16.8.2020
Raňajky dnes netreba riešiť, aj zohriata pizza s kávou padne dobre. Pri nakladaní vecí do auta zistím nemilú vec, do kufra sa vysypal prací prášok, čo som kúpil ešte v Štetíne. Investícia do plastovej vaničky bola dobrá vec. Našťastie hneď na prvom Orlene majú odkurzacz, ale dostať sa k žetónu sa ukáže ako malé dobrodružstvo. Pokladníčka bez elementárnej znalosti svetového jazyka síce pochopí, že potrebujem rozmeniť 50tku na vysávač, ale žetón mi už nedá. To ja samozrejme zistím až s rúrou v ruke pripravený na akciu. Zas sa tam musím vrátiť a vystáť rad a ešte raz jej vysvetliť, že na ten vysávač naozaj potrebujem žetón, čo by teda mohla vedieť keď tu pracuje. Pinglovanie hore dole nakoniec dobre dopadne po dovysávaní kufra stihnem na ten jeden nekonečný žetón obriadiť aj zvyšok auta.
Po tomto neplánovanom upratovacom okienku tak konečne vyrážame smer východ. Aj keď sa v Mazuroch geograficky nachádzame už od včera, až po pár kilometroch, kedy sa konečne začínajú objavovať jazerá, to tak začne byť aj pocitovo. Po necelej polhodine jazdy to stočím k malému prístavu na jazere Kisajno, ktoré je súčasťou väčšieho celku – jazera Mamry, druhého najväčšieho v celej krajine. So šťastím sa nájde aj voľný flek pre Suzuki, tak to tu môžeme aspoň v rýchlosti omrknúť. Prístavov som už v živote videl veľa, ale benzínovú pumpu pre lode vidím teda naživo prvýkrát. Samozrejme, jedná sa o bežnú vec, ale keďže nie som kapitán ani ostrieľaný lodník, ale iba obyčajná suchozemská krysa, tak je to pre mňa zaujímavé. Hneď vedľa je mólo s mikroplážou na kúpanie, ale pretlak češtiny všade naokolo nás popoháňa preč.
O 8 minút ďalej a 3 kilometre neskôr už vystupujeme z auta neďaleko pevnosti Boyen. Treba aj trochu kultúry a histórie, tak kupujeme dva lístky a vyberáme sa na prechádzku. Túto rozľahlú pruskú pevnosť vybudovalo 3000 vojakov, ktorí to dostali príkazom iba za 12 rokov. Asi nemuseli riešiť preplatenie nadčasov a stravné lístky. Svoje chvíľky slávy zažila počas prvej svetovej vojny, kedy slúžila na podporu nemeckých jednotiek počas neďalekej bitky pri Tannenbergu v lete 1914 bola so svojím diaľkovým delostrelectvom a posádkou zapojená do fintových operácií. Počas druhej svetovej vojny tu bola iba poľná nemocnica a veliteľstvo nemeckej vojenskej spravodajskej služby. 30 rokov nato otvára svoje brány ako turistická atrakcia, ktorou je dodnes. Len treba povedať, že asi iba pre zanietených fanúšikov dobovej histórie, lebo popravde prechádzka je celkom nudná a jediné čo ma zaujme, je SVD Dragunov v múzeu, ktorý konečne vidím naživo.
Radšej si teda kúpime zmrzlinu a prejdeme sa dole k jazeru, kde aspoň na chvíľu unikneme turistickému ruchu. Väčšou zaujímavosťou je rozhodne otočný most, ktorý je kúsok odtiaľto.
Auto odparkujeme za nejakou bytovkou a aj keď nahodíme jemný šprint, je jasné, že otáčanie už nestíhame. Našťastie o pol hodinu bude ďalšie, tak sa aspoň zatiaľ máme čas prejsť po okolí. Gizycko leží medzi dvoma najväčšími jazerami, je teda jasné, že turizmus tu prekvitá. Cez dizajnový most pre peších prechádzame ponad kanál a namierime si to smerom do prístavu. Tu pulzuje všetok život a množstvo ľudí tomu aj napovedá, nájsť voľnú lavičku je umenie. Radšej sa teda vraciame na druhú stranu a otáčanie si pozrieme z múriku v tieni stromov.
