17.8.2021
Vyspinkaní doružova sa odubytujeme o desiatej, hodíme veci do auta a z hlavnej beriem hneď prvú odbočku doprava na dedinu Ruske Pole. Hneď za ňou sa nachádza umelý vrch s ukrajinskou vlajkou a pravoslávnym krížom a keďže to máme tak blízko, prečo sa tam nepozrieť. Škrt môjmu úžasnému plánu spraví koniec cesty kilometer pred cieľom. To samozrejme nie je žiadna vzdialenosť, ale to posledné po čom túžim je hneď ráno sa spotiť a potom takto fungovať celý deň. Hlavne keď už o desiatej je nepríjemne dusno. Ako náhradný plán vymýšľam rýchlu návštevu hradu v Chuste, tak otočka a po chvíli sme späť na hlavnej. V Chuste sme onedlho, odbočka k hradu nás dovedie naspäť do ukrajinskej reality a najlepšie je, že ten hrad je vlastne iba zrúcanina, čo som si samozrejme neoveril, tak sa ani neunúvame vystúpiť z auta. Kvôli kameňom sa mi tu fakt nechce strácať čas, radšej treba vyriešiť raňajky. Obchvatom sa vyhneme centru a na kruháči to stočím k BRSM pumpe, kde napochodujeme dnu nevšímajúc si divných pohľadov. Ukáže sa, že pumpa sa otvára až zajtra, tak nás pošlú hneď vedľa na WOG. Tu už našťastie všetko funguje ako má, páročky sú prepečené ako sa patrí a káva je príjemnou vzpruhou pred kilometrami, ktoré ma čakajú.
Chust si tak nachávam(e) na inokedy a vyrážame smer Mižhirija po ceste P21, od ktorej neviem čo čakať. Po pár kilometroch sa ukáže, že veľmi slávne to s ňou teda nebude. Úvod je pritom ale celkom príjemný, väčšina cesty je nová, aj keď teda úplne nerozumiem logike tých 30 až 50 metrových úsekov starej cesty medzi dvoma novými. Zaujímavosťou je pre mňa osobne aj spôsob remontu, stará cesta sa nefrézuje, ale rovno na ňu sa položí nový asfalt. V konečnom dôsledku tak niekedy vznikajú aj veľmi nepríjemne vyzerajúce 15 centimetrov vysoké krajnice. Po 25 kilometroch si spravíme krátku pauzu pri dedinke s poetickým názvom Honcoš. Okrem neho tu majú pekný drevený most pre peších ponad rieku Rika, ktorý si ale dlho neužijeme, začne totiž pršať.
Rozumný povrch vydží ešte pár sto metrov a potom padne opona a hotovo. Ďalších 10 kilometrov si táto cesta nezaslúži iný prívlastok ako to, že je doslova rozjebená ako rešeto. Všetci traja to ale doklepeme bez ujmy a kúsok pred Mižhirijou sa ešte zastavíme pri lanovke, ktorá by mala fungovať, ale opak je pravdou.
Tu sa za volantom vystriedame a Janka ma tak slávnostne po 5 rokoch dovezie opäť do Mižhirije pred autobusovú stanicu, aby som si mohol pospomínať, čo sa zmenilo. A že teda. Hneď pohľad na budovu stanice ma privedie k slzám, veď čo už môže byť krajšie ako presklená stanica? Predsa stanica obostavaná drbnutými obchodmi postavenými z plastových okien a panelov. Nádherné, nejedno srdce pri pohľade na toto určite zaplesá. Najvtipnejší je pohľad zvnútra. Oni jednoducho pred okná postavili tehlovú stenu a hotovo. Grc.
Radšej sa teda ideme prejsť po veľmi kompaktnom centre, Janka si ešte nakúpi v drogérii nejaké blbosti a pred odchodom dáme na terase s výhľadom na zatopené nastupište kávu z kelímku. Väčšina turistov prichádza do Mižhirije z jediného dôvodu – je to ideálny východiskový bod na návštevu Synevyrského jazera. My nie sme výnimkou.
