28.9.2025
Budím sa opäť sám od seba o pracovných 6:30, po výživných sedem a pol hodinách spánku, do príjemného nedeľného slnečného rána. Pán permanentný homeoffice je navyknutý na iný režim a spí až do ôsmej, ja aspoň tento medzičas využijem na dopísanie poznámok zo včerajšieho poobedia. Počasie sa medzitým stihlo opäť preklopiť do svojej štandardnej upršanej fázy a na raňajky sa tak vyberáme krátko po pol deviatej, kedy sa to vonku aspoň trochu ukľudní.
prší prší
len sa leje
Dnes si doprajeme luxus v podobe jedla, ktoré nám niekto prinesie na stôl a na tento účel som nám vyhliadol reštauráciu Red Snapper. Trinásť dolárov za raňajky je cenový overkill, hlavne ak si to porovnám so včerajším supermarketovým menu v podobe piva s párkami z konzervy, na druhú stranu však treba dodať, že porcia je tiež over the top. Obrovský kopec ryže zakrytý omeletou, k tomu polievka, vyprážaná ryba a sashimi tuniak. Sa nečudujem, že tu väčšina dospelých mužov má telesnú konštrukciu ašpirujúcich sumo zápasníkov, keď jedávajú takého nálože. Nie je hanbu priznať, že my toto vďakabohu nezvládneme.
Po raňajkách si ešte vychutnám obligátnu kávičku a na pumpe hneď vedľa vybavíme dotankovanie plnej. Ja viem, že zatiaľ to na nejaký ťažký deň nevyzerá, ale nenechajte sa zmiasť, je to iba ticho pred búrkou. Vraciame sa teda do hotela pobaliť sa a oddýchnuť si pred náročnými 26 hodinami v pohybe, ktoré nás čakajú.
Odlet z Pohnpei máme tesne pred druhou poobede a namierené máme na Guam, ostrov ktorý je politicky súčasťou USA, dalo by sa teda povedať, že sa vraciame do civilizácie. Let však nie je priamy, máme prestup na ďalšom mikronézskom ostrove, na Chuuku. Tento prestup má 12 hodín, čo na prvé počutie znie priam ukážkovo. Dvanásť hodín je totiž čas, za ktorý sa dá stihnúť veľa, čo je samozrejme pravda, len keď sa človek začne pozerať na detaily, už to tak ružovo nevyzerá. Prílet máme tesne po druhej poobede (ideme z UTC+11 do UTC+10) a odlet o bolestivej druhej ráno. Aj to by sa dalo, keby tam nevyskočilo niekoľko keby. Prvým kameňom úrazu je, že sa nám nepodarilo požičať auto. A keby len auto, ani len booknuť nejakú izbu aspoň na tých pár hodín nie je možné, že by sa človek osprchoval a dal trochu dokopy. Hovorí sa, že za všetkým hľadaj ženu a v tomto prípade to platí dokonale. Spoločným menovateľom je v našom prípade 10th National Women’s Conference začínajúca zajtra. Ženy zo všetkých kútov Mikronézie sa zlietejú na Chuuk práve vtedy keď aj my, čím efektívne paralyzovali všetky ubytovacie zariadenia a vybrakovali všetky dostupné autá. Pre nás to teda znamená jediné – 12 hodín kúpania sa vo vlastnom pote. Hlavne teda neviem čo budeme robiť od šiestej večera do druhej ráno, počas tmy ako v kýbli v meste, ktoré tvoria dve ulice. Ale aj o tomto je cestovanie, pre zárezy treba niekedy trpieť. Na letisko je to čo by človek kanistrom dohodil a ideme tam zbytočne skoro. To je tak keď má Miroslav OCD a musí tam byť dve hodiny pred odletom. Makači z požičovne tu zase nie sú, tak ideme zatiaľ vybaviť checkin, kde opäť platíme smutných 25 dolárov na hlavu za departure tax. Menej to teda bolí v cene letenky, ako to takto kešovať, ale čo už narobím. Buď zaplatím alebo si ma tu nechajú navždy. Na security sa mi zas podrbal bočný zips na ruksaku, ten už fakt melie z posledného a ja to radšej pre istotu fixujem opaskom, fakt si nemôžem dovoliť celý deň chodiť s vecami v igelitke.
predstavte si znelku z MacGyvera
Kým majstrujem, tak súkromník Mirko od tetky so suvenírmi bezohľadne vykupuje poslednú 5 dolárovú magnetku. Nešťastie jedného je šťastie druhého. Má tu ešte jednu za desať, tak skúsim šťastie a pýtam sa či mi ju predá za päť. Predá. Šach mat Michalovce. To mi pánbožko oplatil zato, že sedím v strede. Svet je opäť v rovnováhe.