Spokojne sa tak vraciame k autu, do navigácie navolím náš ďalší cieľ, zaradím 1 a vyrážame. 20 kilometrov od ruskej hranice preventívne vypíname dáta a dobre robím, pár minút nato už fungujeme na MTS sieti. To by nebolo veľmi príjemné. Po necelej hodine sme na mieste, takmer na hranici od ktorej nás delí už iba dedina Rapa. Auto nechávame na bezplatnom parkingu a potom už stačí len prebehnúť cez cestu a v diaľke už vidím pyramídu, kvôli ktorej sme sem merali cestu.
Pyramídu nechal postaviť Friedrich Fahrenheid, dôležitý úradník a šľachtic pre východné cisárske Prusko. Friedrich, ktorý bol vášnivým zberateľom umenia a svetobežníkom, bol fascinovaný starým Egyptom, mumifikáciou a faraónskymi presvedčeniami o posmrtnom živote. To, či si skutočne vyskúšal starodávnu mágiu, je samozrejme nejasné, ale jasné je, že jeho posadnutosť bola natoľko silná, že si najal Bertela Thorvaldsena (slávneho dánskeho sochára tej doby), aby postavil mohutnú rodinnú hrobku v tvare miniatúrnej egyptskej pyramídy. Stavba bola dokončená v roku 1811 a má dokonalú štvorcovú základňu so stranami 10,4 m, výškou 15,9 m a vnútorným uhlom steny 51° 52 ‘, ktorý je totožný s egyptskými pyramídami v Gíze. Netrvalo dlho a pyramída začala slúžiť svojmu zamýšľanému účelu už tri roky po jej dokončení, kedy umiera Friedrichova trojročná dcéra Ninette. Postupom času bolo do neobvyklej krypty pochovaných viac členov rodiny, až kým v roku 1849 nebol nakoniec pochovaný samotný Friedrich. Počas posledných fáz druhej svetovej vojny rodina Fahrenheitov utiekla pred postupujúcou sovietskou armádou, ktorá sa zachovala skutočne pietne – odstrelila steny mauzólea, otvorila hroby, odrezala hlavy mumifikovaných mŕtvolam, rozbila rakvy a miesto nechala napospas živlom. Paradoxne toto opustenie pravdepodobne zachránilo pamätník pred zničením počas komunistickej éry a prehĺbilo mystiku okolo stavby. Keď boli telá znesvätené, tak aj napriek prevládajúcej bažinatej oblasti boli stále v perfektnom stave, bezhlavé múmie sa jednoducho odmietli rozložiť. Ľudia zo širokého okolia prichádzali presvedčiť sa na vlastné oči a urobiť si na pamiatku fotografie. To neuniklo mystikom, ktorí nerozkladanie tiel začali pripisovať silným energetickým poliam, ktoré vznikli križovatkou v mieste troch línií Ley a boli zosilnené štruktúrou hrobky. Miestni obyvatelia časom pamätník prestavali, bezhlavé telá však nechali vystavené, aby ich návštevníci videli až do roku 2008, kedy poľská vláda označila miesto za historický orientačný bod a dala múmie Fahrenheita späť do uzavretých rakiev a vchod nadobro uzavrela. Dnes už návštevníci hľadiaci zamrežovanými oknami neuvidia bezhlavé múmie, ale iba štyri úhľadne usporiadané rakvy vo vnútri, tak ako aj my.
To už odbilo tretiu hodinu poobednú, čo znamená, že sa môžeme ísť ubytovať. Ponuka dostupných ubytovaní na Bookingu na poslednú chvíľu už nebola bohatá, tak sme nakoniec zvolili Hotelik Goldap v rovnomennom meste, aj keď pôvodne som chcel niečo bližšie k hraniciam Litvy. Hotel leží priamo na námestí tohto 15 tisícového mesta a našťastie tu ešte nedorazili maniere spoplaňovať parkovanie v centre, tak to odstavím rovno cez ulicu. Checkin sa vďaka nejakému trtkovi na telefóne, ktorý sa pýta na cenu každej izby snáď na 4 roky dopredu pretiahne na pekných 15 minút, ale tak dočkáme sa aspoň podkrovnej izby s výhľadom na námestie. Čo ma sklame je absencia pohárov, to by som v hoteli, ktorý ma uteráky s vyšitým vlastným logom čakal ako samozrejmosť, ale tak nemôžeme mať všetko. V izbe len zhodíme veci a padáme von. Dnes máme na pláne ešte dve miesta, ktoré chcem určite vidieť a aj jesť treba. Ale treba začať tým najdôležitejším a teda obedom, aj keď o tomto čase už sa dá skôr hovoriť o obedovečeri. Na náhodu to tak hneď za mestom stočím smerom k jazeru originálne nazvanému opäť Goldap, pri ktorom Google mapa sľubuje nejaké reštaurácie. Po pár minútach slimačej jazdy v kolóne to odparkujem pri niečom, s čím som sa doteraz nestretol.
