16.8.2021
Ráno sa ukázalo, že s Hoverlou sme mali obrovské šťastie. V noci začalo liať, čo trvá doteraz. Doobedie je vďaka tomu lenivé a pomalé a odubytovať a vyraziť sa nám podarí až o jedenástej. Dnes nás čaká viac menej taký “roadtripový” deň, veľa malých čiastkových cieľov ale nič exaktné, vlastne ešte ani nevieme, kde skončíme. V pekárni vybavíme “raňajky” a medzičasom sa oblačnosť potrhá a vyzerá to opäť na slnečný deň.
Len ešte treba doplniť palivo a benzínku v okolí si pamätám jedine vo Vorochte, čo je síce opačným smerom, ale tak treba aj peniaze z bankomatu vybrať a toto je najsľubnejšia možnosť. O niekoľko minút neskôr tak už na autopilota do nádrže strkám zelenú pištol, bez toho aby som si vôbec niečo prečítal. A ešte že tu teda je ten pracovník, lebo sa ma hneď zarazene pýta, či chcem diesel. V tom momente precitnem a všimnem si, že zelená je tu nafta. No ešte že sa ma spýtal a že sa tankovanie nespustí hneď po zmačknutí ako u nás, inak by sme veľmi rýchlo dovýletovali. Na pravé poludnie odparkujem pred vokzalom a jediný bankomat dáva o svojej existencií vedieť dlhým radom. Ukážkové deja vu z Boryspilu. Čo ma poteší menej je 120 hrivien poplatok za výber ,ale čo sa dá robiť, keš je keš.
Náladu si ideme napraviť obzretím stanice a teda hlavne koľajiska, kde máme aj šťastie a dokonca je tu aj vlak. Možno to znie smiešne, ale na malej stanici to nie je samozrejmosť a s vláčikom má z toho človek hneď iný dojem. Vozne sú zapriahnuté za legendárny a rešpekt vzbudzujúci sovietsky dieslo-elektrický rušeň TE10 (ТЭ10). Trochu sa tu pomotám, porobím pár fotiek, ale tak nedá sa tu byť večne.
Z Vorochty sa vraciame naspäť, prefrčíme okolo ubytka a rozhodneme sa spraviť si ešte jednu krátku zachádzku a obzrieť “Dom hore nohami” – turistickú atrakciu, ktorú sme mali vlastne pod nosom, od ubytka to boli len necelé 3 kilometre. Ale teda po príchode na miesto určenia ma hneď prejde chuť, popri ceste miliarda stánkov, poparkovaných áut a ľudí. 5€ za osobu aby sme sa vôbec mohli pozrieť dnu je hlboko pod úrovňou akceptovania vzhľadom, čo to prinesie. Aj tak je to zaujímavé najviac zvonku.
Jedna fotka teda musí stačiť a radšej opäť naštartujem francúzskeho gentlemana a vraciame sa k odbočke na hlavnú cestu H09, kde konečne odbáčam doprava. Po pol hodine príjemnej jazdy prichádzame do ospalej Jasinje, kde si to opäť namierim rovno k vokzalu. Ruch Vorochty je preč, toto je už naozaj tá pravá ospalá stanica s hydinou korzujúcou sa po okolí. Len by to chcelo aj nejaký vláčik, bez neho to jednoducho nie je ono. Ale vynahrádza to aspoň luxusný výhľad na dedinu.
O sedem kilometrov ďalej mám poznačený vodopád Trufanec (Труфанець), ktorý síce nie je úplne na zahodenie, ale jeho poloha doslova meter od cesty ho robí ľahkým cieľom. Keď sa 2 minúty po tom, ako vystúpime prirútia dve maršrutky plné ľudí, radšej sa rýchlo pakujeme preč.
Cesta je stále nad očakávanie dobrá a tento stav trvá až do Rachova, alebo teda korektne ukrajinsky Rachiva. Tu dáme pit stop na benzínke SunOil, kde sa podujmem doplniť energiu a skočiť kúpiť dve kávy. Tradične ich pýtam bez sachara, ale predavačka na mňa pozerá, ako keby som bol retardovaný, tu je to cukor, žiaden sachar. Luxusné toalety na benzínke radšej vynecháme a za mestom dobrá cesta skončila.
