8.5.2023
Vo sviatočný pondelok, ktorý je našim finálnym dňom už so skorým vstávaním problém nemám, to som nie že vyspatý, ale doslova až prespatý. Pred siedmou hodinou rannou tak už v plnej zbroji na recepcií privolávam Uber a o 15 minút sme na letisku. O tom sa už popísalo na internetoch viac ako dosť, tak ja to len zhrniem. Je obrovské, nikde na nič nečakáme, funguje tu na rozdiel od Sabihy neobmedzené wifi a na Priority pass tu môžete ísť do salónika.
Ešte predtým však musíme absolvovať check in aj na prepážke, keďže mobilné boarding passy tu na Wizz nefičia. Včera som síce hekoval exity, čo sami aj podarilo, ale Janka dostala pekne exit row v devätnástom rade a ja zase rad prvý. Na checkine nás však čaká príjemné prekvapenie:
Pracovník: “Ale nesedíte spolu.”
Ja: “Hej no.”
Pracovník: “Viem zariadiť aby ste sedeli spolu” žmurk.
Ja: “V exit rowe?”
Pracovník: “Jasné.”
Ja: “Super.”
Po extrémne rýchlej pasovke zabáčame doľava a po pár minútach mi už svajpujú PP na recepcii IGA Lounge. Salónik je fakt na úrovni a vzhľadom na rozlohu má dokonca vytvorenú aj mapu. Keďže sme ešte nejedli, tak si to namierime rovno do Main Buffet Area, kde je solídny studený bufet + dvaja kuchári, ktorí vám pripravia omeletu podľa želania. Po výdatných raňajkách sa presúvame na Bosphorus Terrace, čo je taká kaviarenská časť, kde nikto nie je a je z nej výhľad na duty free shopy pod nami. No škoda, že nemáme viac času, tak je tá naša návšteva celá taká z rýchlika. Bar si však nemôžeme odpustiť a volím ho ako našu terminálnu zastávku na púti po tomto veľmi príjemnom Loungi. Pri poháriku vína sa však nevyhnem porovnávaniu s tým viedenským, ktorý nastavil latku naozaj ale naozaj vysoko a popravde sa mi zdá lepší.
Po vypití kvasenej vylisovanej šťavy z plodov viniča hroznorodého nastáva už len tá posledná najnudnejšia a nutná časť výletu – presun domov. Gate našťastie nemáme na samotnom konci letiska, ale v jeho strede, ale aj tak nám presun niekoľko minút z nášho času odkrojí. Pred gejtom sa to už hemží slovenčinou a rovnako ako v Bratislave aj tu nás naženú do ohrádky, aby sme sa niekam nezatúlali. Čo sa týka batožiny, rozmery tu nikto nerieši a oproti Budapešti, kde vás pomaly naháňajú s pravítkom je to tu úplné lážo plážo.
Let je štandardne nudný, exit row samozrejme pomohol a z lietadla sa na čerstvý maďarský vzduch dostávame presne o jedenástej miestneho času. Pasová kontrola je aj napriek automatickým bránam žalostne pomalá, shuttle na parkovisko nás vezme až na druhý pokus a kým sa prepracujeme k autu je skoro dvanásť. Ešte posledný nákup v Tescu, pred hranicou nezdravý obed v novom McDonalde a o tretej sme doma.
Čo povedať na záver? Stredná Ázia je super a opäť sa mi potvrdilo že krajiny bývalého Sovietskeho zväzu sú presne moja šálka kávy. Jediné čo ma mrzí samozrejme je, že týchto pár dní je skôr len na také oťukanie. Keď je človek otrokom vlastných pravidiel a do toho sa pridá retardovaná honba za číslami, tak z toho väčšinou nič dobré nevypadne. Nemyslím si však, že je to tento prípad, aj za tých pár dní sme stihli vidieť aspoň to najpodstatnejšie z toho, čo bolo fyzicky možné a určite to nebola posledná návšteva tohto regiónu. Tak dovi nabudúce.
Páči sa vám tento obsah?