Internety ale prezradia viac. Nachádza sa tu sanatórium, kde liečia celý rad problémov, od tých dýchacích až po depresie. No ale konkrétne táto stavba je tzv. gradovňa a táto konkrétna ťahá soľanku (roztok chloridu sodného, ktorého zdrojom sú prírodné ložiská (získava sa z neho napr. kuchynská soľ)) z hĺbky 646 metrov, následne tento roztok steká po 8 metrov vysokých stenách plných vetvičiek Slivky trnkovej za vplyvu slnka a vetra, čo okolo nich vytvára liečivú mikroklímu s vysokým obsahom jódu, brómu, horčíka, vápniku a draslík, sodík a fluoridu. Pobytom tu by sa tak mali liečiť predovšetkým horné dýchacie cesty, dutiny, ale aj rôzne alergie, neurózy, depresie, či stres a celkové vyčerpanie tela. Hlad nás ale popoženie z tejto verejnej kliniky na druhú stranu cesty, kde podľahnem vábeniu mäsa z malého nenápadného stánku s burgrami. Ten si dávam po dlhom predlhom čase a nemohol som si vybrať lepšie.
S odtemneným myslením sa tak môžeme konečne vrátiť k spoznávaniu krajiny okolo seba. Netrvá to dlho a po 10 minútach prudká doprava a po štrkovej ceste dostávame hlbšie a hlbšie do lesa. Keďže nemám tušenie, kde a či sa bude dať otočiť, tak to radšej kilometer pred cieľom odstavím vedľa cesty a ďalej už to dáme na pešo.
Za neskorých slnečných lúčov sa tichým lesom po pár minútach dostávame k dvom zabudnutým železničným mostom. Vybudované medzi rokmi 1907 až 1927 boli súčasťou pruskej železnice a spájali Goldap s Gusevom (dnešné Rusko). Trať fungovala až do konca druhej svetovej vojny, potom boli koľaje odstránené a odvtedy ich opäť pomaly pohlcuje les. Toto miesto na rozdiel od známych mostov v Stańczykach neobjavuje v bežných turistických mapách a bedekroch a tak to tu aj vyzerá. Nie je tu ani nohy.
Svetlo ale dnes nebude večne, preto sa treba pobrať ďalej. O polhodinu sa už pri západe slnka štveráme na vyhliadku hneď vedľa jazera Dobellus Duży. Z vrchu sú dokonca vidieť aj spomínané mosty v Stańczykach, ktoré patria medzi najväčšie v Poľsku a oba boli súčasťou rovnakej železnice ako tie v Botkunoch. Poslednou dnešnou zastávkou je totiž trojhraničie Poľsko-Litva-Rusko, ktoré chcem bezpodmienečne stihnúť za svetla. Mosty tak musia ísť bokom.
O 17 kilometrov východnejšie parkujem na opustenom parkovisku pod prísnym dohľadom webkamery. Dokonca je tu aj oznam s linkom na stream, ale neviem či sem ešte QR kódy / URL skracovače nedorazili alebo je to nejaký zvláštny druh úradníckeho humoru, ale takýto link je v teréne nepoužiteľný.
Samotné trojhraničie je o niekoľko sto metrov ďalej, kam sa dostaneme po asfaltovom chodníku. Presný bod stretu schengenu a ruskej enklávy prechádza stredom dvojmetrového žulového falusu a ako sa onedlho presvedčíme, hranica nie je holubník. Celé miesto je pochopiteľne pod dohľadom kamier všetkých troch štátov a preto krátko po našom príchode už z ruskej strany prichádza usmiaty vojak a slušne pozdraví. V momente ako fotím Janku, tá omylom prekročí vydláždenú čiaru hranice do Litvy a jastrabiemu oku nič neunikne. V momente ju z reproduktoru okríknu, že nech sa len pekne vráti do Poľska a zostane tam. Nejaký divný schengen :))
Vojín vidí, že z nás žiadni imigranti nebudú, tak nám dá dasvidania a my sa tu ešte zopár minút pomoceme a odchádzame tiež, na dnes stačilo. Do Goldapu prichádzame už takmer za tmy a poslednou dnešnou zastávkou sa stane Žabka, kde beriem víno a čipsy a pred deviatou sme už na izbe.
