Kazachstan 2018

Deň 11 – Astana

13.5.2018

Spánok potiahneme až do 8:30, odlet je až neskoro večer, netreba sa plašiť. Raňajky vybavím len zvezením sa o 34 poschodí nižšie a návštevou potravín. Kvôli slabosti miestnych na cukor sa mi však inú kávu, ako 3v1 kúpiť nepodarí. Ale s premáhaním vypijeme aj takú.

Ako sa pobalíme uvedomím si, že som to trochu nedomyslel s batožinou. V bežnom hoteli alebo hosteli by sme ju jednoducho nechali na recepcii, tu však nie je komu. Chodiť celý deň s ruksakmi na chrbtoch sa mi ani trochu nepozdáva, tak máme úlohu hneď na ráno. Spomenul som si, že v Keruen majú pri vstupe do supermarketu uzamykateľné skrinky, to by teoreticky šlo. Odchádzame teda do potravín, aj sa mi tam ruksak podarí napchať, ale spravím jednú veľkú chybu a to, že sa pýtam obsluhy ako dlho je tam možné veci mať. To sa hneď zľaknú a posielajú ma do šatne na tretie poschodie. Tá je už bohužiaľ od polovice apríla v letnom režime, čiže zatvorená. Na opačnom konci “námestia” sa však nachádza nákupné centrum Chan Šatyr (Khan Shatyr/Хан шатыр) a tam naisto bude supermarket tiež. Nurzhol bulvár, nato že tvorí centrum “novej” Astany je opäť totálne prázdny.

Aspoň, že počasie je pekné, aj keď iba 5 stupňov a to je polovica mája. Cestou míňame upratané sochy participujúcich krajín na minuloročnom Expo. Slovenská je jedna z tých lepšie dochovaných, Česi samozrejme musia doslova vytŕčať z davu.

Popod barák nápadne sa ponášajúci na Atlantis The Palm Hotel v Dubaji sa už pred nami vynára samotné nákupné centrum v neofuturistickom štýle, zjednodušene v tvare stanu. V tejto stavbe, rovnako ako v prípade Palácu mieru a dohody majú prsty spoločnosti Foster and Partners a Buro Happold.

Ani tu šatňa už nefunguje, zostáva veriť že tentokrát to už so skrinkami vyjde. Tie sú rozmerovo ešte o niečo menšie ako tie v Keruene, ale podarí sa to tam natlačiť. Potom hneď zavítame do potravín, kde kúpime plechovku konského mäsa ako suvenír domov, aby sa nepovedalo, bundy prehodíme cez ruku a ideme sa tváriť, že nás čaká dlhý shopping. V rýchlosti si pozrieme aj nákupné centrum, ktoré má na treťom poschodí lunapark a na štvrtok dokonca akvapark. Happy hours za normálne vstupné je ale až od 18:30, a to už je tak na hrane, či to vôbec skúsiť.

No nič, vychádzame von a yandexom sa vezieme k Nazarbayev Centre, ďalšej z radu zaujímavých stavieb a opäť prekvapivo z dielne Foster and Partners. Tá by mala slúžiť ako archív a knižnica prezidenta a to Janka samozrejme nemôže vynechať. Oficiálne okrem toho plní aj úlohu multifunkčného vedeckého, analytického, humanitného a vzdelávacieho centra. Vyhodiť z taxíku sa nechávame trochu ďalej od budovy a namierime si to k nej cez park. To sa ukáže ako nesprávna cesta. Celý objekt je obohnaný vysokým plotom prešpikovaným kamerami. Vracať sa niekoľko sto metrov naspäť sa nám nechce, ešte že plot parku neslúži svojmu účelu, tak ho podlezieme.

Pri vstupe do komplexu je malý domček a za plotom uniformovaná hliadka, tak sa pýtame, či sa vôbec dá ísť dnu. Odpoveď je, že ale samozrejme, že áno, máme vojsť na kontrolné stanovište. V domčeku teda vchádzame do prvej miestnosti, kde si hliadka opíše čísla pasov a potom sa dostávame po dverách s magnetickým zámkom do ďalšej, kde nás čaká sken batožiny a detekčný rám. Ešte predviesť, že foťák naozaj funguje a nie je to nejaká nebezpečná atrapa a sme vypustení na parkovisko.

