3.7.2010
Okolo desiatej opúšťame náš dočasný domov a metrom sa vezieme na Didube.
Maršrutku nachádzame prakticky okamžite a keďže máme ešte nejakú trištvrte hodinu, ideme si dať raňajky.
Z Tbilisi odchádzame o dvanástej a za oknami máme čoraz krajšiu krajinu.
Pár kilometrov pred cieľom dostávame defekt. Cez túto neplánovanú prestávku máme čas spraviť si zopár fotiek.
V Kazbegi sme o pol štvrtej. Ubytovávame sa u Vasila, asi 50 ročného pána u neho v dome. 25 Lari na osobu za noc s raňajkami a večerou v cene. Ako spolubývajúcich máme izraelsky pár a jednu fínku. Vasil má dvoch stredoázijských ovčiakov, koňa a niekoľko prasiat.
Vybalíme si veci a ideme sa prejsť po dedine.
Od námestia sa vydávame doprava, Prichádzame k betónovým pozostatkom dolnej stanice lanovky, ktorú vybudovali za Sovietskeho Zväzu rusi. Premávala ku kostolu Tsminda Sameba. Po rozpade ju Gruzínci zničili, lebo podľa nich ničila svätosť kostola.
Od lanovky pokračujeme ešte vyššie, až s adostávame na koniec dediny.
Za dedinou relaxujeme v tráve a vychutnávame si výhľad na hory.
Vraciame sa dole na námestie.
V stánku si dávame čapované pivo a keďže je Rusko tak blízko, tak si k pivu kupujeme aj pravý rusky snack v podobe sušených rybičiek, ktoré ale nezvládame po pár kúskoch jesť ďalej.
Po správne vychladených pivách Kazbeg ideme „domov“ na domácu večeru od Vasila. Zvyšok večera sa nesie v znamení diskusie so spolubývajúcimi.