Lietadlo prichádza načas a dokonca s rovnakou posádkou ako predvčerom. Hlavná letuška v jeseni svojho života vyzerá byť v lepšej nálade ako predvčerom a naopak tá “naša” mladá, ktorá nás obdarovávala plechovkami koly, v o niečo horšej. Holt, keď sa niekde pridá, inde sa musí ubrať. Kávu a zdravú kolu však dostanem, aj keď len v pohári. Vyhliadkový let je krátky rovnako ako pristávacia dráha v Chuuku.
dovidenia Pohnpei
Ak by som parafrázoval Billa Gatesa, tak by som asi povedal, že 1800 musí stačiť každému, ale posádka na lete Air Niugini Flight 73 by so mnou určite nesúhlasila. Presne v tento deň pred siedmymi rokmi tu totiž piloti neodparkovali 737 pri termináli, ale až v lagúne. Absencia booknutého ubytovania na imigračke zdvihne obočie, avšak veľmi rýchlo vysvetlím, že po polnoci pokračujeme ďalej. Na customs to už ide ako po masle a sme jedni z mála, ktorí vôbec nemusia otvárať batohy. Vďakabohu, lebo by som sa tu zas trápil s tým zipsom 10 minút. Týmto tak oficiálne vstupujeme na pôdu ďalšieho spoteného štátu Mikronézie a rovno musíme poriešiť, ako sa zbaviť ruksakov. Nič také ako úschovňa tu samozrejme neexistuje. Terminál letiska sa síce na plakete chváli, že bol vo februári 2007 zrenovovaný za peniažky čínskeho ľudu, ale odvtedy sa už vyzrážalo na stropoch veľa vlhkosti a dnes vyzerá, že ďalšia rekonštrukcia je viac ako potrebná.
Roky presunov ma však naučili využívať aj menej tradičné riešenia a preto napochodujeme do prvého hotela, ktorý je na rane s otázkou či by nám na pár hodín neumožnili uschovať situ batohy, hoci aj za poplatok. Plachá recepčná je touto otázkou natoľko vykoľajená, že si musí zavolať manažéra. Ten s tým nie len že nemá absolútne žiaden problém, dokonca nám ich postrážia zadarmo. Tak sa to robí do psej matere.
hotel záchranca
Ďalším šťastím v našom dnešnom nešťastí je poloha letiska, ktoré je vlastne integrálnou súčasťou “mesta”, nemusíme tak riešiť žiadne taxíky alebo neexistujúce autobusy, ale všetko vybavíme pekne po vlastných. Výhodou je, že mám opäť priestor na fotky, nevýhodou, že už po pár sto metroch sme dopotení ako latinské prostitútky v polovici svojej šichty. Weno (predtým Moen) je z celej Mikronézie najľudnatejším mestom, oproti Kolonii má viac ako dvojnásobný počet obyvateľov, ale pocitovo má rovnako rurálny feeling. V čom však rozdiel je a celkom zásadný je to, že tu nás každý zdraví, čo sa nikde inde nedialo. Zbité chajdy sa striedajú s nízkymi murovanými bytovkami, sem tam nejaký malý obchodík, ktorý zase strieda supermarket a všetko to korunuje výhľad na ozaj peknú miestu lagúnu. Tá inak zaraďuje Chuuk na svetovú mapu potápačských rajov. Škoda, že na toto tu nemáme čas a priestor, nenechal by som sa veru prehovárať.
Namiesto pod hladinu sa tak ponoríme do samoobsluhy doplniť tekutiny. Obchod vyzerá presne tak ako som si ho predstavoval, prázdny a ušmudlaný, len teda naozaj by mi stále nemusela byť v pätách predavačka. Neletel som cez pol sveta, aby som tu ukradol šprotu v oleji milá pani. Ale tak aj toto je súčasť kultúrneho zážitku.
