú a spotreba 5.04 ma opäť príjemne prekvapí. V ATBčku spravíme nákup domov + tradične koňačiky a namiesto Vyšného Nemeckého radšej na prechod na rodnú hrudu volíme Ubľu.
Ale ešte predtým by sme sa radi niekde najedli a do oka nám padne veľmi príjemne pôsobiaca reštaurácia Špajz (Шпайз). Už sa vidím ako si na terase dávam soljanku a vareniki, ale škrt cez plán nám spraví výpadok prúdu v polovici dediny. Maximálne nám môžu spraviť starý dobrý šašlik, k čomu prúd netreba ale to nám je tiež nič platné, keď som poslednú hotovosť obúchal v obchode. Aspoň sa pohráme s mopsom.
No nič, pokračujeme teda ďalej, nová cesta zanedlho skončí a ani neviem ako už sme aj v dedine Malyj Bereznyj. Pre možnosť pokrmu však treba ísť až do nasledujúceho Veľkého, kde to zapichneme v Dejavu. Na výber jedla už kapitulujem a dáme polievku dňa a pizzu. Majú na výber malú a veľkú a zvyknutí, že veľká má tak o 2 – 3 cm v priemere viac, berieme tú. Ukáže sa, že tu veľká znamená naozaj veľká. No nič, polovica sa zje a druhá sa dá pekne zabaliť.
Poslednou prekážkou dnešného dňa je prechod hraníc naspäť do Schengenu a opäť to bude moje poprvé autom. Vyšné Nemecké som logicky vylúčil z dôvodu, že to je prechod aj pre nákladnú dopravu a tam človek nikdy nevie koľko skysne. Tieto malé sú oveľa komornejšie, príjemnejšie a šanca na rýchly prechod je násobne vyššia. No a ako to celé dopadlo? Nad očakávanie dobre. Na ukrajinskej strane som si síce vyslúžil nejaké krivé pohľady kvôli plnému pasu ruských víz, ale na dôkladnú kontrolu nás na rozdiel od auta za nami nevzali a pustili veľmi rýchlo. Reálne som mal väčšie obavy zo slovenskej strany, kde sa samozrejme vyberá a pozerá batožina, ale asi sme mali šťastie na dobrú smenu, lebo pracovník čo nás kontroloval, bol veľmi príjemný a nehral sa na poloboha, ako mnohí iný zvyknú. A ešte sa aj zaujímal kde sme boli a pri spomenutí Hoverly prezradil, že sa tam onedlho chystá na hrebeňovku. Celá kontrola a tým myslím obe hranice, nám trvali v čistom čase cca 15 minút. Z Uble je pred nami ešte 150 kilometrov, počas ktorých si spravíme prestávku najprv v Snine pri kaštieli a potom až počas zlatej hodinky pri Domaši.
V oboch prípadoch sa jedná o miesta, kde som ešte nikdy nebol. Kaštieľ je ok, neurazí ani nenadchne, určite mu rekonštrukcia pred pár rokmi pomohla ale vyzerá veľmi sterilne, pomaly až ako kulisa a prostredie v ktorom je osadený je úprimne nič moc. Zato Kostol sv. Štefana kráľa pôsobí takto na sklonku dňa luxusne a určite k tomu veľmi dopomáha jeho poloha a neskoré augustové mäkké svetlo. Posledný úsek strihneme cez Giraltovce a obchvat Bardejova a krátko pred ôsmou šťastne a bez poruchy po 2342 kilometroch prichádzame do cieľa. Najbližšie 3 dni nás už čaká iba oddych a v sobotu posledný úsek do Bratislavy.
Páči sa vám tento obsah?