Spomienky na túto 30 kilometrovú cestu spred 5 rokov ju neukazujú vo veľmi vábnom svetle, ale realita opäť pozitívne prekvapí a namiesto tankodromu nás čaká žehliaca doska. Len to počasie by sa mohlo trochu umúdriť, ale aspoň teda neprší. Zatiaľ. Po hodine scénickej jazdy údolím parkujem na Majdančiku za 30 hrivien a odtiaľto už pokračujeme peši.
Pri bráne ešte treba vybaviť vstupné a vyšliapať si posledných 140 výškových metrov na kilometri a pol, čo by bola aj celkom príjemná prechádzka, nebyť neustále sa premávajúcich áut. Tento karpatský klenot dosahujeme niečo pred štvrtou a ja rovnako, ako pred 5 rokmi, obozretne kupujem dve pláštenky. Vybavení pre prípad najhoršieho sa vyberáme na prechádzku okolo jazera.
Synevyr je najväčšie a zároveň najvyššie položené horské jazero na Ukrajine a k jeho vzniku sa samozrejme viaže legenda, v ktorej nechýba nešťastná láska a smrť, realitou je však obyčajný zosuv pôdy. Približne v polovici jazera kupujeme u lokálnej babušky luxusné čaje z lesných plodov doslova za 5 korún a po pár metroch už aj prichádzame k drevenej plastike, ktorá znázorňuje zamilovaný pár z legendy.
O 5 minút nato začne liať pomaly presne v rovnaký moment, ako keď som tu bol naposledy a v pláštenkách to doklepeme na kolibu Trembita, že sa teda najeme, veď či sa najeme tu hore, alebo dole pri parkovisku je už vlastne jedno, liať tak skoro neprestane. Ach, ako som sa mýlil. Jedálny lístok ešte dostávame celkom rýchlo, ale čakať na objednávku niečo medzi 10 až 15 minútami a pritom milé dievča zoberie objednávky od dvoch stolov, čo prišli po nás, to je fakt na facku. To už to nevydržím a dovolím si prísť objednať k baru a spýtať sa, podľa akej logiky to tu funguje. Ako pomstu kuchára asi potom dostávame soljanku, ktorá je jedna z najslabších, aké som kedy jedol a zlatý klinec tejto návštevy je účet. Za dve podpriemerné polievky a dve nealko pivá – v prepočte 12€. Tragické. Za stále vytrvalého dažďa sa vraciame k autu a keďže zajtra už smer Slovensko, rozhodujeme sa potiahnuť to až do Mukačeva.
Je 6 hodín večer pred nami ešte 140 kilometrov, no najvyšší čas vyraziť. Na krátko sa ešte zastavíme na Synevyrskom priesmyku, veď kto vie na akú dlhú dobu bude toto posledný pohľad na ukrajinské Karpaty.
Pár minút po deviatej už v meste zvoním pred penziónom Zlatá Praha, kde nám milá majiteľka otvorí bránu na ustajnenie nášho francúzskeho plnokrvníka a ubytovávame sa. Jediný zádrheľ je absencia terminálu a v hotovosti mi chýba asi 100 hrivien, tak si ešte spravím večernú prechádzku k bankomatu. Spať sa nám ešte nechce a neskorý obed nebol nič moc a keďže sa zároveň jedná o posledný večer, patrilo by sa niekam skočiť. Peši sa vyberieme po vymretej hlavnej ulici smerom do centra a reálne to začína trochu žiť až od miestneho Dómu Sv. Martina. Tým myslím, že po ulici jazdia autá, nie že tu bujnie nejaký nočný život, predsa len je utorok.
V supermarkete ešte stíham kúpiť koňačik pred záverečnou a ako miesto finálnej večere volíme reštauráciu Bograč na pešej zóne. Janku prehovorím na grill mix tanier pre dvoch a po 100 gramoch zakarpatského, jednoducho rozlúčková večera, ako sa patrí. S plnými bruchami sa odgúľame na izbu a pred spaním ešte popijeme trochu Bolgradu.