Gong práve oznámil štyri hodiny poobede, čo znamená dve veci. Sme v polčase denného svetla, počas ktorého sme už de facto videli polovicu mesta a zároveň by sa patrilo niečo zjesť. Pre tento účel si vyberáme populárnu reštauráciu v hoteli Truk Stop, čo je inak veľmi šikovná slovná hračka. Chuuk sa totiž ešte pár rokov dozadu volal Truk. Aj logo majú podarené. K premenovaniu prišlo hlavne preto, aby sa používal pôvodný miestny názov namiesto koloniálneho názvu. „Truk“ bolo totiž skomolené pomenovanie, často vysvetľované ako nesprávna výslovnosť alebo prepis pôvodného názvu „Chuuk“. Reštika je plná účastníkov konferencie, našťastie jeden voľný stôl sa ujde aj nám. Kuchyňa je riadne vybrakovaná, ale to aby na ostrove nemali ryby už považujem pomaly za škandál. To, že ten ma ešte len čaká, v tejto chvíli netuším.
Keďže morská sekcia je out of order, zostáva nám dať si buď burger, pizzu, smažené kura alebo vyskúšať niečo nové v podobe Philly Cheesesteak sendviča. Miroslav to zo svojich potuliek po USA pozná, ja túto objednávku approvnem až po rýchlom googlení obrázku. To čo však o 15 minút neskôr pristane pred nami na stole môžem oficiálne vyhlásiť za tú najväčšiu kulinársku tragédiu, čo som v živote zažil. Poznáte tie reklamy, keď sa na vás na billboarde usmieva naložený pestrofarebný burger a potom dostanete niečo, čo vyzerá ako 3 krát prejdené bicyklom s trochou frcnutej omáčky a neduživým šalátovým listom. Tak toto je ešte asi tak 4 krát horšie. To, že namiesto hranoliek dostaneme dva mesiačiky zemiaka by som ešte ako tak dokázal prežiť, ale že ten sendvič budú v skutočnosti dva jemne roztečené plátkové syry na troche chleba s mäsom naozaj nízkej kulinárskej invencie, už len s ťažkosťami. Za 14 a pol dolára suverénne najhorší deal v histórii ľudstva. A to ešte to rozčarovanie musíme zapíjať 7 dolárovými tretinkovými pivami. Mojej peňaženke sa chce plakať a mne s ňou, hlavne pri pomyslení, že na toto robím niekoľko hodín.Nedá sa však nič robiť, len sendvič horkosti prežuť, prehltnúť a zaplatiť. Aspoň tu majú pekné mólo a začínajúca zlatá hodinka tomu dodáva tie správne teplé tóny.
Robiť už reálne nemáme čo, tak navrhujem to jediné, čo sa v takejto situácii ponúka. Ísť kúpiť nejaké pivá a niekde si ich pri pozeraní na lagúnu vypiť. V najbližšom anonymnom okienku malého obchodíka kupujeme zopár plechovíc, ktoré putujú do nepriehľadnej igelitky a vyberáme sa ďalej na juh nájsť nejaký vhodný spot. Z ničoho nič nás počas vykračovania si chytí krátka prehánka, ktorá je v tomto sparne doslova darom z nebies. Takto počas mäkkého svetla je to pomaly až surreálna podívaná, prší ale zároveň celý čas svieti slnko. Na ulici všetko stíchne, len sem tam počuť výskajúce deti, ktoré sa bežia ukryť. A to je doprevádzané vizuálnym divadlom, kedy sa všetko sfarbí do odtieňov ružovej až zlatej.
Priam ideálna doba na pochlipkávanie pivečka, čo však kazí len to, že nevieme nájsť miesto, kde by sme sa usadili. Celé pobrežie je posiate domami a chodiť niekomu po pozemku a potom tak stokovať je príliš aj na ostré lakte z východu. Jediné miesto s otvoreným výhľadom na more sa ukáže až v podobe kostola Ježiša Krista Svätých neskorších dní, kde má zas Mirko osobný problém piť alkohol na sakrálnej pôde. Jeden z najkrajších západov slnka na tomto výlete si tak vychutnáme plne pri zmysloch, neotupení horkou chuťou chmeľu. Pozerať, ako sa s nami deň lúči pri jemnom kolísaní ukotvených člnov je ale dostatočne podmanivé aj samé o sebe, to musím uznať. Plán však zostáva rovnaký a na druhú stranu, pod rúškom tmy sa možno aj niekde upraceme ľahšie. Kostol sa aj tak zatvára a z jeho pozemku nás vyprevadia 4 detiská, ktorá práve spolu s mamou opúšťajú tento svätostánok. Za tie dve minúty nás stihnú vyspovedať odkiaľ sme, ako sa voláme aj prezradiť že 5, 6, 7 a 9 rokov. Milé.
