Madeira 2024

Deň 1 – z Viedne na Madeiru

Madeira je vraj európsky Havaj, ale toto označenie som našiel rovnako aj pri Azoroch, tak možno by sa to dalo nazvať Havaj z Wishu. Každopádne, či je to pravda alebo nie, sa vlastne nedozviem ani po jej návšteve. Na Havaji som totiž nebol a moje porovnávanie by teda nemalo žiadnu výpovednú hodnotu. Madeira nebola vysnívaná destinácia ani nejaký dlhodobo plánovaný výlet. V januári/februári som mal pôvodne v pláne Západnú saharu, ale keďže tento výlet stroskotal, začal som sa obzerať po niečom inom, ideálne tak na týždeň. Ako všetko cesty vedú do Ríma, tak všetky zaujímavé a lacné ponuky vedú do Fare Finderu od Wizzairu, kde som nakoniec objavil aj cenovo celkom príjemnú Madeiru. Áno priznávam, nebolo to za úžasných 60, 80 či 100 euro, ale taktiež ani za už otáznych 150e v lowcoste. Vrásky na mojom čoraz vyššom čele mi trochu robil termín, predsa len január vo všetkých grafoch atakuje popredné priečky, čo sa týka výdatnosti zrážok, ale tak čo už. Ak bude pršať, budeme to musieť akceptovať a naučiť sa s tým žiť.

Hneď po letenkách som cez môj preferovaný Billiger Mietwagen vybavil mašinu (podľa rád mnohých, čo už na Madeire boli som teda zvolil automat, nakoniec si ale nemyslím, že je to nevyhnutné) a poslednou nevyhnutnou položkou bolo ubytovanie. Tu som sa opäť stretol s rôznymi v podstate protichodnými názormi, od tých, ktoré odporúčali na celý týždeň iba jedno ubytovanie, ideálne vo Funchale, až po tie, že najlepšie je spať každý deň inde. Ako sa hovorí, pravda je nakoniec niekde uprostred a tak som zvolil kľúč 3-1-3, t.j. najprv 3 noci na jednom mieste, potom v strede výletu jeden upscale hotel a opäť 3 noci v inom hoteli. Či to bolo múdre rozhodnutie, alebo čo by som spravil inak sa dozviete neskôr, na záver tohto “cestopisu” sa hádam výnimočne zmôžem aj na nejaké ohliadnutie sa späť a zhodnotenie tohto výletu.

Prípravu programu som odsúval a odsúval, až bolo pár dní pred odletom a všetko na čo som sa zmohol bolo iba vyznačenie POI na Google mape. Ono na druhú stranu robiť na Madeiru alebo akýkoľvek obdobný ostrov nejaký pevný itinerár nemá veľmi zmysel. A hlavne ak sa jedná o ostrov tejto veľkosti, kedy je možné prísť z jedného jeho konca na druhý za nejaké dve hodiny. Čo tým chcem povedať je to, že je dobré vedieť, čo približne človek chce vidieť a robiť, ale netreba sa tvrdohlavo držať nejakého fixného plánu, že v utorok sa idem kúpať a vo štvrtok na túru, lebo počasie vám to môže úplne prekaziť. Lepšie je mať priestor na manévrovanie a program prispôsobovať predpovedi. Posledné rada (a to som už možno niekde aj spomínal) je, vždy si pár dní pred odletom ešte raz popozerať autá, či sa cena nezmenila. Presne to som spravil a pôvodnú rezerváciu na 191€ som zrušil a spravil novú za 109€. A to už je rozdiel, ktorý za tých pár kliknutí a nejakých 10 minút času naozaj stojí. Toľko k predslovu, ktorý je asi jeden z najdlhších, aké som tu kedy zosmolil a poďme teda nato.

