Už veľmi dlho sa mi nestalo, že by som letenky na nejaký výlet kupoval nejakých desať dní dopredu, ale víkendovej Sofii za “tisícku” bez nutnosti akýchkoľvek pracovných kompromisov jednoducho nešlo odolať. Odlet v sobotu ráno o 6:25 a prílet v nedeľu večer o 22:25, jednoducho víkend využitý naplno.
20.1.2024
Posledných pár zápisov sa tu sťažujem na nezmyselné časy odletov a na to naviazané nepríjemne skoré vstávanie. Dnes tomu nie je inak. S vekom rastú aj nároky na pohodlnosť, tak autobusu zase raz dávam stopku a na letisko sa pekne odveziem autom. Mazur dosahujem krátko pred pol piatou a hneď naskakujem do shuttle busu s odchodom o pol. Na kontrole to ide extrémne rýchlo a 4:50 som už pekne v salóniku. Raňajky, trochu vína, WC a niečo po šiestej sa už usádzam v poloprázdnom lietadle. Z tohto dôvodu dnes exit nevyšiel, ale na druhú stranu mám voľnú trojku, čo sa počíta.
To mi dovoľuje značnú časť letu prespať v horizontálnej polohe a k zmyslom prichádzam až pri klesaní nad prekvapivo zasneženú metropolu Bulharska. To sa od prvého januára tohto roku stalo súčasťou akéhosi hybridného modelu Schengenu. To znamená, že pozemné hranice zatiaľ ostávajú v prevádzke, ale ak do krajiny prichádzate zo Schengenu lietadlom alebo loďou, pasovka je minulosťou.
Vďaka tomu má všetko nečakane rýchly spád a ja sa o pár minút pristihnem, ako bezprízorne hľadám prepážku požičovne Auto Union. Môj obľúbený Interrent totiž ceased to exist, tak teda že vyskúšam niečo nové. Prepážka sa ale v tomto prípade nekoná, Auto Union ju tu jednoducho nemá a tak volám na číslo uvedené na voucheri. Na druhý krát sa aj dovolám a hneď ma navigujú pred letisko, že tam ma čaká pracovník v aute. Skôr by som teda čakal niekoho s ceduľkou vnútri, ale tak je tu a to je podstatné. Parkovisko tejto značne neveľkej požičovne sa nachádza medzi terminálmi 1 a 2 a už po príchode vizuálne skenujem, či tu niekde bude ten Fiat Panda or similar, čo som si zajednal. Panda sa žiaľ nekoná, dostávam však ešte väčšiu obskúrnosť – indickú Mahindru KUV100.
Ešte predtým ako budem môcť otestovať tento indický zázrak poháňaný trojvalcovým 1.2 litrom vlastného návrhu, nesúcim hrdý názov mFalcon, však musím podpísať papiere a nechať si zablokovať tristo eurový depozit. Pri každom inom aute by som asi len dostal do ruky kľúč a dovi, tu je však nutná názorná ukážka toho, ako funguje ručná brzda, ktorá tu má na dnešnú dobu naozaj netradičný spôsob používania. Naopak radiaca páka priamo na palubovke ma fakt ideálnu polohu a zvykol som si na ňu veľmi rýchlo. Horšie sú na tom naopak gombíky, ktoré síce na prvý pohľad vyzerajú ok, ale sú to lacné jednopolohové tlačidlá s ťažko neuspokojivou haptickou a zvukovou odozvou.
Ale tak inak ok, nie je to žiadna tragédia a dá sa s tým normálne ísť. Ešte predtým, ako nechávam Sofiu za sebou sa zastavujem v Lidli, kde si beriem vodu, nejaké sušienky a rovno aj víno na večer.
sociálne duo
Tento výlet nemá nabitý program, dalo by sa povedať, že je tomu skôr naopak. Rok treba začínať pozvoľne a preto som si ako jediný highlight tohto víkendu zvolil návštevu Národného parku Rila. Konkrétne teda “prechádzku” k aspoň niektorým zo siedmych jazier. To je vlastne aj hlavný dôvod požičania auta, riešiť toto verejnou dopravou by bolo nechcem povedať, že neuskutočniteľné, ale čas je limitovaný a nemienim polovicu víkendu stráviť čakaním a presúvaním sa autobusmi. V každom prípade z Lidlu mám čo potrebujem, tak môžem vyraziť.
Sedemdesiatštyri a pol kilometra dlhú cestu, ktoré z drvivej väčšiny strávim celkom prázdnej bulharskej I-1 prekonávam za 74 a pol minúty a indické presúvadlo parkujem na malom plácku, kde v letnej sezóne zvykne stávať pojazdný bufet Skara Bira (Скара Бира), v preklade jednoducho a jasne “Gril Pivo”. Originalitou to síce neoplýva, ale aspoň človek hneď vie, čo ho čaká. Teraz tu okrem jedného premotivovaného psíka za plotom prečerpávacej stanice nikto nie. Toto samozrejme nemá s jazerami nič spoločné, ale zastavil som sa tu preto, lebo o kúsok ďalej v lese sa nachádza vodopád a teda bola by škoda to neomrknúť, keď už to mám po ceste.
Ovčarenský vodopád (Овчаренски водопад) alebo teda po správnosti vodopád Gorica (Goritsa/Горица) je už od rou 1965 prírodnou pamiatkou a z “parkoviska” k nemu vedie príjemná a celkom krátka prechádzka lesom. V lete to musí byť fakt pekné, teraz sú však všetky stromy holé a čo je horšie, finálne metre na vyhliadku sú čistý ľad.