Solídna šotolina ale nemá až také dlhé trvanie a onedlho už parkujem pri jednom z ďalších geografických stredov Európy. Aspoň tak to teda v roku 1887 namerali vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku a bachli sem veľký kameň. Po druhej svetovej vojne sa toho chytili sovieti, ktorý meraniami tento geografický stred Európy potvrdili a rozbehli veľkú kampaň, aby o tom presvedčili aj všetkých ostatných. Ale zas treba povedať, že vizuálne je to určite príjemnejší stred Európy ako ten pri Krahuliach.
Odtiaľto až do Solotvyna už má cesta kolísavú kvalitu, ale reálne sa na celom úseku vo veľkom maká a verím, že budúce leto to už bude tip top. Pred mestom sa ráz krajiny drasticky mení. Nie len tým, že schádzame do viacmenej rovinatého údolia, ale najmä silným rumunským vplyvom. Solotvyno už vyzerá úplne ako rumunské mesto, architektúra domov a ich zástavba, to má od ukrajinských dediniek a mestečiek ďaleko. Bodaj by nie, veď do rumunského Sighetu Marmaţiei, ktoré leží hneď na druhej strane rieky Tisa, sa dá doslova dohodiť kameňom.
Solotvyno je však známe najmä svojimi soľnými jazerami, ktoré vznikli odčerpaním vody zo soľných baní na povrch. Ešte pred návštevou lokálneho mŕtveho mora sa však potrebujeme najesť, nato zas nejak počas dňa nebol čas. Zapadneme tu na terasu prvého podniku, ktorý nám príde pod ruku a objednávam pikantnú pizzu a nejakú zeleninu, aby sa nepovedalo. Pizza by aj bola dobrá, ale neviem teda, buď ju presolili, alebo namiesto paradajkového základu použili pikantný, ale tak slaný, že sa to jednoducho nedá jesť.
S miernym sklamaním tak štartujem mašinu a pomedzi pouličné stánky sa pomaly predierame k samotným jazerám. Tých je tu niekoľko a pozemky medzi nimi si rozparcelovali súkromníci a tak to aj vyzerá. Jednotlivé “prevádzky” sa tak líšia nie len veľkosťou a počtom jazier, ale aj zázemím a celkovou paletou služieb a ich kvalitou. My ideme na istotu a vyberáme Bázu odpočinku Palsir (База відпочинку – ПАЛСІР Солотвино), ktorá má všetko potrebné, teda 3 jazerá, 4 bazény, sprchy, prezliekárne, bufety a pre záujemcov aj ubytovanie. No jednoducho všetko, čo bežný človek potrebuje a navyše ani nemusí letieť do predraženého Izraela, tu má takmer to isté za zlomok ceny, no neber to.
Po hodine a pol kúpania sa usúdime, že stačilo a jazerám a milému dôchodcovi dávame po small talku zbohom. V supermarkete Tisa nakúpime proviant na večer a pri platení sa ukáže, ako dobre že som ráno vybral keš, tu terminál nevedú.
triumvirát
S vybaveným nákupom už pomaly treba aj vyriešiť, kde dnes skloníme hlavy a pomerom cena/výkon je jednoznačným víťazom Hotel Complex New Continent na polceste na Chust. Predimenzovaným a opusteným palácom pre lokálne princezničky zamávame na rozlúčku a o pol hodinu neskôr parkujem pred našim dnešným útočiskom, kde sa s priestorom teda tiež nešetrilo.
Len už nejak nezvýšilo na výťah, čo je obzvlásť príjemné hlavne keď vás v takmer prázdnom ubytovaní umiestnia na posledné poschodie. Nič, čo by sa nedalo zvládnuť, len sa treba aspoň raz za deň na niečo posťažovať, keď už sa s kufrom musím teperiť po úzkom schodisku. Hotelová izba je tak našou dnešnou terminálnou destináciou, vonku je už tma ako v rohu a nám sa už aj tak nikam nechce.