Pešibusom sa vraciame na sever a pokým na oblohe to hraje všetkými odtieňmi ružovej, nám v hlavách hraje, kde to zakempíme. Útočisko nakoniec nájdeme o 20 minút neskôr pri prístave a tak dokonalé, že sa tomu až ťažko verí. Vedľa veľkého parkoviska je úzky chodník s múrikom s perfektným výhľadom na more a prístav a najväčšou pridanou hodnotou je, že to nie je spojnica s ničím, takže je tu úplne nulová šanca, že sa tu niekto bude prechádzať. Tu však radosť končí. Je 18:15, do odletu nám zostáva necelých 8 hodín a už tu absolútne nie je čo robiť. Len popíjať.
Keď už to vyzerá, že nás život zahnal do slepej uličky, stane sa niečo, čo tento večer, ktorý vyzeral byť tým najnudnejším v histórii, obráti o 180 stupňov. Výkupenie má podobu svetelných kužeľov diaľkových svetiel, ktoré na našich prekvapených tvárach pristanú z bieleho offroadu pri druhom pive. Z dverí vystúpi zavalitá postava a prvé čo mi napadne je, že nás odtiaľto ide niekto vyhodiť. Všetky obavy opadnú vo chvíli, keď dostaneme otázku či chceme pivo. Predstaví sa ako Ken a ani nevieme ako máme každý v ruke po ďalšom pivku a rozbieha sa družná debata. Z Kena sa vykľuje legal counselor, ktorý si z ranného vstávania do práce veľkú hlavu nerobí, lebo pri druhom pive čo spolu popíjame volá svojmu synovcovi nech sem príde a donesie ďalšie. Ten sa objaví asi o 10 minút neskôr s celým kartónom 24 plechoviek a hneď máme v ruke ďalšie. Toho však viac zaujíma jeho frajerka a pofajčiť si, ako dvaja spotení Slováci a tak sa do debatky nepripája.
Ken nám medzičasom prezradí čo to z miestneho života a korunuje to vtipom, že miestne vlhké počasie má veľkú výhodu v tom, že netreba venovať čas predohre, lebo vďaka nemu sú ženy už pripravené. Jeho sedem detí hovorí samých za seba. S rastúcim počtom vypitých pív stúpa aj jeho potreba byť dobrým hostiteľom, tak onedlho volá ďalšiemu rodinnému príslušníkovi, že prídeme do baru. Z toho čo hovorí mám pocit, že tu sa snáď každý pozná z každým. Ani nevieme ako a o pár minút s ďalším pivom už sedíme spolu s ním v aute a namierené máme na najjužnejší bod ostrova do baru Blue Lagoon. Nenechajte sa vyviesť z miery že šoféruje, tu je to vraj úplne bežné, na čo sa uškrnie a odpije si. Na druhú stranu aspoň nemajú to vostočné zmýšľanie, kedy je každý hrdina a Ken tak šoféruje doslova krokom. Aj preto nám tie štyri kilometre trvajú vyše pol hodinu, ale lepšie prísť neskôr ako vôbec. My sa aj tak nemáme kam ponáhľať. Blue lagoon musí počas dňa vyzerať ako čistý tropický raj, teraz nám však musí stačiť aspoň šum mora. Ken nám ešte stihne objednať sushi tanier, kým ho pri ďalšom pive, ktoré som už prestal počítať, začne prepínať na autopilota.
O deviatej na neho príde trochu energie a sám uzná, že by bolo vhodné to na dnes už rozpustiť. Chceme si zavolať taxi, ale je neoblomný a trvá na tom, že nás hodí k letisku. Cestou si neodpustí ďalší Bud Light. Legenda. Pred hotelom nás vyhadzuje niečo pred desiatou a čas do odletu je tak hneď znesiteľnejší. Práve takéto stretnutia robia z výnimočných dní dni nezabudnuteľné. What a time to be alive. V taške nám ešte ostali dve pivá, ktoré sme nestihli otočiť pred Kenovou intervenciou a tie treba vypiť. Ako praví východoeurópski chlapci tak postokujeme na opustenej benzínke.
Hotel kde máme odloženú bagáž je hneď vedľa a recepčný, ktorý medzitým vystriedal to zakríknuté dievča nás volá dopiť si ich u nich na recepcii, čo samozrejme neodmietame. Po tých tristopäťdesiatch pivách mám chuť na trochu cukru, tak vybehnem ešte do potravín a za tento akt dobrej vôle zoberiem kolu aj jemu. O polnoci sa pekne poďakujeme, rozlúčime a vyberáme na letisko.