 

28.1.2024

Nedeľa nie je ten najzvyčajnejší deň odchodu na dovolenku, ale letový poriadok nepustí. O čo je príjemnejšia pri odchode, kedy má človek po pracovnom týždni ešte celú sobotu na pobalenie sa a taký ten všeobecný chill, o to nepríjemnejšia bude pri návrate. A hlavne pri čase príletu a pol jedenástej večer do Viedne. Ale takéto temné myšlienky teraz radšej vytesňujem a po kontrole, že sme na nič nezabudli zamykám byt, čo sám sebe nahlas poviem. Nie je nič horšie odísť na dlhší čas s nahlodanou mysľou, či som naozaj zamkol alebo nie. Na Nivy nás dopraví Bolt s vodičom zo Strednej ázie, ktorý má tiež problém so zábudlivosťou a takmer nám odíde s batožinou v kufri. Našťastie ho moje pobúchanie po kufri zastaví a o pár minút nato sme už v Lidli. Konečne som si totiž v pravý čas spomenul, že mi do salónika treba doniesť prázdnu PETku, aby sme si mohli do lietadla načapovať vodu. Už som nato myslel x-krát, vždy mi to však napadlo až v momente, kedy už bolo samozrejme neskoro. Pred odchodom autobusu ešte premiérovo otestujeme Slovak Lines lounge, káva zadarmo vždy poteší.

Fast forward a o 70 minút sme už vo Vienna lounge, kde sa pred dlhým letom treba poriadne najesť a aby to ubehlo, aj trochu popiť. Žiaľ zase raz prichádzam v čase, keď sa ešte podáva raňajkové menu, už mi tá praženica a zemiakové placky lezú hore krkom. Tieto ozajstné problémy prvého sveta radšej spláchnem po dlhej dobre suchým červeným a pár minút pred jedenástou začnú nosiť obedové menu, tak sa ulakomím na rizoto.

Potom to už má celkom rýchly priebeh, 25 minút pred odletom sa vyberáme na gejt a 10 minút pred odletom už zaujímam svoje veľmi nepríjemné stredné miesto. Šťastím v nešťastí je ale to, že nemám ani jedného suseda a v momente ako zaznie “boarding completed” mi padá kameň zo srdca. Janka sa teda presúva ku mne a na minútu presne sa vznášame do vzduchu. Z štyri a pol hodinového letu vo Wizze som mal popravde mierne obavy, ale výsledok predčil všetky moje očakávania. Prvé dve a pol hodiny som spal ako drevo a keď som sa zobudil akurát sa rozbehol servis, tak som sa zmohol na croissant a kávu a zvyšné dve hodiny som sfúkol vďaka oddychovému filmu ako nič.

Pristávame z východu a keďže sedíme na pravej časti lietadla, pri klesaní sa pred nami otvorí veľmi pekný výhľad najprv na ostrov Porto Santo a o chvíľu aj na samotný a najväčší ostrov Madeira. Počasie popravde nie je nič moc, po slnku ani stopy a všetko má taký ten šedivý ľahko depresívny nádych. Ten však veľmi rýchlo pominie v momente ako sa dostávame z lietadla a ovalí nás veľmi príjemný a teplý vzduch. Január ako vyšitý.

privítanie ako sa (ne)patrí

Do terminálu medzinárodného letiska Cristiana Ronalda sa presunieme pekne po vlastných a po rýchlej návšteve WC vo verejnej časti (to spomínam schválne ako dobre mienenú radu, pretože väčšina ľudí sa po prílete vrhnú ako kobylky na prvé WC, ktoré vidia bez akejkoľvek úvahy, že stačí prejsť pár metrov a bude tam ďalšie a navyše prázdne, kde nemusia čakať v rade) sa objavím pred pultom auto požičovne. Vidno, že tu sa mašiny točia ako teplé rožky. Žiadne zdržovačky, tu máš kľúč, tu sa podpíš na displej, tam choď na parkovisko a dovi. Tu nás čaká obúchaná Seat Arona a aj keď je všetko však v preberacom protokole korektne zaznačené, jedno krátke video poškodení si pre istotu aj tak vždy spravím. Človek nikdy nevie.

Do navigácie zadávam naše prvé ubytovanie – Casa da Piedade, na ktoré som dostal odporúčanie. Tento príjemný rodinný hotel leží v centrálnej časti ostrova kúsok od oceánu v mestečku Sao Vicente, rečou čísel je to niečo málo pod 50 kilometrov a približne rovnaký počet minút.