Po vytvorení digitálnej stopy sa vyberám naspäť a až teraz zisťujem, že pokým cesta hore ešte bola celkom easy peasy, smerom dole to občas pripomína čistú akrobaciu. Ešte že tu je ten plot.
Pár minút popoludní som späť pri aute a o pár minút si robím posledný plánovaný stop pri jedinom bankomate v kúpeľnom meste Sapareva Banja (Sapareva Banya/Сапарева баня). Našťastie sa žiadne negatívne prekvapenie nekoná a so sto leva sa vyberám na posledný úsek k lanovke. Na pätnástich kilometroch nastúpam 836 výškových metrov, kedy sa konečne dostávam do nadmorskej výšky 1500m+, kde sa krajina vizuálne mení so šedivohnedej na krásne rozprávkovo bielu, kde sa konáre stromov prehýbajú pod množstvom snehu. Radosť šoférovať.
Míňam rezortnú dedinu Paničišče (Panichishte/Паничище), kde mám na dnes rezervovaný hotel až pár sto metrov pred cieľom prichádzam k rampe. Tu za denný parking míňam prvých 5 leva a o ďalších pár sto metrov ďalej nachádzam medzi množstvom áut lyžiarov a snowboardistov aj jeden voľný flek.
Vybavený čiapkou, powerbankou a rukavicami sa tak vyberám k búdke zakúpiť spiatočný lístkom na lanovku. Aj napriek rečiam na internetoch sa dá platiť aj kartou, takže by som sa bez tej hotovosti nakoniec možno aj zaobišiel. V každom prípade, keš nikdy nie je na škodu, hlavne ak si budem chcieť niečo kúpiť hore. Samotná lanovka tu stojí od roku 2009 a spiatočný lístok je v súčasnosti na úrovni 25 leva. Podstatnejší údaj pre mňa je, že premáva do 16:30, čo si musím postrážiť, inak môj deň skončí veľmi smutne.
Jazda hore trvá 16 minút, počas ktorých sa dostávam nad dvojtisícovú hranicu a vďaka môjmu chabému plánovaniu som pri Rila Lakes Chalet (Хижа „Рилски езера“), ktorá tvorí akýsi pomyselný začiatok tejto prechádzky (nechcem to nazvať túra, lebo to by bola groteskná urážka) až o trištvrte na dve.
To mi veľa času na manévrovanie v tomto zasneženom priestore nedáva a rovno teda nechávam ubytko za sebou a vyberám sa smerom k jazerám, nech teda stíham aspoň niečo. Množstvo snehu kam oko dovidí ma privádza k záveru, že jazerá vlastne aj tak neuvidím. Trochu naivne som si myslel, že možno možno možno uvidím aspoň nejaký náznak ľadu, ale keď sa tak rozhliadam, tak je to bez šance.
V každom prípade, keď už som sa trepal až sem neuspokojím sa s tým, že to tak ASI bude a potrebujem to vidieť na vlastné oči. Šliapanie v snehu do kopca týždeň po prekonaní covidu ma ale hneď vráti do reality a veľmi rýchlo si uvedomím svoje súčasné limity. Vyhliadku na prvé jazero dosahujem po dvadsiatich minútach a to mám za sebou len kilometer. Ako sa dalo čakať, náznak jazera prezrádza iba absencia vegetácie.
jazero
Ale tak aspoň príroda okolo stojí zato a hlavne je tu sneh! Nikdy som si nemyslel, že pre mňa sneh začne byť taký vzácny, ale posledné roky sú zimy v Bratislave len paródiou na zimy môjho detstva. A keďže neholdujem zimným športom, je pre mňa takéto prostredie malým sviatkom. V každom prípade čas mám akceptovateľný, tak pokračujem ďalej.
Trvá mi to ďalších 25 minút, pokým sa dotrepem k informačnej tabuli pri druhom jazere. Neďaleko je aj horská chata a až pri nej pochopím koľko toho snehu tu vlastne je. Ďalej ísť už nemá zmysel, jednak by som nič prevratnejšie už v súčasných podmienkach nevidel a hlavne by som to už nestíhal.
O tretej si tak dávam otočku a spiatočná cesta už ubieha značne rýchlejšie. Aj s jedným prepadnutím sa mojej pravej končatiny až nad koleno dosahujem hotel pri lanovke za solídnych menej ako 40 minút. Tu si za odmenu zadelím polievku a čaj a vymením si mokré ponožky za suché, ktoré som si prezieravo hodil do vrecka.
S doplnenou energiou sa rozlúčim so psami a štvrťhodinku pred záverečnou nasadám na lanovku. Vymrznutý vystupujem na spodnej stanici, kde sa to medzičasom úplne vyprázdnilo a po pár fotkách podvečernej idylky sa poberám k autu.
Hotel 6ato Rila dosahujem o piatej a rovno si to namierim do sprchy. Horúca voda však ide asi minútu a hneď šípim, kde bude problém. Bojler síce nie je viditeľný, ale jeho prítomnosť jednoznačne indikuje vypínač s diódou. No nič, namiesto sprchy ma tak bude musieť zohriať dvojica perín, ktorým to ide tak dobre, že ma až zlomí. Zobúdzam sa po viac ako hodine jemne dezorientovaný a hladný. Po regulárnej sprche sa tak odpravím na prízemie do hotelovej reštaurácie na poriadnu dávku bravčovej klobásy a milovaných hranoliek.
S plným bruchom sa odgúľam na izbu, otvorím víno a pri filme The Guardian, o ktorého existencii som dodnes ani nevedel neskôr zaspávam.