18.8.2020
Budík pekne o siedmej, umyť, jesť a kým sa vytrepeme von je aj tak jedenásť. Niekedy mám pocit, že na tomto výlete existuje nejaká čierna diera, v ktorej mizne čas. Čo ma znepokojuje viac je ale predpoveď počasia. Dnes sa chceme bicyklovať a dážď by tomu veľmi nepomohol. Ale tak predbežne to vyzerá ok, prinajhoršom poobede nejaká krátka prehánka, nič strašné by nás čakať nemalo. Samochodom sa presúvame do dediny Bialowieza, ktorá slúži ako východiskový bod do národného parku a prakticky celého okolia. O samotnom Bielovežskom pralese sa tu nebudem veľmi rozpisovať. V skratke, je to jeden z posledných pralesov v Európe rozkladajúci sa na ploche niečo cez 140 000 hektárov zasahujúci do dvoch susediacich krajín. Žije tu približne 800 zubrov a jeho väčšia časť sa nachádza v Bielorusku, kam sa dostanem bohvie kedy. Viac sa dá dočítať napr. na Wikipédii. Na parkovisku je ešte doba kešu, našťastie tu majú bankomat a nemusím naspäť do mesta. U Straznika Lesnogo vypožičiame dva Romety, ktoré žiaľ nemajú košík, tak ešte pri aute vytriedime len to najnutnejšie.
O pralese som si nenačítal takmer nič a tak to aj vyzerá, pomaly nevieme ktorým smerom sa máme vydať. Vyberieme sa teda cez drevený most do Palácového parku, ktorý pôvodne patril k poľovníckej rezidencii ruských cárov. Hneď na začiatku parku sa nachádza najstaršia budova na poľskej strane Bialowieze – drevený dom, kde kedysi sídlil lokálny guvernér. Celý ho prefrčíme až na jeho severozápadný koniec, kde začína poľná cesta do samotného národného parku. No a tu je taká malá ceduľka, ktorá mi objasní, že bez sprievodcu si môžeme dať akurát tak otočku. Niečo málo o tomto som ráno čítal, ale nevenoval som tomu veľa pozornosti. Tak si to ešte od jedného z nich, čo ide práve oproti overím a bohužiaľ je to tak. Treba sa vrátiť na začiatok, zaplatiť sprievodcu, ten musí mať samozrejme práve teraz čas, čo asi nebude a potom s nami musí chodiť. Bicykle v tom prípade postrádajú akýkoľvek zmysel, tak celú túto šarádu instantne zavrhnem. Samotný národný park teda neuvidíme, ale to zase nie je taká tragédia, v okolí je plno iných možností.
Bajkami sa teda vraciame do srdca dediny a na Endomonde nájdem zopár okruhov, ktoré vyzerajú sľubne a rozhodnem sa teda skombinovať dva z nich. Ako prvý si vyberáme ten severozápadný, ktorý predsa len sľubuje o niečo zaujímavejšie zastávky. Ešte pred opustením dediny to ale stočíme na Orlen pumpu, kde zakúpim dva hotdogy a chcel som aj domáce pivo na doplnenie vitamínov, ale musím sa uspokojiť s litovským špeciálom.
Šliapneme do pedálov a onedlho už flekujeme pred rezerváciou, parkom, zoo, či ako to nazvať, lebo teda patrilo by sa toho zubra aspoň vidieť. Až tu zisťujeme, že úplny fail je, že my vlastne na tie bicykle nemáme zámok. Nie je to samozrejme neriešiteľná situácia, len malá obštrukcia, pôjdeme teda každý sám.
Idem teda prvý, zakúpim lístok a nedočkavo míňam výbehy s rysom a vlkmi. Rys leží hore bruchom na opačnom konci, vlci sú dakde zalezení, to nevyzerá nádejne. Ale zas dobré pre zvieratá, koterce sú relatívne veľké a s poloprírodnými podmienkami, tak sa s tým treba zmieriť. Zubre okupujú tieň stromu v strede svojho výbehu a na tomto priamom slnku vidím akurát tak siluety. Malou náplasťou je predvádzajúci sa jeleň a zubroň, čo je taká prerastená krava (kríženec zubra a tura). Ešte selfie s týmto divým hovädom a popri koňoch sa vraciam k bicyklom a zreferujem Janke čo ju čaká.
O polhodinu sa vracia s rovnakými dojmami, tak pokračujeme k Starej Bialowezi. Ako už názov napovedá, pôvodne sa dedina nachádzala práve tu a to po celých 200 rokov. Až v roku 1596 sa obyvatelia kvôli vlhku oblasti presunuli o 5 km vyššie k rieke na súčasné miesto. A tu, na pôvodnom mieste je teraz príjemný a kompaktný náučný chodník divočinou. Milovníci stromov tu môžu obdivovať skupinu viac ako 400 rokov starých dubov pomenovaných po litovských a poľských panovníkoch a ich manželkách.
Odtiaľto to stáčame smerom späť do dediny, odkiaľ máme v pláne druhý okruh. Cestou sa ešte zastavíme pri malej drevenej vyhliadke a až tu na otvorenej ploche si všimnem nepríjemne sa sťahujúce mračná. To už mi aj baterka vo foťáku dochádza, ale našťastie žijeme v dobe, kedy už aj tie sa dajú nabíjať z powerbánk. Kúsok od vyhliadky je ešte jeden náučný chodník Żebra żubra. Ten má sám o sebe až 4 kilometre, ale nie je nám dopriate vidieť z neho ani časť. Snáď dve minúty po našom príchode sa rozprší a tak sa namiesto prechádzania lesom tlačíme v altánku.
Po 20 minútach výdatného dažďa sa ukáže “suché okno” a bez váhania ho využívame na presun do dediny na večeru. A dobre sme spravili, lebo po asi ďalších 20 minútach – hneď ako nám donesú jedlo – sa spustí hotový vodný armageddon. Pierogi si tak ani poriadne nevychutnám, lebo na toto nestačia ani slnečníky na terase a v jednom kuse na mňa odniekiaľ ide voda.
Uväznení si tu počkáme takmer ďalšiu polhodinu, počas ktorej zisťujem kde som v pozeraní predpovede spravil chybu. Ukáže sa, že ja som celý čas pozeral predpoveď na Hajnowku, veď “čo už je to 20 kilometrov, tam bude také isté počasie”. No nebolo. Z druhého okruhu tak už logicky nič nebude a radšej vraciame bicykle a rýchlo hľadám nejakú alternatívu, čo ešte vidieť kým je svetlo. O 30 kilometrov v Orzeskoszkowe by mala byť nejaká Chata Baby Jagy, tak lepšie ako hrdzavým klincom do oka. Pred chajdou parkujeme jednu minútu pred záverečnou, tak si ju obzrieme akurát tak zvonku. Pre instainfluencery s romantickou dušičkou a pre deti asi fajn teda, dojem kazia len plastové detské preliezky v areáli. Týmto momentom sa de facto končí dnešný program a celý tento výlet, zajtra už definitívne naberáme smer Slovensko.