Parkovisko pred ubytkom tak dosahujeme o pol šiestej a už doma som zavelil, že dnešný podvečer bude čisto iba o adaptovaní sa na nové teplotné a vizuálne reálie. To znamená, že sa nekoná žiadne zbrklé ubytovávanie a ponáhľanie sa niekam, ale pekne ležérne zobrať veci z auta a cez upravenú záhradu smerom k nášmu domovu na najbližšie tri noci. Casa da Piedade je taký tradičný ostrovný baráčik z 18. storočia, ktorý po rekonštrukcií z roku 1994 slúži ako rodinný hotel. Prostredie v ktorom sa nachádza je naozaj vizuálne podmanivé a osobne je to najbližšie ako som sa zatiaľ dostal k reáliám z Jurského parku.

Sen

Vybavím checkin s majiteľkou a izbu dostávame na prízemí s priamym vstupom do záhrady. To má svoje nesporné výhody, ale aj jednu malú nevýhodu, ktorou je, že nám sem tam nalezie nejaké miestna háveď, ako práve teraz keď musím vypoklonkovať malú stonožku naspäť do svojho prirodzeného prostredia. Okrem nej nás však na privítanie na posteli čaká malá fľaštička madeirského vína, o ktorom som počul veľa chvály a po prvom kontakte je mi jasné, že oprávnene. Kým sa Janka prezlečie do letnejšieho, ja sa zatiaľ poprechádzam po záhrade, kde je okrem všadeprítomného výhľadu aj bazén s teraz studenou vodou a jeden zamračený mačiak.

Po necelej hodinke chillu sa vyberáme do mestečka splniť posledné dve nevyhnutné úlohy na dnes. Samozrejme najesť sa a ešte by sa patrilo aj navštíviť supermarket, voda by sa veru zišla. Pobrežie Atlantiku dosahujeme za posledných zábleskov svetla a blížiaca sa búrka nad oceánom dáva tomuto súmraku zaujímavý odtieň. Samozrejme mi to nedá a musím auto ešte pred našim pomyselným cieľom na chvíľu odstaviť pri parkovisku a túto chvíľu si uložiť do digitálnej pamäte. Veď najbližšie dni ma to ešte čaká veľa krát.

O pár minút neskôr už parkujem neďaleko supermarketu a samozrejme liať začne presne vtedy ako otvoríme dvere. Našťastie obchod aj reštaurácie kohabitujú na jednej ulici, tak najprv vybavíme nákup toho nevyhnutného, čo rýchlo hodíme do auta a poklusom sa presúvame na terasu reštaurácie O Virgilio.

Dovolenku otvoríme vo veľkom štýle, to znamená, že si objednáme dve tie úplne najtradičnejšie jedlá. Janka vsadí na Espadu, čo je filet s banánom z ryby vystupujúcej na verejnosti pod menom Aphanopus carbo. Tento vizuálne čertov pobočník sám o sebe nepôsobí veľmi priateľským ani jedlým dojmom, ale na tanieri je to predsa len o niečom úplne inom ako v mori. A podľa toho, čo mi referuje Janka a z toho sústa, čo som otestoval aj ja, je to fakt dobré. Ja vsadím na jedlo s menom Espetada, ktoré je aj napriek miernej podobnosti niečím úplne iným. Espetada je viac-menej niečo na štýl šašliku, v princípe jedlo pripravované na špíze. Odlišuje sa hlavne servírovaním, kedy sa pripevňuje na špeciálny oceľový držiak, ktorý sa uchytí na roh stola a špíz aj s mäsom sa na neho potom zavesí.

Suma sumárum, aj keď som na toto jedlo počul referencie typu “tradičná miestna turistická pičovinka”, videl som to tu jesť aj domácich. Mäso je pripravené dobre, je chutné len je ho proste veľa. Ono sa to síce na prvý pohľad nezdá, ale už v polovici viem, že dosahujem svoj limit a všetko ďalej je už trápenie. Pred posledným kusom už kapitulujem. Druhýkrát si to už však nedám. Po (v mojom prípade) až veľmi výdatnej večeri sa v rozumnom čase presúvame naspäť na hotel, kde zadelíme trochu vína a tiež v rozumnom čase ideme spať. Budík síce nastavujem až na pol ôsmu, čo je taký štandardný čas, ale keďže slnko vychádza až po ôsmej už teraz viem, že vstávania tu veru jednoduché nebudú.