Ďalšia kontrola je pri vstupe do budovy, tu už však nemusíme nič skenovať, kolegovia svojim z domčeka dôverujú. Ani tu sa Nursultan svojou prezentáciou nenecháva zahanbiť, mramor a žula sú všade. Neviem, či sme si interpretovali pojem knižnica nesprávne, ale prvé dve poschodia sú skôr výstava aké má Nursultan knihy a čím všetkým ho kto obdaroval. Treba uznať, že ego maniak to je riadny. Faktom je, že zvyšných 4 či 5 poschodí sme nevideli, ale okrem nás a pozorného oka strážcov, ktorí nám bol vždy nablízku tu nebol okrem nás vôbec nikto.

Po prehliadke darov a fotografii sme usúdili, že novej Astany už bolo viac ako dosť a bordovou Ladou Grantou sa vezieme k trhovisku Artem (Артем), ktoré sa nacháza v oblasti, ktorá bola za starých čias centrom mesta ešte keď nieslo meno Akmola. To je typicky sovietske, široký bulvár lemovaný po oboch stranách obchodmi. Tu to na rozdiel od Nurzhol bulváru naozaj žije. Všade plno ľudí a amplióny vyrevujúce neodolateľné ponuky.

My by sme sa radi najedli, v okolí trhoviska vždy býva takýchto možností požehnane, ale tu sa nám nedarí nájsť nič dnu ani v okolí. Zas nejak extra precízne sme nehľadali, trhovisko sme si prešli iba prízemie a dve ulice naokolo.

Namierime si to teda na hlavný bulvár Republika, kde na rohu natrafíme na nenápadnú reštauráciu. V interiéri, ktorý mi pripomína reštauráciu Záhoran je okrem čašníka iba jeden muž so synom a nič nedáva najavo, že už o pár minút budeme usŕkávať tú najluxusnejšu soljanku za celý kazašský pobyt. Po tej zadelíme ešte posledný plov a ten sa tiež nenecháva zahanbiť. Personál v kuchyni rozhodne vie čo robí.

Po obede si dávame prechádzku bulvárom až k rieke Išim. Cestou konečne na vlastné oči vidím tie semafóry, čo už nejaký ten piatok kolujú internetom, šikovný nápad.

Ponad rieku prejdeme k cirkusu, odkiaľ zoberieme taxi ku Khan Shatyr. Spravíme si posledné fotky do rodinného albumu a zo skriniek supermarketu berieme ruksaky. Zvyšný čas namiesto akvaparku zabijeme v kaviarni.

Matizom sa necháme odviezť na letisko, kde vytlačené boarding pasy aj tak neakceptujú a treba ísť k prepážke. Tak možno by aj z aplikácie stačili. Na pasovej kontrole je pred búdkami detašovaná pracovníčka, ktorá z radu vyťahuje kazachov a posiela ich prednostne a mrmle, že tu je nejak veľa inostrancov. Duty free na letisku je ťažké sklamanie, tešil som sa, že nakúpim domov tie lahodné 5 ročné koňaky, ale na výber sú iba trojročné 🙁 Nedá sa nič robiť, kupujeme aspoň tie. Onedlho sa po tretíkrát stretávame s Lucjanom a posledné tenge oplieskame vo food courte na pizzu.

Let veľmi smutný, spať sa mi nedarí a WIZZ za celých 5 a pol hodiny nočného letu ani len nestlmí svetlo. Na záver aspoň pekný prelet nad vysvietenou Budapešťou a krátko pred polnocou pristávame. Lucjan cestuje domov až zajtra večer Flixbusom, aby tak teraz nemusel vymýšľať s MHD hodíme ho do centra, kde sa lúčime.

My prechádzame krásnym a prázdnym Széchenyiho mostom smerom na diaľnicu a pokračujeme ďalších 70 kilometrov do mestečka Tata, kde som rezervoval na krátke prenocovanie penzión Čierna mačka. Ten bol tak rozumne hneď pri diaľnici a približne v pol ceste medzi Budapešťou a Bratislavou. Recepčnú síce treba zobudiť telefonátom, ale onedlho už dávame sprchu pred 4 hodinovým spánkom. O šiestej ráno budíček, odšoférovať 135 kilometrov do Bratislavy a na 8:30 do práce 🙂